Vianočné trhy dnes neodmysliteľne patria k Vianociam. A ako to bolo v minulosti? Aj pred sto rokmi boli Košice pred Vianocami plné ľudí, ktorí zháňali darčeky, vianočné stromčeky alebo sa len prechádzali a vychutnávali si atmosféru pulzujúceho mestského života. My vám prinášame článok Dojmy z vianočného trhu uverejnený v dobových novinách, ktorý zaujímavo opisuje predvianočnú náladu v uliciach a aj samotné vianočné trhy v Košiciach v roku 1923. Text je pôvodný a bez jazykových úprav.
Dojmy z vianočného trhu
Čo znamená to nadmerne oživené mesto? Tá úžasná miešanina ľudí, vozňov, dobytka, to hučanie, pískanie, cenganie, ohlušujúci rachot, jajkanie – podložené jedným základným tónom – temným ropotom rozvírených ulíc? Vrie to v nich sťa v divotvornom kotle – a ony len sa nemo prizerajú na toto staré, známe divadlo, z roka na rok sa opakujúce. Videly mnoho v svojom jestvovaní a teraz už nič nedotknie sa ich nehybnej múdrosti. Ani to nie, že ich omšené nárožia vystavané sú znásobneným nárazom strán tohoto neprehľadného, divo sem tam pobiehajúceho ľudského mraveniska.
Hľa, zástup žien s nákladom na chrbtoch prešiel okolo, kamsi sa náhliac, tuná zase panie s taškami v rukách, popri nich „služnice" s kosami, všetky sa ženú jedným smerom. Medzi nima školné deti, páni od úradu, vojaci, mladá žena s kočíkom a košom na ruke, dôstojník s elegantným balíčkom, ťapkavý starík s rukami vo vačkoch a detským pohľadom, uličník s pasiou vrážajúci do každého okoloidúceho, dievča s gágajúcou husou pod pazuchou, gazdiná – na tvári úsmev podareným nákupom – všetci bez rozdielu v moci nakupovacej horúčky vianočnej. A preplnené, jagajúce sa výkladné obloky neustávajú útočiť, lákať a všakové divy sľubovať svojim obetiam.
Choďme radšie preč, tam dolu, von vydýchnuť si. Hoho, smiešne! Legionárske je rozliate more, mučiace, rastúce! Nemožno zistiť, ktorý živel prevláda, či mestský, alebo vidiecky. Do uší zalieha košická „hútorčina", čeština, maďarčina, nemčina, korenené cigánskou haťmatilkou. Tiež gáganie, krákorenie, brechánie, hukot elektrickej, povely policajtov, švadronenie židov, trúbenie aut, rachot vozňov.
Košický vianočný trh v najväčšom prúde. Uzimené ženy núkajú tovar, no „držia sa". Veď je pred Vianociami. Odhohrávajú sa mžikové scény, komické výjavy. Babka s košom, v ňom tri kúsy masla. Odhodlaný nepohnutý výraz očú. Pred ňou zastanie žena, neznámo akej spoločenskej vrstvy. „Ako to maselko?" „Pátnásť — —,“ nevládla dokončiť babka, lebo v tom už zahriakol ju prenikavý hlas: „A za to oni túto tak dlho stoja, bodaj ich – čože sebe myslia?“ Ale ruka cez to siaha do košíka, pre ,falatok' na kapustnom liste. Prekvapená babka razom sa premení na urazenú majiteľku a odsotí ruku hrešiacej ženy. Táto, stále ešte hundrúc a vyhrážajúc, berie sa ďalej. Babka už zase upadla do predošlého kľudu.
