Bolo to náročné a depresívne obdobie. Pacienti zomierali napriek tomu, že sme pre nich robili maximum. Bojovali sme s ochorením, ktoré bolo silnejšie ako my, hovorí Nikoleta Hamašová a Kamil Kolesár z Nemocnice AGEL Košice-Šaca.
Aj lekári a zdravotné sestry z nemocnice v košickej Šaci majú za sebou niekoľkomesačné obdobie boja s ochorením COVID-19. Zlepšujúca sa epidemická situácia po náročnom období im teraz umožnila si konečne trochu vydýchnuť. V nemocnici sa postupne vracajú do štandardného režimu.
O skúsenosti z kritického obdobia porozprávali primár Oddelenia dlhodobo chorých Nemocnice AGEL Košice-Šaca Kamil Kolesár a lekárka z tohto oddelenia Nikoleta Hamašová. Ktoré chvíle prežívali najťažšie? Čím ich COVID prekvapil? A prečo sa niekedy cítili naozaj bezmocní?
Oddelenie dlhodobo chorých v Šaci sa po štvormesačnej pandemickej reprofilizácii vrátilo do bežnej prevádzky. Ako ste to všetko vnímali a ako sa vám to s kolegami a pacientmi podarilo zvládnuť?
Kamil Kolesár: V Nemocnici AGEL Košice-Šaca sme mali v rámci reprofilizácie vyhradených 30 kyslíkových covidových lôžok. Mojou úlohou bolo dohliadať na kyslíkové lôžka v rámci Septického oddelenia Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie a Oddelenia dlhodobo chorých.
Pre celý personál boli najťažšie prvé dni reprofilizácie. Museli sme sa naučiť pracovať v ochranných pomôckach. Vydržať v oblečení takmer celú pracovnú zmenu nebolo jednoduché. Liečiť pacientov, u ktorých bolo postihnutie pľúc závažné a nevedeli sme im už pomôcť, bolo po psychickej stránke veľmi náročné. Vedeli sme, že aj keď budeme robiť všetko, čo je v našich silách, stav sa bude zhoršovať a pacient veľmi pravdepodobne zomrie.
Nikoleta Hamašová: Mala som šťastie, že som spolupracovala so skvelými sestrami z Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie. Boli mojou druhou rukou. Myslím, že tam ani nebol žiadny iracionálny strach z tohto ochorenia. Na oddelení často ležali pacienti nielen s internistickými diagnózami, bola preto potrebná aj medziodborová spolupráca.
Pri pozitívnych pacientoch je nevyhnutné všetky vyšetrenia dôkladne naplánovať a vždy myslieť dopredu, aby nedošlo k ohrozeniu ostatných pacientov a personálu. Osobne som z ochorenia prehnaný strach nemala, určite však veľký rešpekt. Niekedy som sa zamýšľala nad tým, či som sa pri poškrabaní, či manipulácii s respirátorom nemohla nakaziť, tento problém ale po očkovaní zmizol.
Ako to hodnotíte v porovnaní so štandardným chodom oddelenia pred pandémiou? Ako ste situáciu vnímali profesionálne a osobne?
Kamil Kolesár: V prvom rade to bol obrovský nápor na psychiku. V čase, keď sme ešte neboli zaočkovaní, bol strach z nakazenia sa a možného prenosu ochorenia na príbuzných veľký. Reprofilizované lôžka sme mali väčšinou obsadené na 80 – 90 percent. V čase najhoršej epidemickej situácie úplne. Na Oddelenie dlhodobo chorých sme umiestňovali pozitívnych pacientov z našej nemocnice, ale aj pacientov z Univerzitnej nemocnice Louisa Pasteura v Košiciach, keď boli ich kapacity plne obsadené.
Rovnako ako všetci sme prežívali najťažšie chvíle, keď sa nakazili a náhle zomreli ľudia, ktorých sme dobre poznali. Z tohto hľadiska je COVID-19 nevyspytateľné ochorenie. Jeho priebeh môže skutočne prekvapiť, pretože ho nie je možné predpovedať. Stávalo sa aj to, že vitálni ľudia plní života mali ťažký priebeh a naopak, pacienti s pridruženými diagnózami a vysokým vekom prešli ochorením bezpríznakovo.
Nikoleta Hamašová: Najväčšou zmenou bola nepochybne práca v ochranných pracovných pomôckach. Môžete v sebe mať akúkoľvek dávku sebazaprenia, no vôbec to nie je outfit, v ktorom vydržíte celý deň. Čo sa týka samotných pacientov, boli prípady, kedy z hľadiska pľúcnej formy prekonali infekciu takmer bez príznakov, ale ochorenie sa u nich odzrkadlilo v rozvoji takzvaného imobilizačného syndrómu.
To znamená, že prišli ako relatívne samostatní a v priebehu niekoľkých dní sa z nich stali ležiaci pacienti. Zoslabnutí a nesamostatní, odkázaní na pomoc iných. Na druhej strane, niektorí pacienti s ťažkým poškodením pľúc na tom boli na konci hospitalizácie po fyzickej stránke lepšie. S niečím podobným som sa nikdy nestretla. Takto sa obyčajná chrípka, ako ju niektorí nazývajú, určite nespráva.
