Legendárny Poláčik takmer utopil Fonsecu, trofeje má v pivnici medzi kompótmi

KošiceĽudia

Do Košíc prišiel z rodných Piešťan až ako osemnásťročný a počas svojej bohatej kariéry bol príkladom globetrottera. Päťdesiatšesťročný Roman Poláčik pochodil s mokrou loptou celý svet, no k metropole východu má špecifický vzťah. Ten ešte viac prehĺbil úspech v ankete Športová osobnosť Košíc, kde sa stal ďalšou z ocenených legiend.

Foto
Roman Poláčik s trofejou v ankete ŠOK / KOŠICE ONLINE

„Do Košíc ma dostala vojenčina,“ spomína najlepší vodný pólista slovenskej histórie. „Ako športovec som mal možnosť vyhnúť sa pravej vojenčine a s radosťou som preto prijal ponuku na príchod do Červenej hviezdy. Ako vyučený kuchár som bol dokonca zamestnaný v Hutných stavbách, no tam ma veľmi nevideli. Prioritou bolo samozrejme vodné pólo.“

Prvý prestup za hranice upiekli v soľnej bani

V plavkách Červenej hviezdy vydržal až do roku 1986, keď sa mu podarilo prestúpiť do maďarského Vasasu. V tom čase sa pritom do zahraničia neprestupovalo a v prípade Romana Poláčika boli do transferu zapojení najvyšší pohlavári Československa a Maďarska. „Vraj to dohodli počas priateľskej návštevy v soľných baniach v Číne,“ usmieva sa Poláčik.

Dlhoročný reprezentant Československa a Slovenska okúsil atmosféru olympiády v Barcelone (1992), zúčastnil sa viacerých majstrovstiev sveta i Európy a čo predstavuje skutočnú svetovú raritu – nazbieral trinásť majstrovských titulov v ôsmich štátoch. Až päťkrát oslavoval zlato v československej lige s ČH Košice, na Slovensku získal aj tituly so Sláviou UK Bratislava a Novákmi. Svoje ďalšie náročné prvenstvá získal v Maďarsku, Taliansku, Chorvátsku, Iráne, na Malte a v Rakúsku.

„Nebolo to ľahké, ale mal som šťastie zahrať si v kluboch, ktoré boli pre zber titulov predurčené. Napríklad v Košiciach bolo nemysliteľné, aby sme nezískali majstrovský titul. To by nám neodpustil nikto, dokonca ani ľudia na ministerstve vnútra nie. Niekde sa teda zbierali tituly ľahšie, inde ťažšie. V Maďarsku či Chorvátsku to bola poriadne náročná úloha,“ upozorňuje vodnopólová legenda, podľa ktorej boli krásne všetky tituly. Každý z nich totiž korunoval odmenu za celosezónnu prácu.

Najkrajšia spomienka sa viaže k Splitu

„Najviac si však cením zisk Pohára európskych majstrov. Trikrát som bol v jeho finále a raz sa mi ho podarilo získať so Splitom,“ spomína na svoj kariérny úspech z roku 1999. „Na taký úspech sa nezabúda a ja som s mojimi bývalými spoluhráčmi našťastie stále v kontakte. Mesto Split totiž organizuje pri príležitosti jubileí tohto úspechu spoločné stretnutia športovcov. V Chorvátsku si jednoducho cenia úspechy športovcov inak ako u nás.“

Foto
Dve legendy košického póla - Alexander Nagy a Roman Poláčik / KOŠICE ONLINE

Zahral si s Maradonom

K Chorvátsku má Poláčik mimoriadne kladný vzťah a aj v súčasnosti tam cestuje desať až pätnásťkrát do roka. Krásnu časť kariéry však strávil aj v talianskom Neapole. V meste pod Vezuvom vládol v tom čase argentínsky futbalista Maradona a slovenský pólista mal tú česť zahrať si po jeho boku v jednom tíme.

Je to príjemný týpek,“ spomína na Maradonu Poláčik. „Neboli sme spolu dlho a vlastne sme spolu prehodili len pár slov. Vo futbale je veľmi rýchly a v porovnaní s ním som bol veľmi vysoký. Išlo o akciu, ktorú sme robili spoločne na podporu detskej onkológie. Zahrali sme si malý futbal a futbalisti potom prišli na oplátku na bazén. Okrem Maradonu tam boli aj Alemao, Careca, Fonseca i Caniggia. A predstavte si – Fonseca nevie plávať. Keď som ho nechtiac hrkol do vody, tak na mňa Ciro Ferrara okamžite zvolal, aby som ho zachránil, lebo on nevie plávať.“

Náš šport je plný problémov

Hráčsku kariéru ukončil Roman Poláčik vo veku 46 rokov a neskôr pôsobil ako hlavný tréner aj asistent pri reprezentačnom tíme Slovenska. V posledných rokoch pracoval v Iráne i na Malte.

