Téme kúpeľov a kúpalísk sme sa venovali už v júlových článkoch, kde sme si predstavili krátku históriu košických vodných rekreačných a športových miest. Aj v blízkom okolí Košíc sa nachádzali dvoje kúpeľov, ktoré už v 19. storočí boli hojne navštevované obyvateľmi nielen Uhorska, ale aj spoza hraníc – išlo o kúpele Štós a kúpele Herľany.
Aká je ich minulosť, kedy vznikli a aké významné návštevy tu trávili čas? To všetko sa posnažíme priblížiť v dvoch článkoch, v prvom sa zameriame na kúpele uprostred Slovenského rudohoria na južnom svahu Lastovičieho vrchu v baníckom mestečku Štós. V tomto článku si priblížime históriu do roku 1945. HistoricKE spolupracuje na vydaní monografie obce Štós. Ak vás zaujala táto téma a radi by ste sa dočítali viac nielen o kúpeľoch Štós, ale aj o samotnej obci, ktorá mala napríklad najznámejšie nožiarstvo v celom Uhorsku, budete si môcť už budúci rok zakúpiť novú knihu o Štóse.
Kúpele Štós vznikli na starej baníckej ceste z Medzeva do Smolníka medzi voňavými jedľovými a smrekovými lesmi, v nadmorskej výške 670 m.n.m. Od obce Štós sú vzdialené štyri kilometre a od metropoly východného Slovenska ich delí 50 kilometrov. Patria do kategórie klimatických kúpeľov a hlavným ťažiskom je liečenie alergií a chorôb dýchacích ciest. Relatívne malá nadmorská výška má výhodu pre pacientov zo srdcovo-cievnymi ochoreniami, je výhodou oproti kúpeľom vo vyšších nadmorských výškach. Vráťme sa však k začiatkom.
Štóska vodoliečebná spoločnosť/Účastinna spoločnosťou Komporday oficiálne otvorila prvú sezónu v roku 1883. Tomuto kroku predchádzali intenzívne prípravy, výbor vypracoval výzvu k občanom, aby investovali do začínajúcich kúpeľov a zakúpili si jednu z 2000 účastnín (akcií). Výzva bola odoslaná aj do Medzeva, Gelnice, Moldavy i Košíc a nakoniec padla na úrodnú pôdu. Stavba prvej budovy sa realizovala koncom roka 1882, kedy vznikol prvý liečebný dom - vila Komporday (na jej mieste dnes stojí centrálna kúpeľná budova). Prvá sezóna slávnostne začala 1. júla 1883 a na jej otvorenie prišli tak mešťania, ako aj obchodníci, majstri, remeselníci, čím sa mal naplniť jeden z cieľov kúpeľov – aby bola kúra dostupná pre všetky vrstvy. V tých časoch tu ale neprebiehala odborná liečba, bolo to skôr letovisko strednej triedy.
V roku 1887 prevzala kúpele firma Roxer, Wlaslovitz a spol. S veľkým úspechom zamestnali od 4. júna 1888 ako kúpeľného lekára dr. Dezidera (Dezső) Czirfüsza, ktorý predtým pôsobil aj ako kráľovský radca. Spoločnými silami sa im podarilo pretvoriť Štós na skutočnú liečebňu a od roku 1889 už mohli používať názov: „klimaticko – vodoliečebný ústav.“ Dr. Czirfüsz pôsobil v kúpeľoch 25 rokov, počas ktorých boli neustále na vzostupe a spravujúca spoločnosť sa mohla každý rok tešiť zo 4 – 6 percent zisku. Kúpele sa tak preslávili a získali dobré meno.
Pred prvou svetovou vojnou prichádzali hostia do Štósu prevažne z Uhorska, išlo o šľachticov, vysokých úradníkov, ministrov, väčšinou však strednú vrstvu z Budapešti, Nyiregyházy, Szegedu, Zomboru a miest južného Maďarska. Pre ich liečbu sa používali napríklad polokúpele, sprchy, zábaly, masáže, frotáže, soľné a ihličnaté kúpele, priesnitzové kúry, brušné, krížové a nožné obklady či elektrizácia.