Za to tým väčšmi rozčuľuje sa šedivý dedo za jej chrbtom. Obkolesený je ortodoxnými parochňami; dve z nich držia po husy v ruke, tri sa len prizerajú. Pomocničky. Jazyk je zbraň, ktorá zriedka kedy zlyhá. Približuje sa pani, bez parochne: „Čo za tú hus?“ Parochne tesnejšie somknuly, usilujúc sa jednej z nich vyrvať hus. Parochňa prenikave zavreští a vychrlí príval nesrozumiteľných slov. Druhé sekundujú. Dedo sa rozpajedil, fúzy sa mu naježily a už ťahá hus od zadku ku sebe, parochňa ju nepúšťa, pevno ju trímajúc za nohy. Hus divo zagága, parochne vreštia, dedo preklíňa pani, ktorá zapríčínila ten koncert, vykrikuje a ponúka deda k činu. Policajt, privábený hlukom, zastal pri skupine, ale nedostal sa k slovu. Nevládajúc zadržať úrazenú tvár, zamáva bezmocne „pendrekom“ a rozosmiaty, zapchávajúc si uši, odchádza. Parochne ovládly situáciu. Husy usadily teraz definitívne do košov a usilujú sa vopchať dedovi bankovku do ruky. Dedo sa zúfale bráni, dvíha hore ruky – ozajstná podoba obete v tej širokej, bielej kabanici s ohromným, cifrovaným golierom. „Darmo, nezostane ti už na „oldomáš“, viacrázy nepôjdeš ty na trh miesto tvojej starej predávať husy,“ vraví komicko-tragický výraz jeho utýranej tváre. Pohnime sa ďalej. Hoci po tejto ceste, pohádzanej zelenými konárikmi. Skoro zastaneme pred zelenou smrčinovou horou, ale pozor! Vozy so senom, slamou a napInenými vreciami rútia sa priamo na teba, ledvá si stihol uskočiť ešte zavčasu!
Smrčinová hora černeje a hýbe sa ľuďmi, sťa by tej chvíle so všetkým všade mala sa pohnuť ztadiaľto. Zasadené v medzierkách dlažby, alebo navršené v pouličnom blate kupia sa svieže, voňavé stromčeky vokol teba! Dvihneš jeden, štíhlu jedličku s bohatým ihličím a už stojí pri tebe uzimené, rozodraté chlapčisko, berie ti ju z rúk a po chlapsky prehodiac si ju cez pleco, ťahá za sukňu predavačku, pýta sa na cenu a smlúva za teba. Ty už len zaplať, urob miesto druhým a chlapčisko víťazoslávne poberá sa za tebou. Ani ťa nepripustil k slovu, že jedlička je malá a ľahka, že ty sám, atď. Nepočúva vôbec na teba a hrubo utrhnie sa na cigánku, ktorá cez plece punčochy a tkaničky a v ruke sväzok šnôriek, vreští z plných pľúc: „No lem ženy, štrimpfle, šnôrky do topánkoch, štrimfle.“ A druhá vpáda zachripnutým, chlopským basom: „Naj kupia cesniček, cibuľu, no lem ten cesniček, cesniček!“ a to tak presvedčive, sťa by núkala dáku obzvláštnu lahôdku.
Chlapčisko statne razí si cestu a neváha tiež prekročiť skupinu bachratých hrnčekov, čudesných misiek a tanierikov, rozložených na kusu handry. Majiteľka tohoto obchodu, malá cigaňga krásavica vyskočí, zavreští a pästiami ohrožuje môjho sprievodcu. Chlapčisko nelení tiež, hučí a nadáva, za každým si odpľúvajúc, takže čiernooká krásavica musí ustúpit a uvoľnit mu cestu. Chvála Bohu, vybrdli sme z najhoršieho. Zahýbame na Petőfiho námestie, pomerne kľudný to kút a hluk za nami pomaly tíchne.
Rad radom stoja tuto malé sedliacke vozy, naložené drevom. Tu sa zásobujú krmivom chudobné vrstvy košického obyvateľstva. Tuná sa tiež kupuje, krvave smlúva o každý halier. Ale akosi pokojnejšie, tichšie. Ťažkopádne voly – jednoduché drevené jarmo sňaté zo šije – pomalu prežúvajú. Biela, hustá pena kvapká im od huby.
Gazdovia v dlhých kabaniciach s drevenkou medzi zubami, pomalu prechodia popri vozoch a vážne prijímajú kupcoch. Bezo spechu sa shovárajú, neobzerajúc sa vôkol seba. Voly stražiť netreba. Pokojne, trpezlivo stoja na svojom mieste. Červenkasté, strakaté, sivé voly.
V myšlienkach míňam pomalu Kazinczyho ulicu; zatým už chlapec predbehol ma o kus cesty. Badám len knisajúci sa vrštek jedličky v pestrej trme-vrme na Mlynskej ulici. Ani mu nenapadá, aby sa za mnou obzeral, alebo dočkal. Náhli sa, aby dostal plácu a išiel zarábať ďalej. Veď sú Vianoce, pripomienam si a mimovoľne pridávam za nim do kroku.
*Článok bol uverejnený v Slovenskom východe 25. decembra 1923
