V tretej časti nášho seriálu venovaného vzácnej publikácii Samuela Borovszkého Magyarország vármegyéi és városai z roku 1896 sa od sakrálnych dominánt presúvame k tým stavbám a miestam, ktoré tvorili každodennú tvár Košíc na sklonku 19. storočia. Ak v prvej časti dominovala Hlavná ulica ako urbanistická os mesta a v druhej cirkevné a náboženské inštitúcie, teraz sa zameriame na ostatné významné mestské stavby. Borovszky predstavuje Košice ako modernizujúce sa správne a spoločenské centrum Horného Uhorska, v ktorom sa stretávali úrady, školy, kasárne, hotely, kaviarne i obchodné domy. Práve tieto objekty dokumentujú premenu Košíc z historického slobodného kráľovského mesta na sebavedomé meštianske centrum novej doby.
Dobová fotografia zachytáva starú železničnú stanicu v Košiciach, ktorá bola jedným z prvých moderných dopravných uzlov na východnom Slovensku a symbolom hospodárskeho rozvoja mesta v 19. storočí. Železnica prišla do Košíc už v roku 1860, keď sem dorazil prvý osobný vlak po trati z Miskolca. V nasledujúcich desaťročiach sa železničné spojenie rozširovalo – v roku 1872 bolo dokončené spojenie Košíc s Bohumínom, čím sa mesto stalo dôležitou súčasťou európskeho železničného systému. Pôvodná budova stanice slúžila cestujúcim a nákladnej doprave len krátke obdobie, pretože rýchly rast vlakovej prevádzky si už koncom 19. storočia vyžiadal rozsiahlejšiu modernizáciu a prestavbu. Mesto preto rozhodlo o výstavbe novej ústrednej dvorany, ktorej projekt bol zverený architektovi Jozefovi Hubertovi. Inšpirovaný francúzskymi renesančnými zámkami a dobovým romantickým poňatím vytvoril v roku 1896 reprezentatívnu stavbu, ktorá sa stala symbolom modernej dopravnej brány Košíc a slúžila mestu ešte celé desaťročia. Napokon bola stará stanica úplne zbúraná pri výstavbe modernej stanice v 70. rokoch 20. storočia.
K pohode sviatočných prechádzok v parku výrazne prispel aj hudobný altánok (na obrázku v knihe označený ako kioszk) postavený v roku 1885 podľa návrhu mestského staviteľa Júliusa Pöschla. Železnú konštrukciu vyhotovil umelecký kováč majster Kozzig. Altánok slúžil koncertom mestských kapiel a stal sa spoločenským centrom parku, kde sa stretávali rôzne vrstvy obyvateľstva. Mestské sady a promenádne parky sa v tejto dobe stávali dôležitou súčasťou európskych miest s rastúcou meštianskou kultúrou, akými Košice boli.
Dobová fotografia z roku 1896 zachytáva budovu mestských parných kúpeľov v Košiciach (Gőzfürdő), ktoré patrili k moderným verejným zariadeniam mesta na sklonku 19. storočia. Výstavba kúpeľov súvisela s rastúcim dôrazom na verejnú hygienu, zdravotnú starostlivosť a mestský komfort typickým pre obdobie prudkej urbanizácie. Kúpele slúžili širokým vrstvám obyvateľstva – od meštianstva až po robotníkov – a poskytovali parné, vaňové i hygienické služby, ktoré ešte neboli samozrejmosťou v súkromných domácnostiach. Architektúra budovy pôsobí reprezentatívne a nesie znaky eklektického historizmu.
Fotografia z roku 1896 zachytáva budovu verejnej nemocnice v Košiciach (Közkórház), ktorá stála na mieste dnešného Námestia osloboditeľov. Nemocnica patrila k najdôležitejším zdravotníckym zariadeniam mesta a predstavovala zásadný krok v rozvoji modernej verejnej zdravotnej starostlivosti v druhej polovici 19. storočia. Jej vznik súvisel s rastom počtu obyvateľov, urbanizáciou a novým prístupom k liečbe, hygiene a prevencii chorôb.
