Československá republika priniesla pre Košice dynamický rozvoj priemyslu a kultúry. Po dramatických vojnových časoch a po oslobodení sa Košice stali dočasne sídlom centrálnych úradov a prezidenta ČSR. Košický vládny program zo 4. apríla 1945 neveštil nič dobré, skôr začiatok „socialistickej revolúcie“, no v tom povojnovom virvare si ešte naši predstavitelia a verejnosť mysleli, že prichádzajú nové demokratické časy.
Nevyslyšanú veštbu potvrdil komunistický puč v roku 1948 a zatrhol Košičanom slobodu a demokraciu, ktorú si užívali a zvykli si na ňu ako samozrejmosť. Po nadýchnutí v roku 1968 a krátkom procese demokratizácie spoločnosti 21. augusta 1968 pošliapali sovietski okupanti ducha slobody a nádeje tankmi a transportérmi. Stihli zabiť a zraniť desiatky protestujúcich Košičanov. Potom vládnuci komunisti na ďalších vyše dvadsať rokov pokorili košickú spoločnosť v ďalšom období neslobody. Rovnostárska a schizofrenická spoločnosť zapustila korene a metastázy do každej skupiny obyvateľstva a ostali len drobné ostrovčeky nádeje.
V socializme sa nepodporoval lokálpatriotizmus či regionalizmus. Všetci sme si boli rovní a súdruhovia považovali lokálpatriotizmus za brzdu rozvoja proletárskeho internacionalizmu. V rámci ľudovej zábavy bolo používané nárečie, aby sa zvýraznila rôznorodosť v uniformite. Ešte aj v športe, hlavne masových športoch boli blahosklonne povolené fenomény ako rivalita a konkurencia, ktoré inak nepatrili do úzu socialistickej spoločnosti. Na futbalových zápasoch si mohli fanúšikovia dovoliť byť zanietenými Košičanmi či Prešovčanmi a vzájomne sa prezývať „koňarmi a vraňarmi“. Bola to nevinná zábava, no keď prerástla do fyzických potýčok, už to neboli lokálpatrioti, ale chuligáni a výtržníci.
Svoj kladný vzťah k mestu majú Košičania zdedený na základe bohatej histórie či získaný aj z excentrickej polohy mesta, ktoré bolo vzdialené od hlavných miest štátov, kde Košice patrili. Košičania sa museli väčšinou postarať sami o seba. To im dodávalo stále pocit spolupatričnosti, sebestačnosti a hrdosti na mesto a jeho obyvateľov. Okrem toho boli obyvatelia Košíc už po stáročia národnostne premiešaní a multilinguálni, pričom vyhranenosť k tej-ktorej národnosti nikdy nehrala v živote mesta významnú rolu.
Zdravý lokálpatriotizmus bol v Košiciach zvlášť výrazný, dokonca aj v časoch neslobody v rokoch 1948 – 1989 pretrval, hoci výstavbou železiarní prevahu získalo vidiecke obyvateľstvo nad tradičným mestským. To bolo oslabené vlnami emigrácie v rokoch 1948 a 1968. Aj v období socializmu pociťovali občania svoju zdedenú spolupatričnosť a hrdosť k regiónom a cítili sa ako Spišiaci, Zemplínčania, Šarišania a pod. Nahlas to nemohli hovoriť, komunisti to brali ako nostalgiu na časy c.k. monarchie či kapitalistickej ČSR. Ešte krátko po vyhlásení Československej republiky hľadali svoju identitu či vyslovovali svoj nesúhlas s ňou prihlasovaním sa ku tej-ktorej do dotazníkov komisárov sčítania ľudu.
Pádom komunistického režimu a vznikom občianskej spoločnosti dostal košický lokálpatriotizmus novú, slobodnú formu. Sloboda slova, tlače a myslenia vo verejnom priestore znamenala tiež slobodu pre tých Košičanov, ktorí nekolaborovali s komunistickým režimom. Komunisti sa za 40 rokov správali k metropole východu veľmi neúctivo a necitlivo. Pre ich lásku k panelákovej výstavbe padlo mnoho pekných košických štvrtí, historických budov a cintorínov. Polozborené mestské historické jadro dotváralo obraz totalitného nekompetentného urbánneho rozhodovania a skazy. Po Novembri 1989 vyvstala ťažká úloha pre novovzniknuté demokratické politické sily vrátiť mestu jeho lesk a slávu. V prvom rade bolo nutné zachrániť mestské centrum, ktoré je najväčšou pamiatkovou rezerváciou na Slovensku. Zrekonštruovať štátnu správu a vytvoriť efektívnu samosprávu, to boli najväčšie výzvy porevolučného obdobia. Začali vznikať spolky, odborné fóra a hlavne slobodná tlač, ktorá mohla informovať o dianí bez cenzúry. Bola to obrovská výzva pre Košičanov, ako sa ukázalo neskoršie, Košice boli tým mestom, ktoré dokázali oslovovať ostatné vo veciach záchrany demokracie a čerstvo nadobudnutej slobody.
