Marek Forgáč (43) sa narodil sa v Košiciach, no istý čas žil aj v zahraničí. V Ríme študoval psychológiu, teraz ju využíva pri riešení manželských káuz. Rád pracuje s mladými, a aj preto riadi Univerzitné pastoračné centrum v Košiciach. V júni minulého roku ho pápež František vymenoval za nového košického pomocného biskupa. V septembri túto službu prijal.
Pracujete ako pomocný biskup a generálny vikár Košickej arcidiecézy. V minulosti ste boli aj prodekanom pre vedu a výskum Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Kde sa však vaša cesta kňaza začala?
Ťažko mi je hovoriť o nejakých zlomových momentoch, pretože povolanie je vždy veľkým tajomstvom aj pre samotného človeka, ktorý je povolaný. Ale prichádzalo to nejak tak postupne. Vnímal som seba a svet okolo seba. Mohol by som povedať, že osobitným spôsobom k tomu prispel aj minulý režim, kedy náboženský život nebol tak akceptovaný ako je dnes. Vyrástol som v podzemnej cirkvi, stretnutia boli veľmi diskrétne a tajné, pretože sme nemohli riskovať, aby nás niekto objavil. Malo by to potom negatívne dôsledky, rodičia v zamestnaní alebo my v škole, takže takto sme sa stretávali pravidelne niekoľko rodín. A takto som bol pripravený aj k prvému svätému prijímaniu, i k sviatosti birmovania. Boli to pre mňa pravidelné zážitky malého duchovného spoločenstva, kde tiež určite dozrievalo to povolanie.
Počas svojho kňazského povolania ste už pôsobili v Trebišove, v Humennom, i v Snine. Mali ste možnosť povedať, že chcete ostať tu na východe alebo do vášho ďalšieho pôsobiska nemôžete vôbec zasahovať?
Vysvätený som bol pre Košickú arcidiecézu. To znamená, že diecézny biskup ma poverí službou a tam idem. Čiže ja som si nevyberal tieto miesta a išiel som všade tam, kde som bol poslaný. Boli to veľmi pekné skúsenosti, veľmi pestré, pretože všade som pôsobil jeden rok. A mám veľmi pekné spomienky na ľudí a miesta, kde som pôsobil.
A aký máte vzťah ku Košiciam?
Košice mám veľmi rád, pochopiteľne, je to moje mesto, tu som sa narodil. Som tu rád ale nielen preto, že je to krásne mesto, ale aj preto, lebo košická katedrála je skvostom architektonickým a duchovným. Takisto kaplnka svätého Michala, kde som pomerne často slúžieval svätú omšu. Nazývam ju cukrík, pretože je to malá kaplnka, je to premodlené miesto, je to spoločenstvo rodinného charakteru. Takže áno, mám vzťah k týmto jednotlivým miestam. Po týchto miestach chodili aj naši svätí košickí mučeníci. Je to silné, keď si človek uvedomí, že tí svätí orodovníci sa tu pohybovali a tu nakoniec skončila ich životná púť obetou pre svoju vieru. Takže áno, môžem povedať, že milujem toto mesto.
Ako študent ste napísali diplomovú prácu na tému Hodnota vyučovania náboženstva na stredných školách. Ako ste sa s tým popasovali?
Zvolil som si túto tému, pretože som túžil písať o niečom, čo je praktické. Zrejme už tam sa niekde ukazoval môj vzťah k mládeži, preto som si zvolil túto tému. Mal som možnosť nejaký ten čas byť vo Veľkej Británii, kde som sa dostal do veľkej londýnskej knižnice kňazského seminára. A tam som si mal možnosť mnohé veci naštudovať, aj priniesť so sebou. Otvorilo mi to obzor. Pretože je to krajina, ktorá nie je dominantne katolícka, ale prešli si mnohými vecami, ktorými sme si my neprešli v minulosti, alebo ktoré nás ešte iba čakajú v budúcnosti. Tam som našiel takú inšpiráciu. Dnes to vyučovanie náboženstva nie je ľahká vec, sám som to skúsil, keď som pôsobil ako kaplán. Vyžaduje si to veľa zručností, osobných aj pedagogických, ale aj zanietenie, pretože tu nejde len o to, že poskytujeme informácie. Ide aj o to, aby sme boli istým svedectvom pre mladých ľudí.
V Ríme ste študovali psychológiu, a to nielen teoreticky, ale aj prakticky. Prečo ste sa rozhodli vrátili späť na Slovensko?
