Ani v minulosti Košičania neodolali pokušeniu hrať hazardné hry za peniaze. Vyskytovali sa kartové hry, ale aj kocky, ktoré sa hrávali zväčša v hostincoch a krčmách, často pod vplyvom alkoholu, čo zvyšovalo riziko výtržností a hádok. V takýchto prípadoch, ak prišlo k protispoločenskému správaniu, tieto previnenia riešila mestská rada a v zmysle platných zákonov vynášala rôzne formy trestov.
Azda najstaršia známa zmienka o hraní kariet (lusus cartarum) v Košiciach pochádza z roku 1586, kde sa spomínajú v prípade sporu Štefana Kirschnera a Juraja Teuffela. O tom, že hranie kartových hier mohlo byť celospoločenským problémom, svedčí aj prípad z roku 1740, kedy bolo šesť mužov vyšetrovaných kvôli tomu, že po nociach hrávali v hostincoch karty spolu s ďalšími hráčmi a spoločníkmi pri pijatike. Následne boli mestskou radou prísne napomenutí, mali byť potrestaní pred bránou radnice telesným trestom v počte 100 rán palicou a vypovedaní z mesta. Medzitým bol jeden z nich, sklenár František Glausz, prichytený popíjajúc na predmestí v hostinci Cisársky mlyn, napokon bol od tvrdšieho trestu oslobodený, musel sa však vystríhať hrania kartových hier a ďalších neprístojností, inak bude potrestaný. V roku 1748 bol zasa vyšetrovaný Jakub Resch kvôli neslušným kartovým hrám, ktoré hral s mäsiarskymi tovarišmi, pričom sa dopúšťal aj pohanenia, keď vyslovil hanlivé slová huncút a šelma. Po výpovediach svedkov bol obvinený z pohanenia a ako pokutu musel zaplatiť 12 zlatých, ktoré boli venované Kostolu sv. Michala.
O tom, že kartové hry popudili aj cirkevných predstaviteľov, snáď ani netreba hovoriť. V januári 1753 sa kňaz tunajšej farnosti Michal Tӧrӧk sťažoval mestskej rade na to, že v hostinci Cisársko-kráľovský mlyn počas nedávnych sviatočných dní Narodenia Pána prišlo od tanca, hrania kariet, jedla, pitia a hádok až k blasfémii (bohorúhačstvu) a bola urážaná cirkev. Žiadal preto mestské orgány, aby zakročili a vinníkov potrestali. Svedkovia výtržností menovite označili previnilcov a titulovali ich ako cartilusores, hráči kariet. Dominik Grimming (možno príbuzný autora plastík na Immaculate Šimona Grimminga) prehral v roku 1765 pri krčmovej hre zlatú sponu z plášťa svojej manželky. V rozsudku sa uvádza, že sa celé dni a noci túlal, hral, leňošil, pod vplyvom alkoholu vyvolával hádky a dopúšťal sa výtržností, za čo dostal telesný trest 24 palíc.
V košických hostincoch sa okrem kartových hier hrávali aj kocky. Stolársky učeň Gabriel Hippenrajter, žalovaný z krádeží, bol podľa výpovedí svedkov videný vo viacerých hostincoch, kde hrával kocky a karty. Spomínajú sa Levočský dom, U modrého hrozna, U zeleného stromu a hostinec v Dolnom mlyne.
Od druhej polovice 18. storočia sa v Košiciach hrávala kartová hra zvaná Vojto. V roku 1797 sa v súvislosti s touto hrou spomína hostinec U čierneho orla a špeciálne osobitná miestnosť, kde sa hrávalo. Tamojší hostinský Henrich Fischer počas tejto hry o peniaze napadol jedného z hostí najprv slovne a následne ho poranil na tvári a ľavom oku. Napriek zjavnému poraneniu bol vinník spod trestu oslobodený. V roku 1810 sa spomína zakázaná kartová hra pod názvom Roth und Schwarcz, teda Červená a Čierna. Jozef Zinay, usvedčený zlodej, v tejto hre prehrával peniaze, ku ktorým prišiel predajom ukradnutých vecí.
V rámci kartových hier bola populárnou ešte Pharao, ktorá sa hrávala takisto predovšetkým v hostincoch o peniaze. Keďže išlo o zakázanú hru, mesto sa snažilo takýchto hráčov postihovať, čo mala na starosti mestská stráž, ktorá mohla po 9. hodine večer hráčov odviezť na potrestanie. Tieto nariadenia sa týkali hlavne študentov, napríklad v roku 1813 sa hosťom a obzvlášť študentom hodujúcim v Levočskom dome zakázalo hrávať túto hru. Podnetom na zákaz bola situácia, pri ktorej viacero študentov a mladých ľudí prehralo svoje peniaze pri hre s hostinským Ledererom a barónom Berzeviczym. Podobne sa táto hra hrávala aj v Mestskej kaviarni a v hostinci U čierneho orla. Ďalšou, vtedy populárnou kartovou hrou bolo Makao, ktoré sa takisto stalo predmetom zákazu a obmedzení zo strany mestských orgánov. V roku 1819 a v nasledujúcich rokoch sa hrávala v hostinci U troch ruží na dnešnej Alžbetinej ulici, kde bola zaznamenaná aj ďalšia zakázaná hra pod názvom Ein und dreisig, teda Jedna a tridsať.
Pre mesto teda hranie týchto hier často znamenalo rušenie nočného pokoja, vyvolávanie výtržností pod vplyvom alkoholu, ale aj riziko rozvratu jednotlivých častí mestskej komunity, keďže sa hrávali o peniaze a práve takáto hra ruinovala celé rodiny a spoločenstvá. To bol dôvod, prečo podliehali zákazu. V roku 1808 bol vydaný zákaz hrania hazardných hier v hostincoch v meste a na predmestiach, ktorý bol oznámený bubnovaním a o niekoľko rokov neskôr, v roku 1812 sa nariadením Kráľovskej miestodržiteľskej rady v Budíne zakazovalo hrať aj na výročných trhoch (jarmokoch). Tu vidieť, že hranie hazardných hier sa stalo celospoločenským problémom a takto je tomu dodnes.
Autor: PhDr. Richard Papáč