V dnešnej historickej rubrike prinášame čitateľom mimoriadne zaujímavý dobový článok publikovaný v roku 1914 v košických novinách Felvidéki Újság, ktorý sa venuje osobnosti kráľa Mateja Korvína a jeho výnimočnému vzťahu k mestu Košice. Text vznikol pri príležitosti opätovného zapálenia tzv. Matejovej lampy pri Dóme svätej Alžbety a ponúka cenný pohľad nielen na panovníkovu politiku a umelecké mecenášstvo, ale aj na to, ako si Košičania na prelome storočí pripomínali jednu z najvýraznejších postáv uhorských dejín.
Článok približuje Košice ako jedno z kráľových najvernejších miest, ktoré Matej opakovane navštevoval, štedro podporoval a ktoré sa za jeho vlády zaradilo medzi významné centrá renesančnej kultúry a stavebného rozvoja Horného Uhorska. Zároveň sleduje osudy Matejovej pamätnej lampy – symbolu historickej pamäti, piety a kontinuity mestských tradícií spätých s veľkým panovníkom. Nasledujúci text prinášame v úplnom preklade ako autentické svedectvo o tom, ako sa vzťah kráľa Mateja a Košíc vnímal a interpretoval pred viac než sto rokmi.
Matej mohol košických mešťanov vždy počítať medzi svojich najoddanejších stúpencov; správu o jeho zvolení prijali s nadšenou radosťou, vítali ho v ňom ako svojho osloboditeľa a pevne verili, že sa teraz konečne vyslobodia z útrap, ktoré im spôsobovali českí žoldnieri Jána Jiskru. Svojho slávneho kráľa počas celého obdobia jeho vlády podporovali v jeho vojenských podnikoch značnými finančnými obetami a keď si to potreba vyžadovala, vždy mu ochotne dávali k dispozícii aj svoje vojenské prostriedky a ozbrojenú silu. Matej prijíma túto ochotnú oddanosť a vernosť svojich košických poddaných s priaznivou náklonnosťou a uznaním a ich vernosť aj odmeňuje. Takto udeľuje Košičanom opakovane právo na razbu mincí (v rokoch 1458, 1461 a 1468), aby – ako im píše – „mohli pokryť náklady, ktoré už vynaložili a ktoré ešte vynaložia v prospech vlasti“. Keďže mesto už svojou polohou predstavovalo významné strategické vojenské centrum Horného Uhorska, dal ho pre lepšie plnenie jeho obranných úloh obkolesiť druhým pásom hradieb a na tento účel mu na dva roky odpustil kráľovskú daň vo výške 1500 zlatých, ktorá sa inak platila každoročne. Matej poctil mesto Košice viackrát aj svojou osobnou návštevou. Už v druhom roku svojho panovania, v novembri 1460, sa tu zdržiaval niekoľko dní; sviatok svätej Alžbety slávil takisto v Košiciach a bohoslužbu si pravdepodobne vypočul v nádhernom dóme, ktorý síce zvonka ešte nebol úplne dokončený, no na liturgické účely bol použiteľný už od čias Žigmunda. Aj neskôr sa v okolí Košíc objavoval opakovane; v roku 1478 bol hosťom mesta dokonca dvakrát, a to už v sprievode svojej manželky, kráľovnej Beatrix, ktorá v nasledujúcom roku – aby sa vyhla nebezpečenstvám moru – Košice opäť navštívila.
Umeniu oddaný kráľ a nemenej nadšená kráľovná Beatrix sa teda mohli zblízka kochať v oprávnenej pýche Košičanov – v chráme svätej Alžbety. Táto okolnosť mala rozhodujúci vplyv na ďalší osud pokračovania, respektíve dokončenia výstavby chrámu, keď panovník, zároveň aj ako prejav uznania vernosti Košičanov, prispel kniežacou štedrosťou na krytie nákladov budovaného svätostánku. Už skôr, počnúc rokom 1463, odpustil mestu na päť rokov novoročný dar, ktorý bolo povinné odvádzať kráľovi a od roku 1472 dokonca na desať rokov, pričom tieto prostriedky určil výlučne na výstavbu chrámu; v roku 1476 potom daroval mestu na ten istý účel aj väčšie množstvo soli. Vďaka priaznivému vplyvu kráľovnej mohli napredovať aj práce na vnútornom zariadení a vybavení chrámu a pravdepodobne aj výstavba južnej veže, ktorá bola v tom čase ešte v procese budovania, hoci dóm už v roku 1477 stál takmer úplne dokončený. Južná veža – pomenovaná po kráľovi Matejova veža – bola vo svojej najväčšej, a to hornej časti vybudovaná z Matejových darov. Na znak vďačnosti Košičania do jej múrov na dvoch miestach vsadili Matejov havraní erb a jeho panovnícky erbový štít. Matejov erb však nachádzame aj na svätostánku, ktorý sa týči na ľavej strane presbytéria. Medzi erbovými štítmi umiestnenými na mrežovaní svätostánku vidíme aj znak krajiny so srdcovým štítom Hunyadiovcov – havranom držiacim prsteň. To popri ďalších dôkazoch dostatočne podporuje domnienku, že znamenitý majster svätostánku Štefan Kassai vytvoril toto vrcholné dielo práve na Matejov podnet a s jeho finančnou podporou. Okrem južnej veže a svätostánku pochádza z Matejových čias aj celý južný trakt dómu, a to predsieň južného ramena krížovej lode s nad ňou vybudovanou Matejovou kaplnkou, kráľovské schodisko, ktoré k nej vedie, a kaplnky Cromerova a Szatmáriho priliehajúce k predsieni z východnej a západnej strany (dnes Kaplnka svätého Kríža, respektíve sakristia kanonikov a Kaplnka svätého Jána).