Pretože mám rád toto miesto, ale bol som tiež dohodnutý s mojim diecéznym biskupom, že ma púšťa len na tri roky štúdia. Podľa tejto dohody som to aj splnil. Bol to veľmi intenzívny čas, pretože štúdia psychológie na Gregorovej univerzite patria medzi jedny z najťažších v Ríme na pápežských univerzitách. Keďže ide o štúdium, ale aj prax, ktorá sa tam vykonáva. Už dávno predtým som poznal túto školu aj z počutia, aj z rôznych materiálov a inklinoval som k štúdiu psychológie. Ale túžil som študovať psychológiu nie bežnú, ale takú, kde by boli integrované aj poznatky teológie. Aby tam bola zachovaná kresťanská antropológia a táto škola to práve spĺňala.
Zohrávali ste aj dôležitú úlohu počas akreditačného procesu na Teologickej fakulte Ružomberskej univerzity. Vtedy sa zmietala v neľahkých časoch a hrozilo jej aj neakreditovanie. Vďaka vám však nakoniec fakulta akreditáciu dostala.
Bol som poverený ako prodekan teologickej fakulty tou zodpovednosťou, ťažko povedať, či som sa zaslúžil. Je to práca celého tímu. Ja som bol koordinátorom. Je to veľmi náročná a vyčerpávajúca práca, veľa administratívy. Boli to časy, kedy Katolícka univerzita prežívala rôzne krízy. Vtedy sme boli aj pod väčším dohľadom, podarilo sa nám akreditovať takmer všetko, čo sme chceli, takže výsledky sa dostavili.
Na štyridsiatnika máte za sebou veľa úspechov a veľmi slušnú kariéru. Ako je to možné?
To by som asi ani nepovedal, a ani by som to nejakou kariérou nenazýval. Lebo by to zaváňalo niečím komerčným. A ten karierizmus nie je veľmi vhodný v tomto prostredí alebo kontexte. Ja to skôr nazývam službou. To, že Univerzitné pastoračné centrum prináša ovocie, naozaj pripisujem veľkému božiemu požehnaniu a možno aj tým orodovníkom, svätým košickým, a spolupracovníkom.
Svoje pastoračné a vedecké poznatky využívate pri riešení rôznych manželských káuz na Metropolitnom súde Košickej arcidiecézy. Čím to podľa vás je, že rozvodovosť v posledných rokoch stúpa? Sú ľudia dnes ochotní menej trpieť v manželstve? Alebo je to o sebeckosti, že chcú byť viac sami sebou a neboja sa ísť svojou cestou?
Tak, ako hovoríte. Dnes možno pocitovo ľudia prežívajú slobodu inač, a tak to potom vyzerá v živote. Ja by som to nazval terminológiou mne vlastnou, povedal by som, že dnes ľudia majú menšiu toleranciu k schopnosti niesť kríž vo svojom živote. Kedysi tá tolerancia bola väčšia. To znamená, že človek niesol kríž každodenných problémov, menších alebo väčších. Ľudia chcú byť skôr slobodnejší, akonáhle príde nejaký kríž, tak utekajú.
Vy ste v pozícii takzvaného mediátora, alebo nazvime to laicky, rozhodcu. To asi nie je v dnešnej dobe jednoduché.
Je to veľmi zaujímavá práca. Keď sa to takto dá nazvať, pracujeme vlastne s tragédiami. Všetko sú to tragické príbehy, ktoré neskončili dobre. Možnosť nahliadnuť do hĺbky toho nielen povrchne, ale skutočne do hĺbky, byť znalcom pri týchto jednotlivých príbehoch, to mi prenieslo veľmi veľkú životnú skúsenosť. Keď rozpravám o týchto veciach, tak to nie sú len načítané veci, ale často sú to veci prežité s týmito ľuďmi. Ja sám som sa pristihol pritom, že s ľuďmi tieto príbehy žijem.
Takže sa učíte aj vy. Rovnako sedíte na stoličke, z ktorej sa vyberajú kandidáti do formácie na kňazstvo. Ide o psychologické hodnotenie. Ako to prebieha?
Boli sme cvičení a školení k tomu, počas štúdií v Ríme na Gregorovej univerzite, to bola tá praktická časť toho štúdia. Ide o to, že keď sa kandidát hlási do kňazského seminára alebo nejakého spoločenstva, tak je nevyhnutné, dnes ešte viac, ako kedysi, skúmať nakoľko ide naozaj o tajomstvo povolania. Alebo do akej miery tam vstupujú niektoré psychologické charakteristiky, dokonca až psychologické anomálie, možno aj choroby. Pretože v takom prípade je priestor pre slobodu povolania umenšený a môže sa dokonca stať, že niekedy si kandidát vytvára nejakú psychologickú realitu, ktorú nazýva, že je to jeho duchovné povolanie. A z tohto dôvodu treba veľmi dobre rozlišovať.
