Kým zostúpim do tmavej šachty, Bože, pomôž mi. Baníci z Čučmy po stáročia hĺbili a dobývali bane v železnom srdci Európy

„Je teplý deň skorého leta so zamračenou oblohou. Kopcovitou krajinou preteká rieka, trochu sa vylieva z brehov. Svätá Anna s dcérou Máriou a malým Ježiškom na rukách si vyšli na prechádzku."

„Dieťa je ťažké, ženy si musia trochu oddýchnuť pod vysokým stromom. Okolo nich pulzuje bežný pracovný deň. Baníci fárajú do bane, na vozíkoch vyvážajú rudu. Merači vymeriavajú, hutníci pri vysokej peci práve odpichujú. Furmani vozia rudu i drevené uhlie. Starosta na koni kontroluje prácu, po rieke plávajú lode s tovarom,“ opisuje najstarší obraz s baníckou témou v Európe historička umenia Edita Kušnierová.

„Rumpál – zdvíhadlo v ťažnej veži poháňaný koňmi vŕzga. Kladivá klepocú, banské vozíky hrkotajú a zapálená vysoká pec hučí. To všetko sväté ženy na prechádzke s božím dieťaťom vyrušuje. Sprievodcovia svätých – anjeli v korune vysokého buka sa nebeskou hudbou snažia prehlušiť zvuky ťažkej baníckej práce. Z otvoreného neba sa na nich usmieva Boh Otec. Krajine naplnenej ľudskou prácou zosiela požehnanie v podobe holubice Ducha Svätého.“

Predlohou neskorogotického idylického výjavu – slávneho obrazu Rožňavská Metercia, bola takzvaná Zvonivá baňa (Czynko Treybsacht) v obci Čučma, neďaleko Rožňavy.

Do tejto banskej obce sme sa vybrali preskúmať ďalší slovenský banský unikát. Opustenú ručne razenú štôlňu Kresanica, ktorú pred deviatimi rokmi čírou náhodou objavil starosta Čučmy Alexander Szöllös (63) vedľa obecnej cesty pri jarnom upratovaní.

Dnes je 380-metrová štôlňa z prelomu 18. a 19. storočia verejnosti prístupná. Je súčasťou miestneho náučného chodníka v dedine s podrobne spracovanou tematikou baníctva.

Otče náš, ktorý si všade prítomný, kým zostúpime na spodok tmavej šachty, kde tisíce nebezpečenstiev číha na náš život, prosím ťa, môj Bože, pomôž mi! Svätí patróni baníkov, buďte nado mnou ako strážni anjeli, aby po návrate z práce som sa zdravý stretol s rodičmi, súrodencami a mojou rodinou. Amen.

Baníctvo na ložiskách drahých kovov a rúd v okolí Čučmy má korene hlboko v dobe bronzovej. Ťažilo sa tu údajne už 1200 rokov pred naším letopočtom. Minerál antimonit v povrchových častiach kremenných žíl tu ťažili pravdepodobne už starí Rimania.

Najprv sa v potokoch pod Volovcom ryžovalo zlato. Neskôr v dolinách v okolí Čučmy baníci dobývali nerasty na miestach, kde na povrch vystupovali rudné žily. Keď ich vyťažili, prešli na hlbinný spôsob dobývania.

Na dobývanie rúd baníci dlhé stáročia používali iba klasické ručné náradie. Kladivo a želiezko. Ruda sa drevenými korýtkami ručne nakladala do drevených fúrikov.

Pôvodnú obec vybudovali obyvatelia na náhornej planine. Pri potoku Drázus na úpätí dnešných Volovských vrchov, ktoré sú súčasťou gemerského „železného srdca Európy“ v Slovenskom rudohorí.

Táto časť dediny sa stále volá Stará Čučma. Dodnes si zachovala svoju pôvodnú podobu baníckeho bývania. Krásne špecifickú architektúru banských domčekov.

Ťažiari z Čučmy mali právo hľadať a dobývať drahé kovy. Vyťaženú rudu museli (až do roku 1523) hlásiť banskému majstrovi a predať ťažiarom z Rožňavy. K baníkom v obci čoskoro pribudli drevorubači, uhliari a furmani. Všetkých živili miestne bane.

Popri desiatkach baní, ktorých súčasťou boli horizontálne, vodorovné štôlne a mnoho zvislých, vertikálnych šácht, bolo v Čučme a jej okolí aj niekoľko hút a hámrov. Dielní a zariadení, kde sa spracovávalo železo a sklo.

