Pokračujeme v našom rozprávaní z dejín kúpalísk v Košiciach, v aktuálnom článku si ozrejmíme možnosti rekreačného kúpania v metropole východu, ktorá v tom čase bola súčasťou prvej Československej republiky.
Po roku 1918 mali Košičania k dispozícii kúpanie v blízkosti Hornádu, pôvodne Ľudovítov prameň (Lajos Forrás) pomenovaný na počesť Lajosa Kossutha s kúpeľnou budovou s vaňovými kabínkami, ktoré boli vybudované ešte na konci 19. storočia. Kúpeľné miesto však bolo po prvej svetovej vojne rozkradnuté a zanedbané. Až v zime 1922 sa pohli ľady a mesto prenajalo tento areál vojsku – košickej odbočke Zväzu československého dôstojníctva na 20 rokov. Následne prešla lokalita rozsiahlou rekonštrukciou, v rámci ktorej bol okrem iného postavený plavecký bazén. Práce inicioval a viedol neskôr neslávne známy košický generál Gajda:
„Zhruba mesiac po príchode s energiou rozhodol, že nápad kolegov – českých dôstojníkov z košickej posádky – vybudovať mestské plážové kúpalisko na brehu Hornádu v bývalém polorozboreném lázenskom areáli je výborný a hodný realizacie. Podle návrhu českého architekta Rudolfa Brebty vojáci opravili staré budovy, zriadili reštauráciu s plochou pre tanec. Už v lete následujúceho roku se Košičania mohli kúpať a užívať si pohody“.
Dana Kušnírová a kol.: Košické dostaveníčka. Košice: Memoria, 2016
Vojaci obnovené miesto pomenovali podľa Gajdu na Gajdove kúpele, od roku 1923 sem už jazdila električka, ich popularitu zvyšovala aj tu zriadená reštaurácia. Počas druhej svetovej vojny došlo k opätovnému úpadku tohto areálu.
Záujem obyvateľov mesta o šport a plávanie v ďalšom období potvrdzuje žiadosť Spolku košickej ortodoxnej židovskej mládeže o možnosť zriadenia vlastného prírodného kúpaliska pri Mlynskom potoku z roku 1931.
Popri Gajdových kúpeľoch si mohli Košičania zaplávať aj v rámci vojenskej plavárne, ktorá bola prístupná verejnosti a ktorú sme spomínali v predchádzajúcom článku. Jej rekonštrukcia bola realizovaná v rokoch 1936 – 1937. Okrem obnovy bazéna bolo nanovo postavených 55 kabín na prezliekanie, štyri moderné sprchy hneď pri bazéne a tiež po dve hygienické zariadenia pre mužov a aj pre ženy. Nad kabínami orientovanými na južnú stranu boli vytvorené ležadlá na opaľovanie.
Z uvedeného vyplýva, že Košiciam stále chýbalo mestské kúpalisko s väčšími kapacitnými možnosťami. Vtedajšie mestské zastupiteľstvo problém vyriešilo počas rokov 1935 – 1936, kedy na voľnom mestskom pozemku v blízkosti železničnej stanice podľa návrhu už osvedčeného košického architekta Ľudovíta Oelschlägera nechalo vybudovať moderné funkcionalistické kúpalisko. Pôvodný vstup do areálu bol z južnej strany, jeho západnú stranu lemoval Mlynský náhon a východnú stranu (v súčasnosti asanované) budovy továrne Fleischer&Schirger. Architektonická koncepcia tohto dnes už legendárneho kúpaliska je odborníkmi vysoko hodnotená, pričom býva radené medzi vrcholy košickej moderny druhej polovice 30. rokov 20. storočia.
Unikátnym technickým riešením boli napríklad terasovito uložené bazény v rôznych výškových úrovniach. Kúpalisko disponovalo troma bazénmi: pre plavcov, neplavcov a deti. Voda do nich bola privádzaná z Mlynského náhonu, vďaka piestovým čerpadlám prešla do čistiacej stanice, odtiaľ opäť cez čerpadlá putovala do samotných bazénov, kde ju ešte chemicky dočisťovali. Plavecký bazén mal maximálnu hĺbku tri metre a doplnený bol skokanským mostíkom a piatimi dráhami, čo umožňovalo usporiadať plavecké preteky. Po roku 1948 kúpalisko zmenilo názov na Červená hviezda, no to už Košice, rovnako ako zvyšok obnoveného Československa, prešli veľkými politickými a spoločenskými zmenami. Plavárne a kúpaliská z obdobia socializmu si predstavíme v nasledujúcom článku.
Autor: Mgr. Peter Anna – Archív mesta Košice