Staré židovské knihy z východu Slovenska im zmenili život. Výstava Last Folio obišla celý svet, mieri do Jeruzalema

VýchodZaujímavosti

Boli sme ohromení. To miesto nás nesmierne dojalo. Ocitli sme sa vnútri akejsi časovej kapsuly. Bolo neskutočné vojsť do miestnosti, kde bol ešte stále v kuchyni v skrinke cukor tak, ako ho tam zanechali pred deportáciou v roku 1942. Je zázrak, že nikto nemal záujem to zbúrať alebo vykradnúť, hovorí filmárka Katya Krausová.

Foto
Producentka Katya Krausová a fotograf Yuri Dojc v Bardejovskej Starej synagóge / TASR

V priebehu niekoľkých mesiacov roku 1942 boli tri štvrtiny židovského obyvateľstva na Slovensku deportované do koncentračných táborov. Bol medzi nimi aj starý otec Yuriho Dojca.

Yuri Dojc sa do domu svojich starých rodičov vrátil po mnohých rokoch s fotoaparátom v ruke. Náhodná udalosť ho priviedla do opustenej židovskej školy na východe Slovenska, v ktorej od momentu, keď všetkých čo ju navštevovali  odvliekli preč, zastal čas. V jej vnútri, rovnako ako v opustených synagógach a na cintorínoch, ktoré na  východe navštívil našiel pozostatky starej kultúry. Kultúry, ktorá náhle zanikla.

Fotografie Yuriho Dojca majú umeleckú aj historickú silu. Svojou takmer abstraktnou kompozícou hovoria oveľa viac o tom, ak títo ľudia žili než o tom, ako zahynuli. (z knihy Last Folio – A photographic memory, Yuri Dojc, Katya Krausova, 2015)

Foto
Knihy v Bardejovskej synagóge Bikur Cholim / Yuri Dojc

Kniha Last Folio vznikla ako súčasť projektu fotografa Yuriho Dojca a filmovej producentky Katyi Krausovej o kultúrnej pamäti s rovnakým názvom. Vyšla v najväčšom nakladateľstve na svete Random House v nemčine a angličtine.

Výstava fotografií Lasto Folio obišla od roku 2008 desiatky galérií a knižníc po celom svete. V Brazílii ju v roku 2016 za necelé dva mesiace navštívilo takmer 60-tisíc ľudí. Dokumentárny film o osude rodiny Yuriho Dojca Posledný portrét  odvysielali v mnohých krajinách vrátane slovenskej televízie.

Foto
Vzácne židovské knihy z východného Slovenska ako svedkovia na fotografiách Yuriho dojca / Yuri Dojc

Yuri Dojc (74) je slovensko-kanadský umelecký a komerčný fotograf. Vyrastal v Humennom a v Bratislave. V roku 1968 sa zúčastnil letného študijného pobytu v Londýne. Keď do vtedajšieho Československa vpadli vojská Varšavskej zmluvy, počúvol radu otca a rozhodol sa, že sa už domov nevráti. O rok neskôr emigroval do Kanady a usadil sa v Toronte.

Živil sa reklamnou fotografiou, fotil čiernobiele akty, portréty kanadských veteránov z obdobia 2. svetovej vojny. Pracoval na projektoch American Dreams, Marble Woman a ďalších. Koncom 90. rokov minulého storočia sa začal na Slovensku venovať projektu Last Folio. Jeho fotografie zachytávajú krajinu, synagógy, predmety a všetko to, čo ľudia z početných slovenských židovských komunít opustili a zanechali kvôli deportácii do koncentračných táborov  v roku 1942.

Foto
Yuri Dojc: Celé to začalo na pohrebe môjho otca v Bratislave v roku 1997 / TASR

Katya Krausová (72) je britská nezávislá filmová a televízna producentka a režisérka. Z bývalého Československa emigrovala v roku 1968. Pracovala v BBC, neskôr s manželom založila vlastnú produkčnú agentúru Portobello Media. Produkovala napríklad filmy Život a neobyčejná dobrodružství vojáka Ivana Čonkina, Kolja, Tmavomodrý svět, Ida a ďalšie. Na projekte Last Folio spolupracuje s Yurim Dojcom od roku 2005.

Foto
Producentka a režisérka Katya Krausová / TASR

O čom je Last Folio. Kde projekt vznikol?

O kultúrnej pamäti. Robili sme ho len na Slovensku. Začali sme tak, že sme zbierali výpovede svedkov. Ľudí zo Slovenska, ktorí prežili holokaust. Chceli sme sa zamerať na jedno miesto, pretože príliš veľa sa urobiť nedá.