Od svojho založenia v roku 1291 patrila Čučma ostrihomskému arcibiskupovi. Od roku 1460 vlastnila bane v Čučme zámožná rodina Thurzovcov z Levoče. Od roku 1776 bola majetkom biskupstva v Rožňave.

Zlatým vekom baníctva na Slovensku bolo 16. storočie. Vďaka ťažbe drahých a farebných kovov, ktoré sa rozvíjalo v okolí Čučmy, označovali Rožňavu ako jedno z najvýznamnejších banských miest v Uhorsku. Ťažilo sa tu zlato, striebro, meď, antimón, mangán a železo.

Okrem drahých kovov sa v Čučme ťažila aj ortuť, kobalt a nikel. Antimón z Čučmy bol pre svoju kvalitu a čistotu vysoko hodnotený. Predával sa do Viedne, Hannoveru, Kolína aj do Anglicka.

V minulosti sa používal pri spracovaní zvieracích koží a v tlačiarenskom priemysle. Dnes má najväčšie využitie pri výrobe zliatin a v elektrotechnike, pri výrobe polovodičov. Vedeli ste, že z antimónu je vyrobená aj známa soška filmového Oscara?

Baníctvo v Čučme fungovalo až do roku 1993. Ťažba rúd na závode „Rožňava Nová Baňa“ bola oficiálne ukončená potom, čo vláda bývalej Československej socialistickej republiky (ČSSR) v roku 1990 prijala uznesenie o útlme rudného baníctva v celej krajine.

Z Čučmy pochádza aj najstarší obraz s baníckou a hutníckou tematikou v Európe – slávna „Rožňavská Metercia“.

Pôvodne oltárny obraz z roku 1513 zachytáva proces ťažby striebornej rudy v štôlni „Czynko Treybsacht – Zvonivá baňa“ v banskom poli Rozgang. Na obraze je aj postup hutníckeho spracovania striebornej rudy v obecnej hute.

Neskorogotický obraz dnes visí na stene severnej strany katedrály Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave. Jeho autor nie je známy, dochovali sa iba inciály L.A.

Svätá Anna – matka Panny Márie a stará matka Ježišova je známa aj pod latinským pomenovaním Metercia, čo znamená Samotretia. Bola patrónkou stredovekých baníkov. Jej kult na Gemer do Rožňavy a Čučmy priniesli saskí Nemci v období nemeckej kolonizácie.

Je slnečný zimný deň. S dlhoročným starostom Čučmy Alexandrom Szöllösom – šéfuje tu už štvrté volebné obdobie – sa blížime k vstupnému portálu štôlne Kresanica. Pred starostovaním pracoval Szöllös v bani. V podzemí má odrobených 14 rokov.

„Stále tu máme druhé najväčšie ložisko striebornej rudy v Európe,“ hovorí, keď vystupujeme pri bani z jeho auta.

„Na túto štôlňu sa nepamätajú ani naši najstarší obyvatelia, musela byť neprístupná, dlhé roky skrytá. Vedeli sme, že tu vyviera voda. Mysleli sme, že je to prameň. Bola to pravdepodobne prieskumná štôlňa. Baníci išli po nejakej rudnej žile,“ dodáva starosta.

„Nechali sme to zamerať banským geodetom. Štôlňu sme odvodnili a vyčistili. Je to také menšie banské dielo. Momentálne je priechodných 380 metrov vrátane vedľajších chodieb. Prekvapilo nás, že je tam svieži čistý vzduch. Keď sme objavili netopiere, boli sme si už istí, že musí mať aj šachtu. Neskôr ju nad štôlňou objavili ochranári z Brzotína.“

„Choďte sám, ja nemám svetlo, počkám vás tu. A veľký pozor na hlavu, je to dosť nebezpečné,“ posiela ma starosta do Kresanice.

Iba s čelovkou vstupujem do úzkej tmavej štôlne. Baňa mi kráčať vzpriamene nedovolí. Strop je nízky, pohybujem sa v akomsi polodrepe, polochode. V tajomnom studenom zemskom tichu počujem iba vlastný dych, svoje kroky a zhora presakujúce pramienky kvapkajúcej vody.

Asi po sto metroch sa štôlňa trochu rozširuje a zväčšuje. Na kresanej stene hibernuje zimujúci netopier.