Aký dlhý čas strávili takíto pacienti vo vašej nemocnici?
Kamil Kolesár: Priemerná dĺžka liečby pacientov s diagnózou COVID-19 bola u nás približne 14 dní. Avšak často sa pridružili iné komplikácie vyplývajúce z tohto ochorenia alebo takzvané postcovidové pľúca, ktoré sme riešili prekladom na oddelenia dlhodobo chorých v iných nemocniciach.
Mali ste aj pacientov, ktorí si po prekonaní COVID-19 vyžadovali pokračujúcu liečbu na Oddelení dlhodobo chorých?
Kamil Kolesár: Zlepšenie epidemickej situácie umožnilo opätovné otvorenie Oddelenia dlhodobo chorých. Reprofilizované kyslíkové lôžka sú aktuálne ponechané už len na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie. V prípadoch, že pacient už nebol infekčný a vyžadoval doliečenie, bol preložený na Oddelenie dlhodobo chorých. Každého pacienta po prekonaní COVID-19 pneumónie sme posielali na sledovanie pneumológom. U symptomatických pacientov s postcovidovými pľúcami sme indikovali špecifickú rehabilitačnú liečbu na Klinike liečebnej rehabilitácie v našej nemocnici.
Ktorú fázu obdobia koronavírusovej epidémie považujete za najkritickejšiu a prečo?
Kamil Kolesár: Prvá kritická fáza nastala pri otvorení reprofilizovaného oddelenia. Nikto z nás nemal skúsenosti s takýmto režimom a všetci sme sa báli nakazenia. Ďalšie náročné obdobie nastalo v čase, keď bola epidemická situácia v celom štáte kritická a reprofilizované lôžka sme mali obsadené na sto percent.
Nikoleta Hamašová: Jednoznačne najťažší bol pre mňa začiatok. Personál bol zložený z viacerých oddelení a často aj z takých, kde nemali možnosť prísť do kontaktu s akútnou medicínou. Chvíľu trvalo, než sme sa zohrali. Navyše, keď problémy riešite oblečení v ochrannom obleku a pridusení respirátorom, nie vždy to ide ľahko.
Bolo to určite náročné a depresívne obdobie, ale aj napriek tomu mi to dalo mnoho skúseností. Raz to budem možno rozprávať svojím deťom. Pacienti zomierali napriek tomu, že sme robili pre nich maximum. Čelili sme ochoreniu, ktoré bolo silnejšie ako my. Vo chvíľach, keď pacientovi s masívnym poškodením pľúc už nedokáže pomôcť ani medikamentózna, ani kyslíková terapia, sme boli bezmocní.
Zmenila táto skúsenosť niečo vo vašom pracovnom a osobnom živote?
Kamil Kolesár: Zistenie, že infekcia COVID-19 je nevyspytateľná a ťažký priebeh môže mať najmä u pacientov, ktorí nemajú žiadne iné ochorenia či vo vyššom veku, nás núti dodržiavať protiepidemické opatrenia nielen v práci, ale aj v osobnom živote. Myslím si, že aj vzhľadom na to, že následky po prekonaní COVID pneumónie môžu byť trvalé, je absolvovanie očkovania dôležité.
Nikoleta Hamašová: Táto skúsenosť nás naučila pokore a vážiť si každú minútu života. Väčšina z nás bola opatrná a svojich príbuzných a priateľov sme sa celé to dlhé obdobie stránili, aby sme ich chránili. Zo začiatku som to znášala veľmi ťažko. Svojich rodičov som nevidela niekoľko mesiacov, nakoľko pre svoj vek už spadali do rizikovej kategórie.
V praxi sme mohli vidieť, že choroba sa často vyvinula veľmi zlým smerom aj u pacientov, ktorí dovtedy netrpeli žiadnymi vážnymi diagnózami. Nedalo sa nikdy predpokladať, ako sa bude vyvíjať stav u daného pacienta. Toto pochmúrne obdobie zhoršovalo absolútne obmedzenie slobody, na ktoré som nebola zvyknutá, pretože moja generácia už socializmus nezažila.
Keď sa na to pozerám teraz, uvedomujem si, že sme mali všetko a odrazu prišlo obdobie, kedy sme mohli chodiť iba do práce a domov. To však v porovnaní s tým, čím prechádzali naši pacienti, nebolo nič. Každý deň sme mali pred očami ľudí, ktorí tie najťažšie životné chvíle prežívali v izolácii. Bez možnosti byť s blízkymi aj vtedy, keď sa ich život blížil ku koncu. Uvedomovali sme si, čo prežívajú a ako neosobne na nich pôsobia zdravotníci, ktorých tváre pod ochrannými oblekmi ani nepoznali.
Zdroj: Nemocnica AGEL Košice-Šaca