Nikdy nám nenapadlo, že sa úplne náhodne dostaneme do Bardejova. Priamo k možnosti začať fotiť a filmovať tie vzácne staré knihy. Knihy, ktoré reprezentujú všetko to, čo bolo zničené a stratené. Čo sa už nikdy nedá vrátiť späť.

Last Folio je jednak dokumentárny film Posledný portrét, jednak medzinárodná výstava Last Folio, ktorá už od roku 2009 putuje po svete. Momentálne máme za sebou niekoľko desiatok výstav v najdôležitejších inštitúciách celého sveta. Od New Yorku, cez Berlín a Moskvu až po Brazíliu.

Foto
Last Folio. Knihy, synagógy, cintoríny, fragmenty / Yuri Dojc

V roku 1997 som išiel som na pohreb môjho otca do Bratislavy. Jedna pani mi tam rozprávala príbeh z druhej svetovej vojny. Bola v Osvienčime a veštica jej tam vyveštila celý život. Splnilo sa jej to úplne všetko. Dovtedy som neveril, že existuje niečo ako osud. Povedala mi aj to, že navštevuje tých, čo prežili holokaust. Robí im spoločnosť, donesie im nejaké keksy, drobnosti a tak. Poprosil som ju, či môžem chodiť s ňou. Tak to celé začalo. Začal som fotiť portréty tých ľudí. (Yuri Dojc)

Foto
Niekedy vám náhoda alebo správny pohyb môže zmeniť celý život, hovorí Yuri Dojc / Yuri Dojc

Čo znamená Last Folio?

V angličtine je prvé vydanie, edícia knihy First folio. Toto je Last folio, ako posledné vydanie. V slovenčine sa dokumentárny film volá Posledný portrét. Je to dlhometrážny dokument o tomto projekte a o práci Yuri Dojca v jeho osobnej ceste po pamiatkach.

Prečo je kultúrna pamäť dôležitá?

Keď sa to všetko nezachová, keď sa o tom nehovorí, keď tí svedkovia už nebudú, tak jedna celá kapitola komunity, ktorá žila na Slovensku po mnoho storočí bude vymazaná. Musíme si to pamätať a hovoriť o tom. Zachovať si kultúrnu pamäť.

Hovorili o tom s vami vaši rodičia o holokauste?

Nie. My obaja, ja aj Yuri sme deti prvej povojnovej generácie. Naši rodičia s nami o tom vôbec nehovorili. To je dôvod, prečo sme sa k tomu obidvaja vrátili z úplne inej kariéry a profesie. Predtým som sa týmito vecami nikdy nezaoberala. Pracovala som na úplne iných témach a filmoch.

Je to pre mňa veľmi  osobný projekt.Tento projekt sa stal návratom do mojej osobnej minulosti, keďže sa to týka mojej širokej rodiny. Myslím, že to isté platí aj pre Yuriho.

Foto
Starý židovský cintorín / Yuri Dojc

V septembri 2001 ma slovenský veľvyslanec v USA Martin Bútora poprosil, či by som z toho neurobil vo Washingtone výstavu. Mala začať 12. Septembra. Do Washingtonu sme leteli 11. septembra 2001, v deň keď spadli dvojičky. Po výstave sme mali stretnutie v Bratislave. Tam som sa stretol s filmovou producentkou Katyou Krausovou. Keď sa otočila sa pre pohár s vínom, všimla si moje fotky, ktoré sa tam premietali. Tiež náhoda. Niekedy vám správny pohyb môže zmeniť celý život. Povedala mi, že by chcela o ľuďoch, ktorých fotím, urobiť film. Krátko na to, sme začali filmovať. (Yuri Dojc)

Foto
Last Folio / Yuri Dojc

Aký pocit ste mali keď ste prvý krát vkročili do židovskej synagógy Bikur Cholim v Bardejove?

Sme s Yurim stále nesmierne zaviazaní pánovi Cyrilovi Bogoľovi za to, že nás oslovil keď sme v Bardejove rozbili rozhovory a presvedčil nás, aby sme si synagógu Bikur Cholim na Kláštorskej ulici pozreli.

Boli sme tou krásou ohromení. To celé miesto nás nesmierne dojalo. Ocitli sme sa vtedy vnútri akejsi časovej kapsuly. Bolo neskutočné vojsť do miestnosti, kde bol ešte stále v kuchyni v skrinke cukor tak, ako ho tam zanechali pred deportáciou Židov z Bardejova v roku 1942.

