Triedne delenie košickej promenády opisuje vo svojom diele Spoveď mešťana aj slávny košický spisovateľ Sándor Márai.
Košická Hlavná ulica sa s prichádzajúcim letom postupne zapĺňa ľuďmi. Pred ochladením posledných dní si už viacerí užili jarné posedenie či prechádzku centrom mesta. V týchto dňoch ju zapĺňajú aj turisti, ktorí do Košíc pricestovali kvôli hokejovému šampionátu.
V súčasnosti sa nám môže stať, že počas dňa zavalení prácou len tak preletíme Hlavnou. Na začiatku 20. storočia a aj neskôr to však bolo inak. Priestor od Dómu svätej Alžbety po Andrássyho palác bol dôležitým miestom stretávania sa a zoznamovania (nielen) mladých ľudí, hovorievalo sa mu korzo. Košickému korzu bude venovaný tohtotýždňový článok od HistoricKE.
Na prelome 19. a 20. storočia sa pod vplyvom hospodárskych a spoločenských zmien menia aj Košice. Mesto sa rozširuje novou obytnou zástavbou, zvyšuje sa počet obyvateľstva a v jeho centre k starým košickým rodinám pribúdajú nové, medzi ktorými sú fabrikanti, bankári, notári, advokáti, lekári či obchodníci s novými tovarmi.
Mesto sa postupne mení na moderné sídlo, konské povozy nahrádzajú nové automobily, pribúdajú električky a život v meste sa zrýchľuje. Novovznikajúce kiná, divadlá, pohostinstvá a kaviarne poskytujú spoločenské vyžitie nielen miestneho obyvateľstva, ale i návštevníkov. Dorastajúca mladá generácia, ktorá nemala prístup do pohostinstiev, mala rovnakú potrebu spoločensky sa začleniť do pulzujúceho mestského organizmu.
Skupinky dievčat a mladých mužov sa zvyčajne neformálne zhromažďovali na Hlavnom námestí (medzi Dómom svätej Alžbety, Urbanovou vežou a divadlom) v poobedňajších hodinách. Prechádzky po Hlavnej ulici sa odohrávali v pomalom tempe - korzujúci chceli vidieť a hlavne byť videní. Bola to jedinečná príležitosť na nadväzovanie nových priateľstiev, ale aj pestovanie už existujúcich vzťahov.
Svoje miesto si tu našli Košičania každého veku a všetkých národností. Stretávali sa tu so známymi, neformálne sa zoznamovali a v hlúčikoch o všeličom debatovali. Cez víkend sa na námestí zhromažďovali celé rodiny spolu s paničkami, ktoré mohli predviesť nové klobúky a poklebetiť. Pre chlapov to bolo výborná príležitosť, aby si podebatovali skôr, než zasadli v obľúbenom podniku. Dôležitým prvkom takéhoto promenádovania bola móda. Bolo treba sa čo najlepšie vyobliekať, lebo korzo sa stalo neodmysliteľnou súčasťou spoločenského života.
Živá atmosféra korza zaujala roku 1909 aj košickú pobočku spoločnosti Uránia, ktorá v meste prevádzkovala kino Uránia na dnešnom Námestí Osloboditeľov. V spomínanom roku sa rozhodla natočiť film s názvom „Kassai korzó mozivásznon“ (Košické korzo na filmovom plátne). Film údajne zožal úspech a v kine sa premietal dlhší čas.
Korzo sa rokmi vyhranilo. Na východnej strane promenády sa stretávala košická elita, čo malo pravdepodobne súvis s tým, že tu sídlilo niekoľko elegantných podnikov - Royal (dnes Slávia), Andrássyho kaviareň či Levočský dom, do ktorých sa dalo po prechádzke „zapadnúť“. Vojaci, trhovníci a slúžtičky s vrkôčikmi zase dávali prednosť západnej strane. Menšie skupinky alebo mladé páriky hľadajúce viac súkromia sa pomaličky presúvali do menej frekventovaných ulíc starého mesta.
Promenády sa končili okolo ôsmej, kedy sa hlavne mladí vracali domov. Na druhý deň sa pokračovalo v načatej debate. Promenády sa stali v živote mesta také dôležité, že kto nebol na korze, akoby ani nebol. Triedne delenie košickej promenády opisuje vo svojom diele Spoveď mešťana aj slávny košický spisovateľ Sándor Márai:
„Na košickom korze sa ľudia prechádzajú po dvoch stranách Hlavnej ulice, a to tak, že východná strana patrí inteligentným elementom, západná zasa nižšej ľudovej vrstve. Nevídane zvrátené pomery na západnej strane – na takzvanom vojenskom korze – sú predmetom neustálych ponôs. Lepšie vychovaný človek sa v jarmočné popoludnie či vo sviatok veľkým oblúkom vyhne tu zhromaždenému davu, lebo konverzácia, ktorá tam prebieha, je priamo nemravná. »Dámy« a »pánov« nezaujíma, či ich niekto začuje, alebo nie, traktujú sa takými výrazmi, ktoré sú možno prijateľné medzi ľudožrútmi, no v centre inteligentného mesta sú neakceptovateľné.“
Korzo postupne utlmovali predvojnové represálie a následné vypuknutie druhej svetovej vojny. I keď ešte v roku 1939 sa v dobovej tlači spomína: V živote Košíc navonok nevidno výraznej zmeny. Od 18.00 do 22.00 hod. je taká premávka na košickom korze, že tým, ktorí sa prechádzajú, nestačia chodníky, ale špacírujú aj po cestách. Na pohľad vidno aj bezstarostný a veselý život v kaviarňach.
Po skončení vojny sú však pomery už úplne iné. Prvorepublikové časy nadväzujúce na spoločenské tradície cisársko-kráľovskej monarchie sa definitívne skončili. Túžba ľudí po stretávaní sa samozrejme, neskončila – promenády pokračovali i po vojne, ale bez pravidiel, ktoré sa dodržiavali predtým. Tradícia slávneho košického korza zanikla v čase socializmu, k čomu prispela konfiškácia domov starých Košičanov a ich odchod z mesta ako aj celkové spoločenské zmeny.
Autor: HistoricKE