Všetky tieto stavby sa viažu k veľkému menu kráľa Mateja, keďže vznikli v jeho dobe. Okrem toho sú aj nepriamymi pamiatkami jeho umeleckého mecenášstva, pretože výrazným zvýšením príjmov mesta – napríklad tým, že Košiciam udelil povolenie vyberať mýto na moste cez Hornád – podstatne napomohol tomu, aby sa toto veľké dielo mohlo priblížiť k svojmu dokončeniu. Žiaľ, len priblížiť, pretože nedokončená veža pomenovaná po ňom zostala vo svojej nedokončenosti pre ďalšie storočia bolestnou pripomienkou takmer nenahraditeľnej straty, ktorá – podľa svedectva dejín – zasiahla po kráľovej smrti práve túto našu pamiatku.
Podľa tradície vznikol ako večný hlásateľ pietnych citov Košičanov, ktorí oplakávali svojho dobroprajného kráľa a kniežacieho ochrancu, aj lampový stĺp opierajúci sa o pilier obrátený ku Kaplnke svätého Michala, teda o západný pilier južnej brány smerujúci k biskupskému palácu. Tento stĺp sa bežne nazýva Matejova pohrebná lampa, respektíve Matejov lampáš.
O vzniku tohto pamätníka ani o čase jeho postavenia, sa nám, žiaľ, nezachovali žiadne archívne údaje; ani vydané zbierky listín neposkytujú v tejto veci akékoľvek objasnenie. Spomedzi historických diel, ktoré sa tejto témy dotýkajú, iba Fraknói zverejňuje pomerne neumelú vyobrazeninu „košického lampového stĺpa z čias Mateja“, avšak bez čo i len najmenšieho vysvetlenia; z historikov umenia sa jej dotýka iba Henszlmann, ktorý pamätník predstavuje v jeho pôvodnom umiestnení.
Len v niektorých monografických prácach venovaných minulosti Košíc nachádzame niekoľko rozptýlených poznámok, síce pomerne stručných, no predsa poskytujúcich dostatočne prijateľný základ pre vierohodnosť tradícií týkajúcich sa Matejovej lampy. Tieto záznamy uvádzajú, že lampový stĺp bol postavený na počesť kráľa Mateja a že svetlo v ňom umiestnené horelo každodenne večer na jeho pamiatku.
Na strane obrátenej k vchodu do chrámu vidíme dva navzájom skrížené šípy – azda erb alebo znak donátora či samotného majstra – kým tretie priečelie zdobí panovnícky erb kráľa Mateja.
Samotná lampa obsahujúca horiace teleso bola podľa opisu z roku 1732 upevnená medzi štyrmi stĺpikmi nosnej konštrukcie a zviazaná železným kruhom. Dnes už lampa celkom chýba, rovnako ako podstavec pamätníka a jeho ihlanovitá strieška; tá posledná bola navyše pri novšej obnove nahradená pomerne neobratným spôsobom.
Nemáme ani spoľahlivé údaje o tom, či Matejova lampa horela len v určitých dňoch, alebo či išlo o akýsi večný oheň. Podľa jedného z prameňov, ktorý sme už spomenuli, však svietila každý večer, teda deň čo deň.
Ešte s menšou istotou možno určiť, dokedy pamätník od svojho vzniku slúžil pôvodnému účelu. Je však veľmi pravdepodobné, že od 30. – 40. rokov 16. storočia, keď mesto Košice spolu so svojimi predstaviteľmi a obyvateľmi prijalo Lutherovo učenie a keď tak veľký chrám, ako aj Kaplnka svätého Michala so svojimi kňazmi a zariadením prešli do služieb reformácie – azda s výnimkou niekoľkých mesiacov roku 1604, keď chrám svätej Alžbety na Rudolfov príkaz prevzala egerská kapitula – až do roku 1681, a následne znovu od roku 1685 za vlády Imricha Thökölyho, respektíve až do roku 1687, lampa zhasla.
Pravdepodobne sa znovu rozžiarila až od roku 1687, keď egerský biskup Fenessy znovu získal veľký chrám spolu s Kaplnkou svätého Michala späť od luteránov. A aj keby odvtedy svietila nepretržite, nemožno vylúčiť, že ju opäť zhasol cisár Jozef II., ktorý zasahoval aj do cirkevných záležitostí, a práve v Košiciach zrušil viacero starobylých náboženských zvykov.
Súčasný farár mesta Košice sa teda riadi podnetom tej tradičnej pietnej úcty, ktorá sa ako záväzné dedičstvo preniesla z našich košických predkov na potomstvo vo vzťahu k pamiatke veľkého kráľa Mateja Hunyadiho, keď opätovne rozsvieti Matejovu lampu patriacu k majetku Dómu svätej Alžbety v nádeji, že jej plameň bude naveky živiť a udržiavať v srdciach neskorších pokolení oheň vlasteneckej úcty k jednému z velikánov nášho národného dejinného dedičstva.
V Matejovej lampe bude vďaka chvályhodnej obetavosti plynárenskej spoločnosti horieť plameň a pamätník bude pre poučenie širokej verejnosti opatrený vysvetľujúcim nápisom.
Autor: HistoricKE