Mestské verejné kúpele slúžili nielen na očistu obyvateľov, ale aj ako miesto ich stretnutí. Boli zväčša v správe mesta Košice, ktoré ich prenajímalo záujemcom na určitú lehotu a za stanovených podmienok.
Azda najstaršia zmienka o kúpeľoch v meste pochádza z roku 1397, kedy sa spomínajú tzv. Žabie kúpele (balneum ranorum) ležiace pravdepodobne na Žabej ulici (platea Ranarum, Krotengasse), dnešnej Poštovej ulici. K roku 1399 máme informáciu o Nových kúpeľoch (novum balneum), poloha ktorých je nám neznáma. Z roku 1404 je zasa správa o Hnilných kúpeľoch (balneum putridum), ktoré, ako napovedá názov, boli situované na Hnilnej, terajšej Alžbetinej ulici. Kúpeľník alebo správca kúpeľov pod menom Imrich sa spomína už v najstaršej mestskej knihe k roku 1394. Na tomto poste pôsobil do roku 1398, kedy bol jeho nástupcom istý Peter.
Podľa zachovaných pramenných zmienok teda vidieť, že v Košiciach súbežne jestvovalo viacero kúpeľov. Asi v prvej polovici 16. storočia pôsobili kúpele aj na predmestí, keďže sa v roku 1553 v súvislosti s určením istého garbiarskeho domu spomínajú ako staré kúpele, ktoré boli pred mestom. Mestské kúpele sú zmienené v roku 1562 na Hnilnej ulici.
Správcom kúpeľov vyplývala povinnosť sa o zverený majetok starať a podľa potreby ho nechať opravovať. V kúpeľoch sa nachádzalo niekoľko vaní a, samozrejme, pec na zohrievanie vody. V roku 1578 mesto nariadilo, aby sa vykonala oprava komína a povaly v mestských kúpeľoch. O rok neskôr mestské orgány stanovili, aby sa kúpeľník Leonard Nolter postaral o vybavenie kúpeľov diežami a vaňami na vlastné náklady.
So záujemcami o prenájom, ideálne znalými kúpeľníckeho remesla, mesto uzatváralo zmluvy na jeden rok. Takto sa v roku 1705 mesto Košice dohodlo o nájme kúpeľov na Hnilnej ulici s Jozefom Maximilánom Güntherom s tým, že vopred zaplatí stanovenú sumu 30 zlatých. V zmluve sa okrem iného píše, že nájom sa vzťahuje aj na jeho manželku a potomkov oboch pohlaví. Zároveň mu vyplýva povinnosť vykonávať nevyhnutné opravy a údržbu kúpeľnej budovy a inventára, pričom tieto práce sa majú zrealizovať na jeho náklady, ktoré mu budú potom po predložení kvitancií (potvrdenka o zaplatení) refundované.
V roku 1579 požadoval od mesta kňaz tunajšej farnosti Andrej Carolinus, aby v kúpeľoch nainštalovali zástenu alebo paravan, ktorý by slúžil na ochranu cirkevných predstaviteľov pred zvedavými pohľadmi návštevníkov a poskytoval im súkromie pri kúpeli.
Kúpeľné budovy sa nevyhli ani katastrofám. V lete 1619 vypukol na Mäsiarskej ulici požiar spôsobený nepozornosťou istej ženy pri destilácii pálenky. Zničených a poškodených bolo viacero budov v prvom a druhom kvartáli (štvrti), medzi inými aj kúpele na Hnilnej (Alžbetinej) ulici. Ďalšia pohroma sa prihodila v roku 1706, počas obliehania mesta cisárskym vojskom proti Rákocziho povstalcom prišlo k delostreleckému útoku. Popri iných budovách boli vážne poškodené aj mestské kúpele na Hnilnej ulici a vedľa stojaci Kišdyho seminár. Ostreľovanie poškodilo strechu, horné izby, porozbíjalo viacero okien a dverí, čo muselo následne riešiť mesto.