Boli tam staré váhy, zošity, knihy. Na povale boli detské knihy, listy, rodné listy. Nesmierne množstvo osobných dokumentov ľudí, ktorých osud bol nejakým spôsobom so synagógou spojený.

Ten pocit bol a stále je neopísateľný. Nikdy predtým a nikdy potom  som taký zážitok nemala. Myslím, že ani Yuri a ani náš kameraman Richard Krivda. Boli sme vo vytržení. A neboli to len knihy a dokumenty ako také. Celá tá budova, ktorá sa takto neporušená zachovala. Je zázrak, že nikto nemal záujem to zbúrať, alebo vykradnúť.

Pre mňa ako pre filmárku, pre Yuriho ako fotografa a pre Richarda ako kameramana to bolo niečo úplne zázračné.

Foto
Yuri Dojc a Katya Krausová / Košice Online

Fotili sme v Bardejove, keď za nami prišiel nejaký človek a povedal, že nám musí niečo ukázať. Katya odpovedala, že nemáme čas. Presvedčil som ju, že päť minút nás nezabije. Zobral nás do modlitebne Bikur Cholim a ukázal nám tie knihy. Boli sme úplne hypnotizovaní. Potom sme sa dozvedeli, že v Michalovciach je tiež dom plný takýchto kníh. Tam sa stal ďalší malý zázrak. (Yuri Dojc)

Foto
Bikur Cholim. V Bardejovskej synagóge na Kláštorskej ulici v Bardejove zastal čas / Košice Online

Sú tie knihy stále dôležité?

Keď sme mali výstavu vo Washingtone, riaditeľ najväčšej americkej kongresovej knižnice sa ma opýtal, či knihy o ktorých je naša výstava sú dôležité. Povedala som mu: Pozrite sa, vy tu máte obrovskú knižnicu, v ktorej je každé prvé vydanie takmer všetkých kníh na svete. Ale keď sa pozriete na to, čo tie naše knihy v tom maličkom Bardejove reprezentovali - kultúru, tradície, vízie a vôbec, celý svet mimo tohto malého mesta, tak majú rovnakú hodnotu ako tie vaše.

Kedy ste boli na Slovensku naposledy? Plánujete sa na východ vrátiť?

Posledný krát sme boli na Slovensku v roku 2018, vtedy sme mali aj výstavu v židovskej Synagóge v Lučenci a potom v Rakúskom kultúrnom centre v Bratislave. Ja som potom bola na Slovensku ešte raz. V rámci rekonštrukcie Šaštínskej synagógy, ktorá je pre nás takou srdcovou záležitosťou. Zúčastnili sme sa jej záchrany v poslednej chvíli. Spolupracujem s nadáciou, ktorá sa o synagógu dnes stará a zastupujem ich záujmy v zahraničí.

Foto
Interiér Bardejovskej synagógy Bikur Cholim / Košice Online

Návrat na Slovensko čo sa týka Last Folia je otázny. Projekt je v podstate hotový. Áno dalo by sa v ňom pokračovať a pracovať na ňom donekonečna, pretože materiál, ktorý sme získali  je veľmi rozsiahly.

Pôvodne som dúfala, že tých 100 hodín výpovedí svedkov okrem archivácie ešte nejako zúžitkujeme. Ale momentálne nemám v pláne ďalej pracovať na filme k projektu Last Folio. Jeho 20 minútová verzia je súčasťou našej putovnej výstavy.

Foto
Knihy. Last Folio / Yuri Dojc

Po chodbe tam bolo porozhadzovaných päťtisíc kníh. Niekoľko sme si ich pozreli a zistili sme, že každá má pečiatku majiteľa. Zatiaľ čo som fotil, Katya medzi nimi našla modlitebnú knihu môjho starého otca Jacoba s jeho pečiatkou. V Michalovciach bol dámsky krajčír, ja som ho v živote nevidel. Začal som  rozmýšľať o tom, že to nie je náhoda. Vlastne to bol celý sled náhod, ktoré na seba nadväzovali. (Yuri Dojc)

Foto
Fotografie Yuriho Dojca kníh z východu Slovenska majú za sebou desiatky výstav po celom svete / Yuri Dojc

V akej fáze života je Last Folio dnes?

Dnes samozrejme žijeme všetci s koronou. Projekt Last Folio je plne nažive a úspešne pokračuje. Tento rok máme naplánované dve výstavy. V Dánsku a v Portugalsku. Boli pôvode naplánované a neboli zrušené. Aj keď sa trochu posunuli  ich termíny.

