Veľká noc je najväčším kresťanským sviatkom roka. Napriek tomu, že sa opäť slávi za zatvorenými bránami kostolov, prináša radosť a nádej do ďalších dní. S košickým pomocným biskupom Marekom Forgáčom sme sa okrem iného rozprávali aj o tom, aké je to sláviť obrady v prázdnom chráme bez účasti verejnosti.
Ako si spomínate na Veľkú noc z detských čias? Ako vyzerali sviatky u vás doma?
Ja mám celkovo pekné spomienky na detstvo vďaka mojim rodičom aj rodine. Slávenie sviatkov bolo vždy dôkladné. Našim rodičom veľmi záležalo na tom, aby sme slávili sviatky ako celá rodina. Chodievali sme do Kostola Krista Kráľa v Košiciach, bolo to ešte za čias bývalého režimu. Bol to kostol, ktorý je tak trošku skrytý, ale vždy bol plný a toto mi tak utkvelo v pamäti, keď sme chodievali na obrady Zeleného štvrtka, Veľkého piatka, Bielej soboty a potom aj Veľkonočnej nedele. Pamätám si tú obrovskú tlačenicu, ktorú sme tam stále zažívali. Od istého času som tam potom začal aj miništrovať. Vždy som vnímal tú posvätnosť, aj keď som všetkým obradom nerozumel, samozrejme, ešte ako malý chlapec, ale vždy ma oslovovala tá hĺbka, posvätnosť obradov Veľkej noci.
Čo pre vás osobne znamená Veľká noc? Ktorá časť z obradov alebo Veľkonočného trojdnia sa vás najviac dotýka?
Samozrejme, je to jeden celok, jedno bez druhého sa nedá. Veľký piatok je taký mocný. Aj naša spoločnosť ho tak exponovala tým, že sa ustanovil štátny sviatok na tento deň, aj keď v katolíckej cirkvi to nie je prikázaný sviatok, vtedy nie je ani svätá omša, sú len obrady Veľkého piatku.
Pre mňa osobne sviatky Veľkej noci sú o tom, čo je zmyslom nášho života. Mne sa veľmi páči rozhovor, kedy Mária Magdaléna príde a nájde prázdny hrob, nikoho tam niet a potom stretne muža, myslela si, že je to záhradník, bol to vzkriesený Ježiš. Vtedy jej položí otázku: „Koho hľadáš?“ Tá otázka vystihuje Veľkú noc. Ako keby sa tie sviatky nás chceli pýtať, čo vlastne hľadáme v tomto živote alebo koho hľadáme? Lebo človek neustále hľadá rôzne veci, ľudí, zmysel života. Ako keby celý náš život bol takým hľadaním niečoho alebo niekoho. Tá Veľká noc to vystihuje, že koho vlastne hľadáme? Chce nám ukázať, že čo je to najpodstatnejšie, čo treba v živote hľadať.
Veriaci slávia veľkonočné sviatky pred televíznymi obrazovkami, kňazi v prázdnych chrámoch. Ako vy prežívate takúto Veľkú noc?
Myslím, že môžem to tak veľmi priamo a otvorene povedať: je to veľmi smutné. Rozumiem všetkým tým okolnostiam, v ktorých teraz žijeme a v ktorých sa naša spoločnosť nachádza, ale je to veľmi smutné, pretože my sme tu pre ľudí. Naše povolanie je jedno z tých, ktoré je zasiahnuté touto pandémiou tak skutočne do hĺbky, pretože sme pre ľudí a momentálne ten osobný kontakt s ľuďmi je veľmi limitovaný. Nedá sa na to ani zvyknúť, aj keď to už dlho trvá, aj keď máme tie technické možnosti, ktorými sa dokážeme virtuálne stretnúť s našimi veriacimi. Vďaka za to, že je aspoň to, že aspoň takýto kontakt ostáva, ale nikdy to nie je to isté.
To by vám vedeli rozprávať ľudia, ktorí majú svojich najbližších niekde ďaleko odcestovaných. Isteže im robí dobre, že môžu spolu telefonovať alebo že sa môžu stretávať prostredníctvom sociálnych sietí a rôznych iných aplikácií, ale nikdy to nie je to, keď sa stretnú osobne, to nikdy nenahradí to stretnutie. Aj v tomto prípade to, že sme sami a že bohoslužby sú vysielané do domácností, tak vďaka Bohu a vďaka všetkým, ktorí k tomu prispejú, že to aspoň takto môže byť, ale to nikdy nie je to, ako keď sme spolu.
Čo by ste popriali čitateľom Košice Online k sviatkom Veľkej noci?
My máme byť ľuďmi nádeje. Naše povolanie nám to takto hovorí. Je to krásne pomenovanie kňazstva byť človekom nádeje. Preto stále sa aj v tejto dobe snažím, aj keď som spomenul, že je smutné, že sme bez ľudí, ale odpoveď na smútok, ktorý prežívam, je povzbudenie, ktoré ľuďom stále dávam. Prízvukujem tú nádej, ktorú nám nikto nemôže zobrať, aj keby neviem, čo by sa dialo, aj keby neviem aké náročné obmedzenia by na nás prišli, ale my máme tú nádej a musíme ju rozdávať.
Veľká noc je o optimizme, ale nie je len o tom ľudskom optimizme, to by bolo málo, to by bolo slabé. Je o kresťanskom optimizme, ktorý pramení zo Vzkrieseného a tento optimizmus by sme mohli nazvať, že to je tá nádej. Takže tú by som ja chcel všetkým popriať, aby sme s otvoreným srdcom, v ktorom si nosíme túto nádej, išli v ústrety budúcnosti. Nič zlé netrvá večne. Pán Boh je nad nami a pamätá na nás, s jeho pomocou dokážeme všetko zvládnuť.