Jedným z prvých počinov košického Občianskeho fóra po získaní výstavných priestorov od ZSVU na rohu vtedajších ulíc Leninova a Šrobárova bola výstava fotografií Gabriela Kládeka, ktorou dokumentoval absurdný a necitlivý prístup ku kultúrnym a historickým pamiatkam vtedajšieho režimu. Rezonovala na nej záchrana košického mestského jadra, ktoré bolo v dezolátnom stave. Komunisti nemali záujem o históriu svojho mesta, viac sa venovali ideológii marxizmu-leninizmu. Medzi množstvom profesných fór a novovzniknutých organizácií po Novembri 89 rôzneho zamerania (Učiteľské fórum, Ekofórum, Dopravné fórum a i.) sa sformovalo na pôde KV OF aj Historické fórum pod vedením profesora Ondreja R. Halagu, významného slovenského historika a znalca košickej histórie a samosprávy.
Ondrej Halaga sa po skončení druhej svetovej vojny vrátil na východné Slovensko. Najprv v Prešove organizoval občianske demokratické hnutie a neskôr začal pôsobiť v Košiciach. V Košiciach sa stal redaktorom denníka Demokrat, obnovil spolok Východoslovenský akademik a rovnomenný časopis aj redigoval. Ľudia združení okolo Halagu v spolku aktívne lobovali za obnovu vysokoškolskej tradície v Košiciach. Vtedajší povereník vnútra Gustáv Husák však spolok rozpustil, preto Halaga vytvoril ďalší spolok Svojina, ktorý sa stal centrom východoslovenskej kultúrnej elity do jeho zrušenia v roku 1951. V roku 1959 sa v Košiciach podarilo založiť Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika. Medzičasom sa Halaga stal riaditeľom Archívu mesta Košice a v roku 1961 vedúcim pracovníkom SAV v Bratislave.
Po okupácii Československa v roku 1968 mala akákoľvek redakcia zákaz vydávania Halagových prác. Tie mohli byť nanajvýš citované, ale bez uvedenia autorovho mena. Hlavným dôvodom jeho vyradenia bol fakt, že Halaga bránil pred osudom Podkarpatskej Rusi východné Slovensko. Vedcovi bolo znemožnené stať sa docentom. Od roku 1974 pôsobil na Spoločenskovednom ústave SAV, v roku 1981 ho však prepustili. V roku 1985 bol dokonca prepadnutý pracovníkmi ŠtB vo vlastnej pracovni. V období pred rokom 1989 tak pracoval a publikoval v zahraničí, predovšetkým v Nemecku a Francúzsku. Po Nežnej revolúcii bolo mnoho Halagových prác vydaných na Slovensku. V roku 2001 mu bol udelený titul Doctor honoris causa.
Historik Ondrej Halaga poukazuje na zloženie slovenskej formy mena Košice. Píše, že prvé listiny s názvom označujú „zem zvanú Koša“. Išlo teda pravdepodobne o väčší územný celok patriaci Košovi. Miestny slovanský názov „Košici“ vykladá ako „Košovi ľudia“, „ľud patriaci Košovi“, prípadne „potomci Košu“.