Budúci rok budeme mať s Last Foliom výstavu v novootvorenej národnej knižnici v Jeruzaleme. Budova tejto knižnice sa práve dokončuje. Taká bola aj dohoda s nadáciou, ktorá projekt od začiatku podporuje. Že celá zbierka a projekt Last Folio skončí v národnej knižnici v Jeruzaleme.

Pozvali nás urobiť výstavu aj do Národnej galérie v Kanade v Ottawe. Ale momentálne je veľmi ťažko predpovedať ako sa situácia kvôli pandémii vyvinie.

Foto
Last Folio. Fragmenty / Yuri Dojc

Ako cez projekt Last Folio hodnotíte otázku vyrovnávania sa s holokaustom?

Netrúfam si hovoriť ako nejaký globálny filozof. A netrúfam si ani hodnotiť samotné vyrovnávanie s holokaustom. Každý kto to prežil, to prežil úplne inak. Sú ľudia, ktorí to prežili s neuveriteľnou odvahou, dokázali to prekonať a vedeli s tým žiť.

Minulý týždeň zomrela 99-ročná mama môjho priateľa z Kalifornie. Pochádzala z východného Slovenska, prežila Osvienčim a v jeseni tohto roku jej vyjde kniha. Bola to žena, ktorá napriek všetkému čo prežila, žila neuveriteľne pozitívne.

Moji rodičia boli absolútne presvedčení o tom, že človek musí ísť dopredu aj keď neuveriteľne utrpeli. Myslím si, že existuje nejaké spoločenské vyrovnávanie, ktoré ale nie je dostatočné. Na druhej strane sa tá strata nedá nijakým spôsobom vyrovnať.

Pre nás je v tomto zmysle veľmi zaujímavé, že keď s projektom Last Folio cestujeme po svete, hlavne po krajinách, ktoré nemajú s holokaustom ani so strednou Európou nič spoločné, záujem o výstavu, o projekt, o fotografie a o výpovede tých fotografií je veľmi silný. Ľudia na to reagujú neuveriteľne a veľmi intenzívne.

Foto
Z projektu Last Folio / Yuri Dojc

Raz sme fotili v jednej slovenskej dedine, ktorú tri mesiace pred koncom vojny fašisti celú vystrieľali. Jeden z pamätníkov nám povedal: Prišli sem, vystrieľali dedinu a zobrali dobytok. Pýtali sme sa ho, kto a prečo zobral ten dobytok. Odpovedal, že niekto z vedľajšej dediny, kto vojakom prezradil, že partizáni už odišli a môžu tam ísť. Prišli sme na to, že prvotný motív bol taký, že tam niekto poslal zabiť niekoľko desiatok ľudí kvôli dobytku, ktorý chcel ukradnúť. (Yuri Dojc)

Foto
Yuri Dojc / TASR

Kde ste vystavovali naposledy?

V najväčšom múzeu v Paname. Výstava skončila mesiac pred pandémiou. Bol na ňu obrovský ohlas. Na obrovský kus textilu sme nechali vytlačiť Yuriho fotografiu stropu Synagógy v Šaštíne z roku 2007. Zavesili sme to pod strop v múzeu v Panama City a osvetlili sme ju.

Bolo to inštinktívne rozhodnutie kvôli tomu, že sme sa vtedy dozvedeli, že Šaštínsku synagógu majú búrať. Človek  v Paname vstúpil do miestnosti a mal pocit, že je pod stropom synagógy v Šaštíne.

Podobne to bolo v Brazílii, kde sme mali dokonca dve výstavy. V týchto krajinách, ktoré nemajú s Európou a holokaustom takmer nič spoločné, napriek tomu ich reakcie na Last Folio boli veľmi silné. Aj vďaka tomu si uvedomujeme, aké dôležité je o týchto veciach hovoriť, aký je tento projekt dôležitý.

Foto
Keď sa to všetko nezachová, keď sa o tom nehovorí, keď tí svedkovia už nebudú, tak jedna celá kapitola komunity, ktorá žila na Slovensku mnohých storočí bude absolútne vymazaná, hovorí Katya Krausová / Yuri Dojc

Ako dnes vnímate pandémiu koronavírusu? Aký je jej odkaz pre ľudí?

Nie som epidemiológ ani filozof. Podľa mňa odborníci pandémiu očakávali, bola to pre nich iba otázka času. Myslím si, že sme sa všetci naučili sedieť doma. Čo je napríklad pre mňa mimoriadne odlišná situácia ako tá, v ktorej som žila posledných 15 rokov, keď som stále cestovala. V rámci rôznych projektov a aj v rámci Last Folia.
 

Komentáre