Jozef Wlaszlovits videl, že rentabilnosť kúpeľov aj v budúcnosti bolo možné zaistiť iba zvýšením ich kapacity. Preto sa v roku 1890 postavila vila Mária (dnes Bratislava) v rokoch 1891–1893 došlo k ďalšiemu rozšíreniu kúpeľov, vznikla vila Dr. Czirfüsz a veľká vila Hungária (dnes Republika). V rokoch 1890–1895 Wlaszlovits podľa vlastných plánov postavil aj ďalšie kúpeľné budovy: vily Polianka a Bani, obytné pavilóny Republika a Tatra, zrealizoval tiež prístavbu vily Komporday, stavbu objektu riaditeľstva, záhradníckeho domčeka, čitárne, tanečnej dvorany a ďalších vedľajších budov.
V monografii Abovskej župy z roku 1896 sa píše, že kúpele sa v priebehu krátkej doby natoľko zlepšili, že už patria medzi najznámejšie v celej krajine a boli zároveň aj jednými z najlacnejších.
Wlaszlovitsa zamestnávala továreň na výrobu nožov, ktorá počas prvej svetovej vojny zásobovala armádu, preto sa v roku 1917 rozhodol predať sanatórium Dr. Albertovi Nagyovi, ktorý predtým pôsobil na pozícii kúpeľného lekára. Dr. Nagy sa začal sanatóriu venovať na plný úväzok, prevádzku zriadil aj v zimnej sezóne a previedol liečebňu ťažkými vojnovými a poprevratovými rokmi. Rok 1919 bol jedným z najťažších v dovtedajších dejinách kúpeľov. Zariadenie liečebne bolo poničené a postrácané, počas prvej svetovej vojny bola striedavo obsadená československou a maďarskou armádou.
Dr. Nagyovi sa ale za pár rokov takmer z ničoho podarilo dostať kúpele opäť do prevádzky. V sezóne v roku 1922 bola kapacita kúpeľov už naplnená. V roku 1925 sa do hlavných budov zaviedlo ústredné kúrenie, v tomto období sa postavila elektráreň, čo umožnilo rozšíriť možnosti elektroliečby. Počas ich vedenia kúpele vzrástli aj v kultúrnej sfére. Ešte Dr. Nagy dal v kúpeľoch postaviť menšie divadlo, obecenstvo sa mohlo zabávať počas tanečných zábav, plesov, prednášok a divadelných predstavení. V nich často účinkovali herci, ktorí prišli do Štósu na liečenie, a to napríklad z Budapešti, Prahy, ale aj Bratislavy.
1.júna 1926, ani nie osem rokov po vzniku republiky, odkúpila ústav spolu s okolitými pozemkami Revírna bratská pokladnica (RBP) v Bratislave. Ešte v tom istom roku dostal ústav RTG prístroj, ktorý slúžil nielen na RTG diagnostiku, ale aj RTG terapiu.
Vo viacerých historických, ale aj novších publikáciách nachádzame navzájom si podobné popisy kúpeľov a prostredia vôkol: romantický kraj, s priaznivými klimatickými pomermi - podnebie je charakterizované aj ako mierne vysokohorské, čo rekreantom umožňuje ľahkú aklimatizáciu a nepredstavuje riziko pre pacientov s kardiologickými problémami. Vskutku výborné klimatické podmienky dotvára aj na juh otvorená záveterná poloha kúpeľov. Návštevníci sa mohli kochať pôsobivými výhľadmi, ktoré sa menia v závislosti od aktuálneho ročného obdobia. Čistý vzduch a celkový pokoj zabezpečuje dostatočná vzdialenosť od ľudských sídel.
