V nadväznosti na náš minulý článok o košických cukrárňach prinášame ďalšiu časť spomienok na slávne podniky, ktoré formovali spoločenský život mesta na prelome 19. a 20. storočia. Cukrárne starých Košíc neboli len miestom, kde sa podávali sladkosti, ale aj centrom spoločenského diania – miestom stretnutí, oddychu i malých radostí každodenného života. Tieto podniky boli plné vôní čerstvých zákuskov, horkej čokolády a letnej ľadovej kávy. Spolu s nimi sa zachovali aj spomienky na ich atmosféru a známych štamgastov. V druhej časti sme vybrali ďalšie tri z najznámejších: Stefanovicsovu cukráreň, podnik rodiny Janthó a legendárnu Megay.
Stefanovicsova cukráreň
Slávna cukráreň Stefanovics v Levočskom dome bola obľúbeným miestom košických právnikov. Nachádzala sa na jednom z najrušnejších miest korza, kde sa zbiehala mládež a temperamentní študenti právnickej fakulty, ktorí svojou energiou cukráreň doslova zaplavovali. Pred podnikom sa predvádzali elegantné košické dievčatá, zatiaľ čo vo vnútri prebiehala „deštrukcia“ zákuskov, ktoré sa tešili obrovskej obľube. Aj počas vyučovania si mnohí odskočili na niečo malé pod zub alebo na „ratafiu“, vtedajší obľúbený likér. K Stefanovicsovej cukrárni neodmysliteľne patrila slečna Irénka, sentimentálna postava, ktorá síce sedávala pri pokladni, no rada počúvala s pochopením právnikov zaoberajúcich sa svojimi starosťami.
„Dodnes si starší Košičania uchovávajú v pamäti chuť koláčov i nápojov. A pamätajú si aj ceny: snehový rožok stál 4 krajciare, krémeš 5 krajciarov, „katalán“ (podlhovasté cesto podobné lineckému cestu) 2 krajciare. Drobné kúsky koláčov – „drobky“ – sa dali kúpiť za 1 krajciar a deti z predmestí si ich s radosťou nosili domov v papierových taštičkách.“ Felvidéki Ujság, 27. apríl 1940.
Podnik Janthó
Cukráreň v Levočskom dome v roku 1909 prevzal Béla Janthó, ktorý podnik neskôr presťahoval na poschodie domu na Mäsiarskej ulici. Ich nová cukráreň a výrobky si zachovali popularitu, stala sa svojráznym mozaikovým obrazom starých Košíc: úzke schody, zvonček na dverách, množstvo zvláštnych ozdôbok, klietky s kanárikmi – to všetko vytváralo výnimočnú atmosféru. Zákazníkov vítala plavovlasá pani Janthóová a krémeš či torta od nej mali chuť, na ktorú sa nezabúdalo.
Megay – cukráreň s regionálnym menom a krémešom, ktorý prežil desaťročia
Vedúcou cukrárňou bola nepochybne „Megay“, ktorej meno presiahlo hranice mesta. Podľa všetkého mala rodina cukrárne aj v Miškolci a Pécsi. Zámožné rodiny z okolia, ktoré prichádzali do Košíc za nákupmi či záležitosťami, sa vždy usadili v Megayho podniku pri horúcej čokoláde alebo osviežujúcej ľadovej káve. Po odovzdávaní vysvedčení tu oddychovali aj mladí páni z Košíc.
„Cukráreň Megay, predtým Szekerákova, bola rozšírená a s najžiarivejším zariadením je už dokončená a skutočne sa stane ozdobou hlavnej ulice Košíc.“ Novinová práva o otvorení Megayho cukrárne, Felvidéki Közlöny, 11. máj 1892
Stálymi návštevníkmi boli viaceré známe postavy Košíc, medzi nimi obľúbený barón Jósika János, biskupský kaplán. Tento pán, so svojimi lakovkami a zlatou prackou na topánkach, chodieval do Megayho cukrárne veľmi rád. Mal tam svoj okruh priateľov a veľmi mu chutili zákusky. V tých pokojných idylických popoludniach, keď ho tam stretávali ešte nikomu nenapadlo, že sa stane obeťou tragickej železničnej nehody.
„Cukráreň Megay opäť otvorená K veľkej radosti obyvateľov nášho mesta opäť otvorila cukráreň Megay, ktorú začiatkom minulého mesiaca museli pre nedostatok cukru zatvoriť. Tento mesiac, 2. dňa, znova otvorila svoje brány. Slávnu cukráreň opäť vyhľadávajú labužníci a všetci tí, ktorí túžia po zmrzline, ktorá nemá konkurenciu – zvlášť v týchto neznesiteľných horúčavách. Znovuotvorenie cukrárne umožnil primátor Béla Blanár, ktorý Megaymu požičal dve metrické centy cukru.“ Novinová správa o znovuotvorení cukrárne počas vojnových rokov. Kassai Hírlap, 5. august 1917
Autor: HistoricKE