Objekt bol koncipovaný ako rozsiahla, účelová stavba s jasným dispozičným riešením, ktoré zodpovedalo dobovým medicínskym požiadavkám – oddeleniu pacientov, lepšiemu vetraniu a hygienickým štandardom.
Dobová fotografia z roku 1896 zachytáva budovu Právnickej akadémie v Košiciach, jednej z najvýznamnejších vzdelávacích inštitúcií mesta v 19. storočí. Akadémia nadväzovala na dlhú tradíciu právnického a správneho vzdelávania v Košiciach, ktoré patrili k hlavným administratívnym centrám Horného Uhorska. Jej absolventi nachádzali uplatnenie v štátnej správe, súdnictve, advokácii i župných úradoch, čím akadémia výrazne formovala úradnícku a intelektuálnu elitu regiónu. Budova Právnickej akadémie bola postavená v rokoch 1893 – 1894 na časti pozemku historického Levočského domu, smerom ku Kováčskej ulici.
Dobová fotografia z roku 1896 zachytáva Alžbetin sirotinec (Erzsébet árvaház) nachádzajúci sa v blízkosti Kostola sv. Ducha. Inštitúcia patrila medzi významné charitatívne a sociálne zariadenia Košíc na konci 19. storočia. Sirotinec poskytoval zázemie deťom bez rodičov alebo z chudobných pomerov a bol súčasťou širšieho systému sociálnej starostlivosti, ktorý sa v meste postupne rozvíjal v období modernizácie. Areál tvoril rozsiahly komplex jednoduchších, účelovo riešených budov s vnútorným dvorom, pričom jeho poloha pri Kostole sv. Ducha nebola náhodná – duchovná správa, charita a sociálna pomoc tu vytvárali funkčný a hodnotový celok.
Dobová fotografia zachytáva mestský bitúnok v Košiciach (Közvágóhíd), ktorý vznikol v rámci modernizácie mestskej infraštruktúry v druhej polovici 19. storočia. Jeho vybudovanie súviselo so snahou mesta centralizovať a hygienicky kontrolovať porážku dobytka, ktorá sa dovtedy často vykonávala v nevyhovujúcich podmienkach priamo v meste alebo na súkromných dvoroch. Komplex bitúnka bol situovaný na okraji vtedajšej zástavby, v juhovýchodnej časti mesta, mimo obytných štvrtí a tvorili ho rozsiahle účelové budovy s hospodárskym dvorom. Prevádzka bola pod priamym dohľadom mesta, čo zodpovedalo moderným trendom verejného zdravotníctva a potravinovej bezpečnosti v monarchii.
Dobová fotografia z konca 19. storočia zachytáva delostrelecké kasárne v Košiciach (Tüzér laktanya), ktoré patrili k vojenským objektom vybudovaným v období intenzívnej militarizácie Rakúsko-Uhorska. Košice mali v tomto čase významné strategické postavenie a fungovali ako posádkové mesto, v ktorom bola sústredená pechota, delostrelectvo aj pomocné vojenské zložky. Rozsiahly kasárenský objekt slúžil na ubytovanie delostreleckých jednotiek, skladovanie výzbroje a výcvik vojakov. Jeho strohá, účelová architektúra bola typická pre vojenské stavby monarchie – dôraz sa kládol na funkčnosť, kapacitu a disciplínu, nie na reprezentáciu.
Schalkház je jeden z najikonickejších objektov Košíc konca 19. storočia. Hotel sa nachádzal na južnom okraji historického jadra mesta a patril medzi prvé moderné hotely, ktoré vznikli v súvislosti s rozvojom dopravy a rastúcim pohybom obchodníkov, úradníkov a cestujúcich.
