Košické pivovary v minulosti

Príchod jari a prvých teplých dní je v mestách už tradične spojený s príjemným posedením na terasách mestských lokálov. Posedenia pri káve, víne či pive s najbližšími sa stanú po dlhej zime jedným z najlepších liekov a duševným povzbudením. Žiaľ, tieto dni i napriek otepleniu je mesto prázdne, nebezpečenstvo koronavírusu spôsobuje uzavreté podniky a ľudia trávia celé dni v bezpečí domova. Veríme, že táto situácia sa rýchlo zmení a opäť si budeme môcť vychutnať posedenie napr. pri čerstvo načapovanom pive. A práve o zlatistom moku bude dnešný článok, v ktorom si priblížime dejiny košického pivovarníctva v čase monarchie (do roku 1918).

Prvé tri kráľovské pivovary na území bývaleho Rakúsko-Uhorska sa nachádzali v Tvrdomesticiach, Veľkých Uhericiach pri Partizánskom a v Turdmenoch pri Balatone, o ktorých je zmienka v listine kráľa Ladislava IV. z roku 1274. Najstaršia známa zmienka v písomnostiach o košickom pive pochádza z roku 1487. Cech pivovarníkov sa pritom po prvýkrát v histórii košických cechov spomína až v roku 1514.

V 16. storočí existoval v Košiciach pivovar v Levočskom dome. Pravdepodobne najstarší mestský pivovar sídlil v zadnom trakte domu, čiže v časti, ktorá bola súčasťou Kováčskej ulice. Záznam z roku 1604 ho spomína nasledovne: „Za ním (Levočským domom) je pivovar košickej mestskej pospolitosti, ktorý bol ťažko poškodený, keď pri poslednom požiari vyhorel. Má nanovo postavený drevený krov. Nachádza sa v ňom zariadenie na varenie piva, tri veľké nové kade na pivo a ďalšie menšie kade a rúry." Fungoval asi do polovice 18. storočia a zásoboval nielen hostinec Levočského domu, ale aj viaceré ďalšie hostince v meste.

Pivovarníctvo na území dnešného Slovenska dosiahlo najväčší rozmach v období rokov 1629 až 1650. Pivo sa vtedy varilo prakticky vo všetkých mestách a väčších obciach na Slovensku. V Košiciach k rozvoju napomohli aj viaceré mestské nariadenia. V roku 1609 magistrát mesta prijal do svojich služieb dobrého pivovarníka na varenie piva. Od roku 1634 mesto zakázalo dovoz piva z iných miest v snahe ochrániť tunajší cech pivovarníkov.

Začiatkom 18. storočia si mesto postavilo nový veľký pivovar na dnešnej Poštovej ulici. V súpise domov je uvedený pod latinským názvom dommus braxatoria civitatis – mestský pivovarský dom. Následne sa aj táto časť ulice premenovala na Pivovarskú.

Zakladateľom priemyselného pivovarníctva v Košiciach bol Ján Bayer, ktorý získal povolenie na varenie piva v roku 1852. Platil za to poplatok mestu vo forme 79 hektolitrov piva. Budovu na dnešnej Floriánskej 21 – 25 dal postaviť v roku 1857. Postupne rozširoval prevádzku o chladiareň, ľadovňu, pivnicu, umývareň sudov, zámočnícú dielu a neskôr fľaškovňu. Bayerov syn Alexander sa vyučil v pivovare vo Viedni a prevzal podnik, pričom si Bayerovci už hľadali spoločníkov, a tak sa spojili s podnikateľskou rodinou Bauerneblovcami.

V roku 1885 Konštantín Bauernebl kúpil polovicu Bayerovho pivovaru a z firmy Bayer sa stala spoločnosť Bayer-Bauernebl. Konštantín Bauernebl získal pritom najvyššiu možnú kvalifikáciu v odbore pivovarníctvo.

V  tomto období bolo už pivo kvalitné, vraj aj najlepšie na území dnešného Slovenska, získavalo aj viacero ocenení, napr. na milenárnej výstave v Budapešti či na krajinskej priemyselnej výstave v Košiciach a Temešvári.

