V roku 1896, teda presne pred 130 rokmi, vyšla monumentálna a dnes mimoriadne cenená historická edícia „Magyarország vármegyéi és városai“ (Uhorské kráľovstvá, župy a mestá), ktorej hlavným autorom a editorom bol historik a archivár Samu Borovszky (1860 – 1912). Táto rozsiahla vlastivedná séria, vydávaná pri príležitosti miléniových osláv príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny, mala ambíciu komplexne zachytiť dejiny, zemepis, architektúru, hospodárstvo i kultúrny život jednotlivých žúp a miest vtedajšieho Uhorska. Jednotlivé zväzky sú dodnes považované za nenahraditeľný prameň nielen pre textovú časť, ale aj pre bohatý obrazový materiál – množstvo dobových fotografií, rytín a vedút zachytávajúcich mestá na prelome 19. a 20. storočia.
Výnimočné miesto medzi nimi zaujíma kapitola venovaná Košiciam (v zväzku Abauj-Torna Vármegye és Kassa), ktoré Borovszky predstavil ako významné kultúrne, správne a historické centrum Horného Uhorska. Práve opis Košíc z konca 19. storočia doplnený o dobové fotografie chceme dnes priblížiť čitateľom – ako pohľad do mesta v čase, keď Hlavnou ulicou tiekol Čermeľský potok a Košice sa menili z opevneného mesta na modernú metropolu. Borovszky venuje veľkú pozornosť zemepisnej polohe Košíc, ktorú považuje za jeden z kľúčových faktorov ich vývoja. Mesto sa rozprestiera na rozhraní Hornádskej roviny a hornatého severného zázemia, obklopené výraznými krajinnými dominantami – „Hradným vrchom, Košickou horou, Bankovom, Kalváriou či Rozáliiným vrchom“. Práve táto kombinácia úrodnej pôdy, vody a prirodzenej ochrany podľa autora vytvorila ideálne podmienky pre trvalé osídlenie už v raných obdobiach.
„Mesto sa rozprestiera na pravom brehu mlynského ramena Hornádu, nazývaného aj Malý Hornád, ktoré starí Košičania vyviedli spod Hradného vrchu vo vzdialenosti približne dvoch kilometrov od mesta už v 14. storočí. Toto mlynské rameno sa ešte v hraniciach mesta opäť vlieva do hlavného toku. Stredom mesta sú staré Košice, vybudované v elipsovitom pôdoryse. Obvod starého mesta je dodnes zreteľne rozpoznateľný v uliciach vzniknutých na línii bývalých hradieb, hoci výstavbou na miestach niekdajších priekop bola táto línia na viacerých miestach už narušená.
Ako hlavná os elipsy pretína Hlavná ulica celé staré mesto, respektíve celé vnútorné mesto, do ktorého obvodu je okrem pôvodného jadra započítané aj územie niekdajších hradných priekop. Po celej dĺžke Hlavnej ulice preteká na viacerých miestach zaklenutý Čermeľ, ktorý sa približne v strede ulice rozdeľuje na dve ramená. V tomto mieste sa ulica rozširuje na námestie. Námestie obkolesené oboma ramenami Čermeľa, premenené na severnej i južnej strane na promenádu, nesie medzi dómom a divadlom názov Námestie slobody; jeho severná časť sa nazýva Veľká promenáda, južne od dómu sa nachádza Malá promenáda. Tu sa v celej svojej vznešenej nádhere dvíha zreštaurovaný Chrám sv. Alžbety, dóm, najvýznamnejšia pamiatka Horného Uhorska, ktorého múry svojimi rytinami a ozdobami rozprávajú kroniku stáročných bojov a nepokojov. Vedľa neho stojí Kaplnka sv. Michala, ešte starší gotický pamätník než samotný dóm, cenný a úctu vzbudzujúci pozostatok 13. storočia, z mladých čias Košíc; okolie oboch stavieb bolo kedysi pohrebiskom košickej šľachty a významných mešťanov.