Schalkház nebol len hotelom v dnešnom zmysle slova. Slúžil aj ako spoločenské centrum – nachádzala sa tu reštaurácia, kaviareň, sály pre spoločenské podujatia, plesy a zhromaždenia. Práve tu sa stretávali príslušníci mestskej elity, dôstojníci, obchodníci i návštevníci mesta. Budova svojím monumentálnym riešením a arkádovým prízemím zodpovedala nárokom modernej mestskej architektúry druhej polovice 19. storočia.
Dobová fotografia z konca 19. storočia zachytáva pechotné kasárne v Košiciach (Gyalogsági kaszárnya), ktoré tvorili základ vojenskej infraštruktúry posádkového mesta. Pechota predstavovala najpočetnejšiu zložku armády Rakúsko-Uhorska a Košice patrili medzi významné centrá jej dislokácie v severovýchodnej časti monarchie.
Rozsiahly kasárenský komplex slúžil na ubytovanie vojakov, výcvik, administratívu aj skladovanie výstroja. Jednoduchá, pravidelná architektúra s dlhými traktmi a rytmickým radením okien bola typická pre vojenské stavby tej doby – dôraz sa kládol na funkčnosť, kapacitu a prehľadnosť.
Dobová fotografia z roku 1896 zachytáva budovu súdnej tabule v Košiciach (Törvényszék épülete), jednu z najvýznamnejších verejných stavieb mesta na konci 19. storočia. Súdna tabuľa predstavovala vrcholný článok justičnej správy regiónu a jeho pôsobnosť presahovala samotné mesto – rozhodoval o závažných trestných aj civilných veciach pre rozsiahle územie Horného Uhorska. Monumentálna budova bola navrhnutá v duchu neskorého historizmu, s dôrazom na reprezentatívnosť a symetriu. Súdny palác bol zároveň jedným z najmodernejších administratívnych objektov svojej doby – disponoval samostatnými sieňami, kanceláriami aj zázemím pre justičný personál.
Dobová fotografia z konca 19. storočia zachytáva budovu priemyselnej školy v Košiciach (Ipariskola) za rohu dnešných ulíc Komenského a Strojárenskej, ktorá vznikla ako odpoveď na meniace sa hospodárske a spoločenské potreby doby. V období prudkého rozvoja priemyslu, remesiel a technických odborov sa Košice snažili systematicky pripravovať odborné pracovné sily pre miestne dielne, továrne a stavebníctvo.
Priemyselná škola poskytovala technické a odborné vzdelanie v oblastiach mechaniky, stavebníctva a remeselnej výroby. Jej absolventi nachádzali uplatnenie ako majstri, technici, stavitelia či podnikatelia, čím sa škola priamo podieľala na ekonomickom raste mesta.
Dobová fotografia z roku 1896 zachytáva dva významné objekty nachádzajúce sa v tesnej blízkosti – Františko-jozefovské kasárne (Ferencz-József kaszárnya) a tabakovú továreň (Dohánygyár). Ich susedstvo nie je náhodné a výstižne ilustruje dvojitý charakter Košíc na konci 19. storočia – mesto ako vojenské centrum monarchie, a zároveň ako rastúce priemyselné a hospodárske stredisko. Rozsiahly kasárenský komplex niesol meno cisára Františka Jozefa I. a patril medzi najväčšie vojenské objekty v meste. Slúžil na ubytovanie pechotných jednotiek, výcvik a zabezpečenie vojenskej posádky. Jednoduchá, pravidelná architektúra s dlhými traktmi bola typická pre vojenské stavby Rakúsko-Uhorska.
Bezprostredne pri kasárňach sa nachádzala tabaková továreň, jedna z najvýznamnejších priemyselných prevádzok v Košiciach. Tabakový monopol patril medzi dôležité príjmy štátu a továreň poskytovala stabilnú prácu stovkám obyvateľov vrátane veľkého počtu žien. Jej existencia dokladá prechod Košíc od tradičného remeselno-obchodného mesta k industrializovanému mestskému organizmu.
Autor: HistoricKE