Z ďalekého Vietnamu sa pred pár dňami vrátil 55-ročný „Buldog z Malej Idy“ Slavomír Lindvai. Ultramaratónec klubu SVP š. p. Titus Labaš Košice absolvoval v okolí mesta Cao Bang mimoriadne náročné 70-kilometrové ultratrailové preteky.
Na tomto ultrabežeckom podujatí štartovalo dohromady vyše 2000 účastníkov, ktorí si mohli vybrať aj trasy na 10 a 21 kilometrov, maratón a najdlhšie trasy s dĺžkou 100 kilometrov a 100 míľ. V Lindvaiovej kategórii na 70 km štartovalo takmer 300 bežcov. V pestrej medzinárodnej konkurencii obsadil vynikajúce desiate miesto, pričom svoju kategóriu nad 50 rokov vyhral. Po nedávnom októbrovom druhom mieste v gréckom Loutraki v behu na 24 hodín tak v krátkom slede pripísal ďalší vynikajúci výsledok. Zároveň tak potvrdil, že aj vo veku 55 rokov dokáže stále konkurovať aj výrazne mladším bežcom.
„Ak mám byť úprimný, tak samotný výsledok ma veľmi prekvapil. Pred odchodom na toto podujatie som totiž nemal konkrétne očakávania a vzhľadom na nedávnu 24-hodinovku v Grécku som netušil, ako zareaguje telo. Tentoraz navyše išlo o ultratrail, ktorému sa venujem minimálne. Po prihlásení sa na tieto preteky som samozrejme zmenil štýl prípravy a tréningy som sa snažil absolvovať práve v takomto exponovanom teréne,“ rozhovoril sa Slavomír Lindvai.
Štart pretekov prebehol o tretej hodine ráno a v tom čase prevládalo chladné počasie. Po tme sa bežalo až do siedmej. „Po východe slnka sa predo mnou vynorila prenádherná krajina a musím povedať, že za vyše dvadsať rokov pretekania som ešte krajšiu prírodu nevidel. A to som už naozaj precestoval poriadny kus sveta,“ podotkol ultrabežec z Malej Idy.
S pribúdajúcim časom však zároveň rýchlo stúpala aj teplota, ktorá sa vyšplhala cez 30 stupňov. „Reagovať som na to musel prezliekaním. Začali pribúdať kopce, bežali sme cez džungľu a v tej fáze som si uvedomil, prečo neuspeli Američania vo vojne s Vietnamom. Tá džungľa je naozaj drsná.“
Vysoké kopce zvyšovali záťaž a „buldog z Malej Idy“ ich mal miestami plné zuby. „Veľmi dôležitú rolu zohral môj podporný tím v zložení Miroslav Labaš, Vladimír Štekláč, Maroš Bachorík a Pavol Sedlák. Na trati bolo celkovo desať check pointov a tam mi podávali informácie, občerstvenie i oblečenie. K dispozícii sme totiž mali vlastné auto z požičovne. Ich prítomnosť mi dodávala sebavedomie a chuť. Takto som napokon dorazil až do cieľa, ktorý bol situovaný pod nádhernými vodopádmi Ban Gioc, ktoré sú priamo na hranici Vietnamu s Čínou. Štátnu hranicu tam tvorí rieka Quay Son a tieto vodopády sú štvrté najväčšie na svete. A podľa mňa zároveň najkrajšie,“ pousmial sa Lindvai, ktorého v cieli zaskočila žiadosť o kontrolu obsahu batoha. „V pokynoch sme totiž mali presný obsah a ak by mi niečo chýbalo, tak by ma diskvalifikovali. Celkovo však išlo o organizáciu na veľmi vysokej úrovni. Ak sme ich niekedy považovali za „rákosníkov“, tak to už rozhodne neplatí. Uchvátila ma vietnamská príroda a z krajín, ktoré som navštívil, sa tomu môže rovnať azda len Nový Zéland,“ odprezentoval svoj osobný dojem.
Účasť na takejto bežeckej akcii na druhom konci sveta by samozrejme nebola možná bez podpory. „Poďakovať sa musím vedeniu SVP š.p., firme Titus Labaš a obci Malá Ida. Verím, že som ich i celé Slovensko reprezentoval vzorne a teraz sa už teším na oddych.“
Po koncoročných sviatkoch sa začne zaoberať plánmi pre rok 2026. „V mojom veku je čoraz náročnejšie udržiavať sa v kvalitnej forme a regenerácia trvá dlhšie ako kedysi. Všetko teda bude závisieť hlavne od zdravia. Pokračovanie kariéry nechávam otvorené, ale určite ho nevylučujem,“ dodal na záver svetobežník Slavomír Lindvai.