Severne od dómu, vo vzdialenosti niekoľkých metrov, stojí Urbanova veža, postavená začiatkom 17. storočia, so svojimi mohutnými múrmi z opracovaného kameňa, ktoré obkolesujú plochu s rozlohou sto štvorcových metrov. Bola postavená výlučne pre veľký zvon odliaty pre Chrám sv. Alžbety, pretože pre jeho rozmery ho nebolo možné umiestniť do veže dómu. Dóm stojí, obrazne povedané, v ohnisku elipsy; menšia os ho križuje v jeho blízkosti a delí sa na dve ulice: na východ smerujúcu Mlynskú ulicu (vtedy zvanú Kossuthovu ulicu) a na západ Alžbetinu (vtedy Forgáčovu ulicu). Na severnom rohu Námestia slobody stojí pamätná socha zasvätená Panne Márii (Immaculata), postavená na pamiatku ukončenia vojen, hladu a moru, ktoré sužovali Košice. Socha, postavená v roku 1722, sa nám dnes predstavuje v obnovenej podobe; na čele jej podstavca nie sú nápisy vytesané do kameňa, ale len namaľované na tabuľkách s týmto znením: S. Maria S. Joseph S. Sebastiane S. Ladislae Ut a fame, peste, bello et cunctis malis praeservemur, liberemur intercedite pro nobis apud Deum Optimum, Maximum Cui laus, honor, gloria in saecula MDCCXXII.
Popri pamiatkach romantickej minulosti tu upúta pozornosť aj stavba modernej kultúry: staré divadlo, svedok zápasov i slávnych bojov maďarského divadelníctva, na mieste ktorého vyrastá nový, reprezentatívny chrám maďarského divadla, spojený s budovou mestského Vigadó.
Časť domov na Hlavnej ulici ešte stále vykazuje architektonický charakter starých Košíc, ktorého typické znaky však v dôsledku moderného stavebného rozvoja každým dňom rýchlejšie miznú. Najviac sa zmenila podoba striech, pretože po častých požiaroch, ktoré spôsobovali veľké škody, sa už nepristupovalo k ich štýlovému obnoveniu. V štýlovej zmesi moderných budov sa však ešte stále nachádzajú niektoré domy v gotickom a renesančnom slohu, ako aj príklady tzv. empírového štýlu.
Najcharakteristickejšie architektonické črty niekdajšieho opevneného mesta sa zachovali v dlhých a úzkych stavebných parcelách, slúžiacich dvom uliciam, v úzkych, klenutých vstupných bránach a chodbách domov, v ich uličkovitých dvoroch, ako aj v bránových prejazdoch, ktoré spájali domy obrátené do dvoch ulíc a umožňovali prechod z Hlavnej ulice do vedľajších.
Takéto domy s bránovými prejazdmi spájali Hlavnú ulicu so Zvonárskou ulicou, cez Andrássyho dom s Bielou ulicou, Tömlöczskú (Pri Miklušovej väznici) ulicu s Hrnčiarskou ulicou, Dominikánsku ulicu s Forgáčovou (Alžbetinou) ulicou.
Typ starších, menších poschodových domov nachádzame v poschodovom dome č. 50 na Mäsiarskej ulici, v susedstve dominikánskeho kláštora, ďalej v tom istom prízemnom dome č. 26 a na Hlavnej ulici v poschodových domoch č. 100 a 102. Ide o domy s dvoj- alebo trojokenným priečelím, s valbovou strechou bez štítu, so širokými odkvapmi – typom, ktorý vo väčšom počte nachádzame v hornouhorských mestách, kde staré domy ešte nezasiahli krompáče moderných staviteľov. Neraz vidíme strešné konštrukcie dvoch domov spojené do jedného celku. Podobné drobné prízemné domy sa dodnes zachovali aj pozdĺž východného bastiónu, v blízkosti tzv. horného mlyna.
S Hlavnou ulicou rovnobežne pretínajú vnútorné mesto po celej jeho dĺžke ešte dve väčšie ulice. Z týchto troch dlhých ulíc, rozdelených menšími priečnymi uličkami na štvoruholníky, spolu s líniou hradieb, pozostávalo celé staré mesto Košice. Mimo hradieb však už v minulých storočiach vznikali predmestia: na západe za hradným pásmom, pod Kalváriou a na svahoch, ďalej na južnej strane mesta, zatiaľ čo za severnou bránou sa rozkladali záhrady a záhradné domy.