V bani je vlhko. Svetlo čelovej lampy sa na vodnom opare rozptyľuje. Bleskom zrkadlovky sa cez túto hmlu veľmi fotiť nedá. Je tu ale prekvapivo teplejšie ako vonku.

Naľavo míňam malé jazierko a vedľajšiu štôlňu, takzvanú úpadnicu. O chvíľu som na konci Kresanice. Štôlňa sa tu rozdvojuje a strop sa znova zvažuje nižšie a nižšie. Obraciam sa, zapínam video a kráčam naspäť.

Okolo pomaly ubiehajú ručne kresané steny útulného banského diela. V čase, keď ju hĺbili, každý môj dnešný krok znamenal mesiace, možno roky driny pri hĺbení tejto nádhernej bane.

Sadáme do auta a vezieme sa k starému banskému závodu nad obcou. Lanovkou z blízkeho vrchu sem dovážali vyťaženú rudu. Tu ju spracovávali a upravovali.

„To, čo vidíte tu napravo, je obrovská banská halda. V 60-tych rokoch ju chceli odkúpiť Japonci. Štát im to nepredal, lebo obsahuje aj urán. Máme tu aj jednu uránovú baňu,“ vysvetľuje Szöllös.

Vraciame sa do najstaršej časti obce – Starej Čučmy. Pôvodné banské domy – dva, tri, aj štyri tu mali vždy jeden spoločný dvor.

Baníci zo Starej Čučmy mali vymoženosť ťažiť v ich vlastných rodinných baniach. Čo vydobyli, predávali banskému kapitánovi z Rožňavy. Ako protihodnotu dostávali obilie.

„Starí baníci mali vymoženosti, mohli ťažiť vo vlastných, rodinných baniach. Čo vydobyli, predávali banskému kapitánovi z Rožňavy. Ako protihodnotu dostávali obilie plus všetky suroviny na živobytie,“ dodáva starosta.

Ukazuje mi zrekonštruovanú banskú klopačku. Vežu, z ktorej sa klopaním na drevenú dosku zvolávalo do bane. Je tu aj stará banícka sýpka, na zimu tu pre baníkov ukladali obilie.

„Pozrite na tento dom. Jeho pôvodný majiteľ choval býka. Keď ho predával, vyviedol ho z maštale a býk prvýkrát v živote uvidel slnko. Splašil sa, vyskočil na strechu domu, polámal krokvy a spadol do kuchyne. Nakoniec ho museli z domu vyviesť kuchynskými dverami,“ spomína starosta na bizarnú príhodičku.

„V Čučme je to zaujímavé, aj čo sa týka vierovyznania. Okrem rímokatolíkovsú tu aj evanjelici, reformisti, baptisti aj jehovisti,“ oboznamuje ma s multináboženským charakterom obyvateľov obce starosta.

„Po zániku baníctva sa väčšina ľudí v Čučme preorientovala na iné zamestnania, remeslá a podnikanie. Nezamestnanosť je tu, aj keď sme v chudobnom kraji, paradoxne, veľmi nízka. Ľudia tu boli vždy veľmi pracovití. Aj dnes máme zo 650 ľudí iba 10 nezamestnaných,“ hovorí Alexander Szöllös.

Čaká nás posledná zastávka. Prichádzame k miestu, ktoré bolo pravdepodobne námetom neznámeho stredovekého maliara pre slávny obraz Rožňavskej Metercie.

Stojíme pri skale na úpätí banského pola Rozgang. Medzi údolím Čučmy a Majerskou dolinou, v časti dediny, ktorá sa volá Huta. Na skale sa nachádzal banský gápeľ. Zariadenie na vyťahovanie rudy z bane poháňané koňmi. Pod skalou bol vstup do štôlne Zvonivá baňa (Czynko Treybsacht).

„Tu bol namaľovaný ten obraz. Pred siedmimi rokmi sme upravili svah na Rozgangu tak, aby návštevníkom ukázal spôsob dopravy vyťaženej rudy na povrch. Obnovili sme portál – vstup do vyrazenej štôlne a vyhotovili nosnú konštrukciu gápľa na dopravu rudy cez šachtu na povrch. Presne tak, ako je to na obraze,“ vysvetľuje.

„Odtiaľto sa dalo po rebríkoch zísť 280 metrov dole do baní. Až na šiesty obzor bývalej bane Mária. Celkovo v nej bolo trinásť obzorov (horizontov alebo úrovní). Posledná bola v hĺbke 750 metrov,“ dodáva starosta.