Stále mám viacero možností, no ja osobne by som sa už videl najradšej pri deťoch. Tri roky som bol aj trénerom slovenskej reprezentácie a urobil som dosť veľa chýb. Dnes by som to robil inak a pochopil som to až po rokoch,“ priznáva Poláčik, ktorý však už bude svoje cenné skúsenosti odovzdávať predovšetkým v zahraničí. „V poslednom období som bol štyrikrát v Iráne a môžem povedať, že momentálne sme tam už majstrami. Pomáham organizovať detské kempy, ale bohužiaľ ich budeme robiť v Iráne, alebo na Malte.“

U nás jednoducho nemajú športovci na ružiach ustlané a najviac to vidia práve ľudia, ktorí okúsili svet.

„V našom športe je obrovské množstvo problémov a nehovorím len o vodnom póle. Ak vezmeme do úvahy tieto problémy, tak je zázrakom, ak sa hociktorá naša reprezentácie dostane na majstrovstvá sveta či Európy. Bolo tu veľa vlád a ani jedna neurobila niečo exkluzívne pre šport,“ nešetrí kritiku na prístup kompetentných k športu Roman Poláčik. Sám už totiž na vlastnej koži okúsil, že zatiaľ čo v zahraničí sa môžu tréneri venovať iba svojej práci, u nás to majú oveľa zložitejšie. „Viete, u nás to teraz nie je ľahké. Tréner nie je iba trénerom, ale aj vedúcim tímu, sponzorom a pomaly musí variť hráčom aj večeru.“

Nedá sa preto čudovať, že viac ako na Slovensku ho to momentálne baví v Iráne. „Priateľ tam má vybudovaný plavecký komplex, ktorý môžeme naozaj závidieť,“ vzdychá si Poláčik pri pomyslení na súčasný stav plaveckej infraštruktúry v Košiciach. V bazéne mestskej krytej plavárne sú športovci natlačení ako sardinky a čelní predstavitelia samosprávy sa naťahujú o to, kto bude spravovať komplex prahnúci po modernizácii. „Nejde iba o vodné pólo, ale aj o plávanie, synchronizované plávanie, výcvik pre detí a podobne. Vieme, aká je situácia. Pozrime sa za roh. V oveľa menšom Egri majú v Maďarsku sedemnásť či dvadsať bazénov. U nás sa štát zaujíma o všetko, len nie o šport a to je výsledok.“

Náročnosť slovenskej verejnosti je pritom vysoká a ak sa športovcom nedarí získavať svetové výsledky, stávajú sa terčom posmeškov.

Latku nám stavajú vysoko, ale nič preto nerobia. Dovolím si povedať, že sa nič nezmení, pokiaľ tu nebude špeciálne ministerstvo školstva. Ministerku školstva odvolávajú každý mesiac a kde sa ona môže starať o šport. Keď má pod sebou školy, turizmus i telovýchovu. Netreba však tristo kancelárií. Stačí dvadsať kompetentných ľudí na efektívnom ministerstve školstva a všetko by išlo rýchlo,“ radí svetom ošľahaný odborník.

Medaily medzi kompótmi

Roman Poláčik oslávil v lete 56 rokov, no práce má stále nad hlavu. Aj preto pozerá stále dopredu a nemá čas utápať sa v spomienkach na slávnu minulosť. Z všetko hovorí jeho odpoveď na našu otázku, kam umiestni čerstvo získanú trofej z ankety ŠOK.

„Dúfam, že ju nedám opäť do pivnice,“ smeje sa od ucha k uchu vodnopólový velikán. „Bohužiaľ, nie som pedant a neviem si v tom urobiť poriadok. Často ma v tomto karhá aj dcéra a ja mám tie trofeje len tak pohodené v pivnici. Medaily sú pri kompótoch od svokry a zaparkovanom bicykli. Ja som však bol vždy taký a možno aj preto som dosiahol v športe také úspechy. Po zápasoch som totiž netrávil voľný čas so spoluhráčmi, ale s kamarátmi z iných svetov. To mi dávalo tú silu ísť ďalej.“

Autor: KOŠICE ONLINE

Komentáre