Okolo vnútorného mesta sa dnes v polkruhu zoskupuje päť predmestí: Alžbetino mesto, Jozefovo mesto, Tábor, Františkovo mesto a Nové mesto. Novšie rozširovanie mesta, zodpovedajúce smeru moderného mestského vývoja, si jednoznačne zvolilo otvorenú južnú stranu; rýchly rozvoj ciest smerujúcich na juh – Peštianskej (dnes Južná trieda) cesty a Szepsianskej (dnes Moldavskej) cesty – je dôsledkom práve tejto okolnosti.
Vráťme sa však späť na hlavné námestie, tento stredobod, ktorý šťastne sústreďuje tepny vonkajšieho života Košíc. Po línii Hlavnej ulice, tiahnucej sa vpravo i vľavo od námestia, sa nachádza najväčší počet kostolov a vzdelávacích inštitúcií, tu sídlia najvýznamnejšie štátne úrady, mestský i župný dom, najlepšie hostince, kaviarne a najreprezentatívnejšie obchody. Od rána do večera tu pulzuje spoločenský i obchodný život v plnej intenzite. Parné súpravy pouličnej železnice, vedúcej od železničnej stanice až do Čermeľského údolia, tu pochodujú s rachotom; je to obľúbené miesto prechádzok inteligencie, najmä v popoludňajších hodinách. Nachádza sa tu hlavný trh. Okolo Urbanovej veže a smerom nahor sa zoraďujú predajcovia potravín a kvetov, zeleninári – bulharskí záhradníci, ktorí si už v okolí Košíc prenajali pôdu a vytvorili rozsiahlejšie záhradnícke hospodárstva.
Na Námestie slobody je orientovaná poschodová radnica v barokovom štýle s balkónom, postavená v minulom storočí. Jej priečelie obrátené do Kováčskej ulice má dve poschodia. Jej schodisko je poschodové a v stene schodiska je vsadený erb Juraja Szathmáryho, rodáka z Košíc, ostrihomského arcibiskupa a štedrého dobrodinca mesta. Jeho bohatý archív je uložený v budove na Kováčskej ulici. Archív okrem vzácnych starých listín a cechových privilégií uchováva aj viacero cenných exemplárov raných tlačí. Nachádzajú sa tu aj tri medené tabule, ktoré pôvodne zdobili podstavec Mariánskeho stĺpa, aby sa uchránili pred poškodením, boli sem uložené do úschovy. Významnou ozdobou budovy sú aj fresky na schodisku a v primátorskej sále.
Len o niekoľko krokov ďalej sa dostávame k zaujímavým pozostatkom starých Košíc. Na rohu Jezuitskej ulice stojí Levočský dom a vedľa neho hostinec Schiffbeck. Levočský dom získalo mesto Košice už v 16. storočí od mesta Levoča, ktoré ho udržiavalo ako ubytovací dom pre svojich mešťanov. Krížovo klenuté miestnosti na prízemí aj na poschodí pôsobia na návštevníka spomienkou na minulé storočia.
V susedstve Levočského domu, oddelený od neho Jezuitskou ulicou, stojí kostol a rezidencia premonštrátov. Rezidencia bola pôvodne kráľovským domom, v ktorom bývali hlavní kapitáni Horného Uhorska, až kým ho cisár Ferdinand III. nedaroval jezuitom. Kostol dala z vďačného sľubu postaviť Žofia Báthoryová, manželka Juraja II. Rákócziho. Na tom istom mieste bola aj pochovaná. Pod skrátenými vežami, ktorým v roku 1875 strhla strechy víchrica, môžeme čítať pamätný nápis na počesť štedrej stavebníčky: „Honori S. Trinitatis posuit Princeps Sophia Báthory, 1681.“ Na budovy premonštrátov nadväzuje nimi spravované hlavné gymnázium.
Kostol kňazského seminára, ktorý do roku 1787 patril františkánom – zrušeným cisárom Jozefom II. – po obnovení ich rádu už františkáni do Košíc neprišli späť, a preto tento kostol až do úplného dokončenia obnovy dómu nahrádzal funkciu katedrály. Ako je to u františkánskych kostolov zvykom, aj jeho veža stojí pri závere svätyne. Na novšie postavenom štíte a v interiéri kostola však s poľutovaním vidíme vtedy po celej krajine rozšírené, škodlivé narušenie pôvodného gotického slohu. Potom prichádzame ku Konviktu, založenému Zuzanou Balassovou. Meno zakladateľky a rok založenia uchovával nápis vytesaný do nadpražia brány: „Fundavit Illa. Dna. Susan. Balassa, 1652.