Takýto významný regionalista a lokálpatriot sa vyskytol na pôde košického Občianskeho fóra v prvých dňoch revolúcie. Moje prvé stretnutie s ním vo mne vyvolalo úžas, predo mnou stál významný historik a archivár, ktorý ponúkol spoluprácu. Jednou z prvých požiadaviek košického hnutia Občianske fórum bolo premenovanie ulíc pomenovaných v období socializmu (Leninova, Gottwaldova, Malinovského, Marxova, Engelsova, námestie Februárového víťazstva a i.). Profesor Halaga sa 30. januára 1990 stal členom názvoslovnej komisie pri Národnom výbore mesta Košice, ktorá pod vedením regionálneho historika Michala Potemru začala pracovať na premenovávaní košických ulíc ako vyjadrenie realizácie spoločenskej zmeny po Novembri 89. Komisia v relatívne krátkom čase, samozrejme, za byrokratických prekážok premenovala 62 ulíc za masívnej politickej podpory košického revolučného hnutia. Pravdou je, že mnohí Košičania protestovali, napríklad, robili petíciu proti premenovaniu Makarenkovej ulice na ulicu Kišdyho. Konali tak z neznalosti vlastných dejín, pretože jágerský biskup Benedikt Kišdy bol zakladateľom košickej Universitas Cassoviensis (fundáciou z 26. februára 1657).
S profesorom Halagom som sa zblížil, pretože jeho vzťah ku Košiciam a východnému Slovensku som obdivoval a nachádzal v ňom vzor regionalistu so zanieteným vzťahom ku Košiciam. Keďže pôsobil vo Francúzsku a Nemecku, kde mu vychádzali jeho diela o Košiciach, spolu s Marcelom Strýkom a ďalšími sme koncipovali budúcnosť Košíc ako návrat mesta k jeho tradičnej pozícii – slobodného kráľovského mesta a metropoly ako politického, spoločenského a hospodárskeho centra. Na politickej pôde v časoch rekonštrukcie štátnych inštitúcií, likvidácie národných výborov a vznikajúcej demokratickej samosprávy v SNR ako reakcia na právne a politické zvýraznenie Bratislavy ako hlavného mesta SR vzniká myšlienka samostatného zákona o meste Košice. Stalo sa to 1. októbra 1990, keď SNR sa uniesla na zákone 401/1990 Zb. o meste Košice. V zákone sa Košice ustanovili ako „samostatný a samosprávny územný celok, je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom, s vlastnými a zverenými finančnými príjmami“. Za tento významný krok v procese revolučnej zmeny po Novembri 89 patrí vďaka miestnemu historikovi Michalovi Potemrovi a jeho komisii na príprave zákona o Košiciach. Rovnako vďaka patrí košickým poslancom SNR Františkovi Balúnovi, Ladislavovi Klimanovi, Vladimírovi Komárovi, Ivanovi Ľuptákovi, Miroslavovi Pollákovi a Marcelovi Strýkovi, ktorí zabezpečili poslaneckým návrhom predloženie a prijatie zákona.
Prijatím zákona o Košiciach sa zároveň rozbehla prvá mestská samospráva, ktorá nahradila bývalé národné výbory pod priamym riadením Ministerstva vnútra SSR. Podľa § 3 zákona 401 „Mesto sa člení na mestské časti uvedené v prílohe zákona“. V prílohe zákona nájdeme zoznam 22 mestských častí, v ktorých sa zriaďujú orgány samosprávy. Tento zákon bola pre nás Košičanov veľká vzpruha k ďalším iniciatívam, ktoré sme začali plánovať.
Po spore o názov štátu zo začiatku roka 1990 sa začali formovať nacionalistické zoskupenia na Slovensku a v médiách a na námestiach sa zjavuje čoraz častejšia „národovecká“ demagógia. V roku 1991 nabrali snahy slovenských nacionalistov konkrétnu podobu a začalo sa hovoriť o samostatnosti Slovenska. Počas rokovaní o jazykovom zákone vyvstal konflikt, dve verzie zákona – takzvaná koaličná, rešpektujúca všetky medzinárodné normy, a matičná, ktorá požadovala uzákonenie slovenčiny ako úradného a štátneho jazyka bez výnimky na celom území Slovenska. Rozvírenú politickú a spoločenskú hladinu pobúrili aj snahy maďarských radikálov o územnú autonómiu. Keď vrcholili tieto búrlivé diskusie, v Košiciach sme začali konať federalisticky, boli sme jednoznačne za spoločný štát. Uvažovali sme, aká forma by najlepšie vyhovovala tým, ktorí by radi uchovali federáciu. V tom čase som sa dostal na krátku stáž do Bonnu, bývalého hlavného mesta Nemeckej spolkovej republiky, do centrály strany CDÚ, kde som sa začal zaujímať o federatívne usporiadanie Nemeckej republiky. Následná služobná cesta viedla do mesta Brémy, kde som znovu navštívil pomocou nemeckých priateľov krajinskú centrálu CDÚ, kde som si už vyžiadal materiály o spolkovom usporiadaní ako Ústavu Nemecka (Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland), ústavu spolkovej krajiny Brémy (Landesverfassung der freien Hansestadt Bremen und Verfassung für die Stadt Bremen), ústavu Hamburgu (Verfassung der freien und Hansestadt Hamburg) a neskoršie z iných zdrojov ústavu švajčiarskej konfederácie a ústavu kantónu Bern. Tieto podklady sme spolu s profesorom Halagom a ďalšími študovali a zdalo sa nám, že pre Košice by bolo najlepším riešením stať sa enklávou v rámci ČSFR alebo presadiť spolkové usporiadanie Československa.