Po smrti Lea Bayera vo februári 1903 sa už jeho dedičia na podnikaní nezúčastňovali. Konštantín Bauernebl vytvoril so synom toho istého mena v auguste 1903 firmu „Bauernebl a syn, pivovar a sladovňa v Košiciach.“ Tento pivovarský podnik prosperoval veľmi dobre. Produkcia pivovaru však bola nielen množstvom, ale aj kvalitou na úrovni zodpovedajúcej celej produkcii piva na území Uhorska.

V roku 1870 si postavil bývalý nájomca mestského pivovaru v Myslave J. Lepesch druhý košický pivovar so sladovňou aj so skladom ľadu na Moldavskej ulici. Aj on svojich synov poslal na vyučenie do západných krajín. Postupne vybavoval továreň modernými prístrojmi na parný pohon a následný vzrast bol prudký.

Aj po smrti J. Lepescha v roku 1894 ostával pivovar konkurenciou pre Bayerovcov a v roku 1900 vyrábali až päť druhov pív. Následne sa však synovia Lepescha zadlžili a aj kvôli rodinným sporom ich podnik začal upadať. V roku 1907 si michalovská spoločnosť pivovaru a sladovne, ktorá vtedy budovala nový pivovar, prenajala Lepeschovu sladovňu na výrobu sladu pre svoje potreby.

V tom istom roku sa Peštianska obchodná banka pokúšala finančne zainteresovať na záchrane Lepeschovho pivovaru. Tieto pokusy však ostali bezúspešné a výroba sa už neobnovila. V roku 1910 všetky objekty aj s vedľajšími pozemkami odkúpil Bauernebl a v týchto priestoroch vybudoval novú, modernú sladovňu s elektrickým strojovým zariadením.

Výroba sladu vysoko prekračovala potreby vlastného pivovaru, preto sa aj vyvážalo, ročne až 400 – 500 vagónov sladu do Haliče a Bukoviny. Rozširovanie výroby však mohlo byť efektívne len vtedy, keď sa vyrobené pivo aj odpredalo. Vo vtedajších spoločenských podmienkach bolo nemysliteľné, aby sa to realizovalo len v Košiciach, preto si Bauernebl a syn zriadili spoločné sklady v Prešove, Spišskej Novej Vsi, Michalovciach, Berehove, Miškolci a inde. Na rozvoz svojich výrobkov vlastnil závod už v roku 1908 chladené vagóny.

U Bauernebla sa vyrábali dva druhy svetlého piva: Kronenbier (Korunné pivo), Konigsbier (Kráľovské pivo) a tmavé pivo: Bavorské. Strojovňa bola vybavená parným strojom o výkone 200 HP a zabezpečovala osvetlenie celého podniku, aj pohon pre rôzne iné stroje, napr. vo varni, starej sladovni, v umývarni sudov, fľaškárni a pod. Jačmeň sa vykupoval od roľníkov z okolitých obcí. Pestovanie chmeľu nebolo v tomto období veľmi rozšírené, a tak ho dovážali prevažne zo Sedmohradska. V záujme zvýšenia kvality sa pivo od roku 1910 skladovalo namiesto drevených v železných, zvnútra emailovaných tankoch, pritom išlo vôbec o prvé zariadenie tohto druhu v monarchii.

Pomery sa výrazne zhoršili po vypuknutí 1. svetovej vojny. Výroba bola značne obmedzená, aj pre nedostatok jačmeňa, mnoho robotníkov nastúpilo na vojnu. Ťažkosti boli aj s obstarávaním uhlia ako pohonnej hmoty pre výrobné účely. Výrobcovia však boli šikovní a pokúšali sa o zlepšenie, napr. nahradenie jačmeňa inými produktmi: zemiakový škrob alebo zavedením náhradnej výroby – spracovanie a predaj kapusty. Počas vojny aj napriek vyplácaniu vojnových podpôr pre zamestnancov vykazoval čistý zisk podniku 300 000 Kč.

Autor: HistoricKE