Zaujímavý je aj Andrássyho dom v novšom štýle, s bránovým prejazdom, ktorý vedie z Hlavnej ulice do Bielej ulice. Hlavná ulica pokračuje ďalej za líniou niekdajších hradných priekop. Predĺžený úsek na východnej i západnej strane vypĺňajú na tzv. Kasárenskom námestí dve veľké pechotné kasárne, stojace oproti sebe. Tie sú však len článkami v reťazi rozsiahleho súboru vojenských budov, ktoré v Košiciach vyrástli v posledných rokoch.
Ak sa po západnej strane Hlavnej ulice vraciame späť, v jednom navonok skromnom, no pre svoju starobylosť nemenej zaujímavom dome nachádzame jeden z najkrajších prejavov kultúrneho života Košíc – bohaté zbierky Hornouhorského múzea. Zbierka, ktorá sa z veľkej časti rozrástla z darov súkromných osôb a bola systematicky usporiadaná, neposkytuje len vizuálny zážitok, ale prináša aj množstvo poučenia všetkým tým, ktorí majú len zriedkavú alebo takmer žiadnu možnosť oboznamovať sa s veľkými celoštátnymi zbierkami. Spomedzi múzeí na vidieku zaujíma prvé miesto po Koložvári. Zaujímavá je aj miestnosť slúžiaca ako kancelária, s krížovou klenbou a renesančne maľovaným stropom. Dom dal postaviť rod Gönczi Szabó, o čom svedčí erb a nápis nad dverami tejto miestnosti. Tak ako má dom, v ktorom je múzeum umiestnené, úzke a dlhé chodby, kľukaté schodiská a úzky vstupný portál, podobný charakter má takmer celý rad domov na západnej strane ulice. To naznačuje, že na východnej strane sa v minulosti viac búrali staré objekty a realizovalo sa viac moderných stavieb. Je pozoruhodné, že väčšina verejných budov sa – ako sme už videli – nachádza práve na východnej strane.
Pri ceste južne od múzea upúta našu pozornosť palác grófa Dessewfyho, s balkónovou bránou nesenou stĺpmi; ďalej honvédske kasárne, niekdajšie sídlo hornouhorských hlavných kapitánov, nazývané veliteľský dom; potom stará župná budova s renesančným priečelím a za ňou finančný palác.
V jej tesnej blízkosti sa nachádza kláštor uršulínok, ktorého kostol už nie je orientovaný do Hlavnej ulice, ale do Mäsiarskej ulice. Spomenieme ešte palác Hadik-Barkóczy, barokovú stavbu s vkusným vonkajším vzhľadom, a po niekoľkých krokoch sa opäť ocitáme pred hlavným portálom dómu. Na východ odtiaľto – ako sme už spomenuli – pretína hlavnú os Kossuthova ulica, na západ Forgáčova ulica, obe v priamom smere. Obe majú výrazne veľkomestský charakter: asfaltové chodníky, rovnomernú dlažbu a množstvo nových domov, neraz aj dvojposchodových. Napriek svojej šírke však práve Kossuthova ulica vykazuje ešte výraznejší charakter veľkomestskej triedy. Práve tu vystupujú do popredia moderné Košice so svojím eklektickým, módnym, no vkusným stavebným štýlom, zároveň tu však mesto stráca časť svojej osobitosti. Rozvoj tejto ulice urýchlila blízkosť železnice, ku ktorej vedie z hlavného námestia priamočiara komunikácia. Na Kossuthovej ulici – a dokonca ešte na rohu Hlavnej ulice – stojí jediná trojposchodová budova, tzv. Hegedűsov dom. Tu sa nachádza aj evanjelický (augsburského vyznania) kostol s byzantsky tvarovanou kupolou a nápisom: „Soli Deo Gloria“, s ktorým je stavebne prepojená aj evanjelická škola. Ďalej smerom k ramenu Hornádu stoja už len súkromné domy, medzi nimi Maléterov dom, v ktorom sú dočasne umiestnené kráľovská tabuľa a kráľovské hlavné prokuratúry.“
V nasledujúcich článkoch sa k tejto výnimočnej publikácii ešte vrátime a predstavíme ďalšie zaujímavé opisy i dobové pohľady na Košice.
Autor: HistoricKE