Postupne začali v Košiciach pôsobiť viaceré kúpele a už v druhej polovici 18. storočia sa spomínajú kúpele pri Dolnom a Strednom mlyne na dnešnom Mlynskom náhone. Okrem klasického kúpania v kadiach sa tu pravdepodobne kúpalo aj v Mlynskom náhone. Ďalšie kúpele vznikli v lokalite zvanej ad Acidulas, teda pri Kyslom prameni, išlo o neskoršie Gajdove kúpele so známou vodou bohatou na sírne zlúčeniny. Tam sa takisto kúpalo v kadiach, v roku 1815 zaplatilo mesto debnárskemu majstrovi Jozefovi Bagerovi za výrobu 12 kúpacích kadí do týchto kúpeľov spolu 30 zlatých.
Keďže sa kúpele stávali miestom stretnutí obyvateľov mesta, nezriedka v nich prichádzalo k neprístojnostiam a narušeniu mravnosti a počestnosti. V roku 1574 bol istému Mikulášovi daný do prenájmu kúpeľný dom s upozornením, aby bol svedomitý a aby sa spolu s manželkou vystríhali nehanebností a potupy. Zo strany mesta išlo o reakciu na predošlé „výtržnosti“ zo strany kúpeľných hostí.
V roku 1782 bola vyšetrovaná Anna Benyo, manželka obyvateľa predmestia Juraja Szurovcza. Žalovaná bola kvôli tomu, že v kúpeľoch pri Strednom mlyne sa kúpala s mäsiarskym tovarišom, 25-ročným Samuelom Szӧlӧskeyom. Netreba snáď ani pripomenúť, že obaja boli úplne nahí. Ako vypovedali viacerí svedkovia, večer o deviatej sa spoločne kúpali v jednej kadi. Mestský súd to klasifikoval ako cudzoložstvo a Annu Benyo potrestal 60 ranami býkovcom. Mladý muž bol uväznený na tri mesiace s trojdňovým pôstom o chlebe a vode každú stredu, piatok a sobotu.
Alžbeta Bankovszka, takisto vydatá žena, ktorá opustila svojho manžela, sa v roku 1745 previnila podobným spôsobom. V kúpeľoch Bankov v blízkosti mesta sa kúpala spolu s jedným ránhojičom (chirurgom) a potupným spôsobom a na pohoršenie iných vystavovala a predávala svoje telo. Aj keď to z dnešného pohľadu znie divne, hrozil jej hrdelný trest, napokon však vzhľadom na jej mladosť a prísľub polepšenia sa bola zbitá 60 ranami býkovcom na výstrahu iným, a zároveň bola verejne vyhlásená. Protiprávneho konania sa v kúpeľoch nedopúšťali len ženy. Filip Jakub z Dubovice bol v roku 1568 súdnym sluhom vypovedaný z mesta, pretože sa v kúpeľoch dopustil výtržností a spôsobil aj škodu.
Záverom aj úsmevná príhoda, ktorá sa viaže ku kúpeľom. V lete roku 1803 bol kvôli viacerým krádežiam uväznený krčmársky pomocník Jozef Eble. Súdnemu sluhovi ako správcovi väzenia sa sťažoval na bolesti nôh a povedal mu, že by sa mu uľavilo po dobrom kúpeli. Spoločne teda opustili väzenie a odišli do kúpeľov pri Strednom mlyne, kde sa obaja okúpali. Po kúpeli Eble zanechal súdneho sluhu, ktorý sa obliekal, vyšiel z kúpacej miestnosti a povedal mu, že ide po sextár (dutá miera cca pol litra) vína do Fischerovej záhrady, odkiaľ sa ale nevrátil a utiekol. Súdny sluha bol za pochybenie napomenutý a Ebleho sa podarilo dolapiť po troch dňoch v Rankovských (Herlianskych) kúpeľoch.
Autor: PhDr. Richard Papáč