Tu asi nastupuje tá psychológia, ktorej ste sa venovali teoreticky aj prakticky.
Áno, nato používame psychologické techniky alebo metodiky, avšak stále s tým, že zachovávame kresťanskú antropológiu. To znamená, že sa nepozeráme na to z čisto psychologického hľadiska, ale rešpektujeme aj tajomstvo povolania. No a to je jedna veľmi zaujímavá oblasť, veľmi zodpovedná a citlivá, pretože nemôžeme riskovať to, žeby sme zahasili nejaké kňazské povolanie. Na druhej strane musíme byť obozretní, aby sme nemali v týchto spoločenstvách ľudí, ktorí by mohli nejakým spôsobom narúšať samotné spoločenstvo, alebo aby neboli na ťarchu sami sebe či ľudom, ktorí sú im zverení.
Robíte to už roky. Menia sa dnes mladí ľudia, ktorí sa vyberú na túto cestu?
Áno, menia sa. Robím túto službu niekoľko rokov, necelých desať, a už za ten čas môžem povedať, že sa to mení. Povedal by som, že k nám chodia krehkejšie osobnosti, ako kedysi. Ale má to svoju logiku a ja sa tomu ani nedivím, pretože terén, v ktorom tá osobnosť chodí a vyrastá, predovšetkým ide o rodinný terén, je dnes oveľa problematickejší. Aj tie rodiny nie sú dnes také pevné a tuhé, ako boli kedysi a tak aj ľudia, ktorí odtiaľ vychádzajú nie sú takí stabilní, sú krehkejší vo svojej osobnosti.
Biskupskú vysviacku ste prijali prvého septembra v Dóme svätej Alžbety. Ste pomocný biskup, aká je vaša náplň práce?
Samotný názov hovorí o tom, že ja mám pomáhať biskupovi, na ňom je najväčšia zodpovednosť a on mi môže zveriť niektoré oblasti tejto pastierskej služby, niektoré mi pripadajú automaticky z úradu. No, pre mňa je to veľmi veľká zmena v živote, vnímam to tak, že Pán Boh mi takým prekvapivým spôsobom kladie na moje plecia kríž. Je to o službe, už to nie je o túžbe. Lebo tu pápež menuje a odpovedá na to menovanie, čiže je to o službe a je to o obetovaní. Tak to vnímam. Tak treba ten kríž zobrať na svoje plecia, treba ísť a kráčať ďalej.
Spomenuli ste mladých, vy ste známy dlhoročnou spoluprácou s Univerzitným pastoračným centrom. Chceli by ste sa im venovať aj ďalej?
Určite áno, jedna z najfrekventovanejších služieb, ktoré budem vykonávať, bude sviatosť zmierenia, a to je predovšetkým pre mladých ľudí. Čiže v kontakte budeme, aj keď bude iný, viac-menej jednorazový, ale aj to môže byť veľmi silné pre týchto mladých ľudí. Okrem toho by som chcel aj naďalej spolupracovať s mladými ľuďmi v UPC, lebo mi bola naďalej zverená služba a starostlivosť o UPC v našej diecéze. Tiež som relatívne mladý, ale vek nezastavíme. Často sa pýtam sám seba, či mi mladí ľudia rozumejú, pretože tak rýchlo sa dnes menia. Kiežby to tak bolo, a dúfam, že Pán Boh ma bude naďalej požehnávať v tom, že budem môcť a vedieť prehovoriť pre mladých ľudí.
Váš život sprevádzajú aj košickí mučeníci. Tých máte aj na vo svojom osobnom erbe. Ako motto ste si zvolili Dominus Prope, teda Pán je blízko. Prečo?
Áno, v mojom erbe sa nachádza symbol evanjelistu svätého Marka. Je to môj krstný patrón, teda ide o symbol leva, ako symbol evanjelistu Marka. Pochádza z knihy proroka Ezechiela, potom aj z knihy Zjavenia apoštola Jána. V Benátkach, kde je Bazilika svätého Marka, sa tento špecifický okrídlený lev vyskytuje ako jeho symbol. V mojom erbe je to lev, ktorý drží v ruke knihu Svätého písma. Lev ako symbol evanjelistu svätého Marka takisto naznačuje začiatok evanjelia svätého Marka, kde Ján Krstiteľ ohlasuje príchod Ježiša Krista. A je to ako ten ručiaci lev na púšti, ktorý volá, že prichádza Pán a treba pripraviť cestu. Okrem toho sa tam vyskytujú tri ľalie, ktoré sú symbolom Košíc, ale majú červené prstence. Červená farba hovorí, že ide aj o symbol troch košických mučeníkov, ktorí sú mojimi obľúbenými patrónmi. Veľmi často som sa k nim utiekal a prosil ich o pomoc.