Doprava a infraštruktúra boli v minulosti kľúčové pri popularizovaní kúpeľov a aj celej oblasti. Až do roku 1914 predstavovali jediné spojenie kúpeľov zo svetom koče a vozy, od tohto roku sa začínajú objavovať prvé autá. Keďže však cesty boli kvalitatívne na veľmi zlej úrovni, často sa kazili. Spojenie liečebne so svetom bolo posilnené v roku 1925, keď bolo zakúpené vlastné auto. Zásadný zlom v preprave rekreantov nastal v roku 1936, kedy sa spojazdnila železnica Červená skala – Mníšek – Margecany, s výstavbou ktorej sa začalo ešte v roku 1931. Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 26. júla 1936. Železničná doprava sa oproti predchádzajúcim rokom výrazne zlepšila a prispela tak k rozvoju kúpeľov.
Zahraničné delegácie boli v tých časoch v kúpeľoch časté, navštívila ich napríklad aj delegácia francúzskeho parlamentu. Známy slovenský spisovateľ Laco Novomeský napísal svoju báseň Pod Jedľou práve v Štóse. Pamätným dňom pre liečebňu sa stal 28. november 1936, kedy bol jej hosťom prezident Edvard Beneš s manželkou, ktorí sa tu zastavili pri príležitosti začatia stavby železničnej trate Banská Bystrica – Harmanec – Diviaky.
Významné miesto v liečebni Štós zastávala fyzikálna terapia, teda terapia rádiom a röentgenovými lúčmi, fototerapia (svetloliečba), elektroterapia a hydroterapia (vodoliečba). Kúpele v tej dobe disponovali moderne vybaveným inhalátorom, röntgenovo-terapeutickým zariadením, ktoré bolo dobovými odborníkmi popisované ako najdokonalejšie a okrem Štósu ho v republike vlastnili len v Brne.
V kúpeľoch nezabúdali ani na kultúrne vyžitie rekreantov. Od roku 1935 sa zriadilo zvukové kino umiestnené v slávnostnej dvorane kúpeľov. Letné mesiace spríjemnili koncerty kvarteta, tiež pravidelne vystupovala dychová hudba Spolku nožiarov v Štóse a jazzový orchester Š.K. Štós. Športové lekárstvo sa v medzivojnovom Československu začalo úspešne rozvíjať a Štós v tomto ohľade ponúkal excelentné podmienky.
Vrchol popularity dosiahli kúpele v roku 1937, kedy stúpol počet pacientov, ošetrovacích dní či počet zahraničných hostí: sanatórium navštívil indický básnik Dr. Kotari, sólista divadla z Barcelony Juan Magriňa, tenor madridskej opery E. Vendrella, Ivan Olbracht, Vladimír Clementis, maliar Ján Hála, maďarský grafik Biró a ďalší.
Počas druhej svetovej vojny prevádzka Štós kúpeľov pokračovala vcelku nerušene až do augusta v roku 1944, teda do vypuknutia Slovenského národného povstania. Vtedy sa v horách v okolí Štósu vytvorila partizánska skupina, z ústavu odišlo 70 percent zamestnancov a hostia ústavu boli evakuovaní do Vyšných Hágov. Môžeme konštatovať, že po týchto udalostiach ostal ústav prázdny. Podľa zápisov z obecnej kroniky boli partizáni v okolí kúpeľov veľmi dobre zásobovaní zo zmieňovaného hospodárstva. Jeho vtedajší správca dbal, aby bolo toto zásobovanie plynulé. Napríklad tajne schovával ošípané, po nociach ich zabíjal a mäso predával povstalcom. Dokonca sa medzi obyvateľmi Štósu uskutočnila v ich prospech finančná zbierka. V okolí kúpeľov ostala partizánska skupina asi tri týždne a neskôr sa presunula smerom k Banskej Bystrici. Celkovo bol ústav počas vojny značne poškodený, počas ústupu fašistov sa do kúpeľných budov nasťahovala maďarská armáda, z jedálne a kaviarne vytvorili maštaľ pre kone. Z uvedeného vyplýva, že po skončení bojov sa kúpeľné budovy nachádzali vo veľmi zlom stave. Po tom, čo 21. januára 1945 boli kúpele oslobodené 4. divíziou Ukrajinskej armády, boli to práve títo zamestnanci, ktorí sa najväčšou mierou podieľali na obnove liečebného ústavu v Štóse.
Autor: HistoricKE