Profesor Halaga neskoršie napísal do košického týždenníka Domino fórum článok „Ústava mestského štátu Brémy – Suverenita ľudu kraja“, kde rozvinul tézu, že aj malé územie môže mať svoju suverenitu. V názore o spolkovom usporiadaní ČSFR bola dávka naivity a politického romantizmu, no my sme k tomu pristupovali veľmi vážne. Veď niečo podobné už existovalo v bývalej ČSR a o čo sa pokúšala po osemdesiatom deviatom aj vtedajšia Republikánska strana – Združenie pre republiku, len s ignoranciou štátoprávneho usporiadania po druhej svetovej vojne, pretože Podkarpatská Rus (Zakarpatská Ukrajina) ako jedna z „krajín“ ČSR patrila po vojne k Sovietskemu zväzu. 29. júna 1945 bola v Moskve uzatvorená zmluva medzi ČSR a ZSSR o Zakarpatskej Ukrajine. Bolo dohodnuté, že Zakarpatská Ukrajina sa včleňuje do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. V čase pôsobenia Sládkovej Republikánskej strany už patrila Zakarpatská oblasť k slobodnej a nezávislej Ukrajine. Od toho sme sa aj my dištancovali. Riešenie bolo v nedohľadne a udalosti išli kozmickou rýchlosťou.
Zákon o združovaní občanov 83/1990 Zb umožnil vznik spolkov, nadácií a združení. Na sklonku roka 1991 sme v Košiciach na počesť Slavomíra Stračára, ministra vlády ČSFR zahynuvšieho pri výkone funkcie 21.8.1990 v Brazílii, založili nadáciu nesúcu jeho meno. Nadácia bola zaregistrovaná v januári 1992 a jedným z jej cieľov bolo „napomáhať demokratickému procesu k celkovej humanizácii nášho života napomáhaním regiónu východného Slovenska dostávať sa do povedomia okolitých krajín v zmysle tézy, že Európa budúcnosti je Európou regiónov, a tým umožniť jeho integráciu do európskeho kultúrneho, vzdelanostného a ekonomického priestoru“. My, čo sme boli pri tom, sme to považovali za preambulu manifestu regionalizmu na Slovensku a teší nás dodnes, že sme to vykonali práve v podobe občianskej aktivity. Hoci regionalizmus je v podstate hospodárske, politické a kultúrne hnutie snažiace sa o väčšiu samostatnosť regiónov proti centrálnej moci štátu, tento jeden z cieľov nadácie Slavomíra Stračára bol iste prvou lastovičkou zvestujúcou podhubie nového vzdoru občanov – voči centralizmu.
Paralelne sa na Slovensko a do ostatných postkomunistických krajín dostáva model euroregionalizmu. Od 50. rokov 20. storočia vznikajú v Európe prihraničné regióny spájajúce územia dvoch, niekedy aj viacerých štátov, ktoré sú si podobné svojím charakterom, napríklad vzdialenosti od centier, menej rozvinutým hospodárstvom a pod. Európska únia rozvíja nový európsky cezhraničný mechanizmus, ktorý umožňuje dvom alebo viacerým miestnym alebo regionálnym orgánom podpísať dohodu a začať regionálnu spoluprácu. Na východnom Slovensku a priľahlých oblastiach Poľska, Ukrajiny, Maďarska a Slovenska vzniká v júli 1992 projekt Inštitútu štúdií otázok Východ – Západ so sídlom v New Yorku – Karpatský euroregión. Postupne vzniká na Slovensku viacero euroregiónov ako predobraz európskej integrácie a cezhraničnej územnej spolupráce. Napriek týmto aktivitám rozpad Československa sa blížil, hoci sme tomu nechceli uveriť.
Autor: Peter Neuwirth