Spoznajte s nami históriu niekdajšej pýchy gemerského baníctva, obce Drnava.
V roku 1842 bol položený základný kameň reťazového mosta spájajúceho Pešť s Budínom. Slávny „Lánchíd“ bol dokončený v roku 1849 a jeho konštrukčné dielce boli vyrábané práve v drnavskej železiarni. Legenda hovorí, že keď sa po ňom prvýkrát prešiel cisár František Jozef I., označil Drnavu za Kispest (Malú Pešť).
„Malá Pešť“ je zároveň jeden z našich tipov, kde môžete stráviť príjemný letný deň a spoznať aj časť niekdajšej slávnej minulosti Gemera. Od roku 2019 je v obci sprístupnený náučný chodník, ktorý návštevníkov vráti do slávnych dôb baníctva, priblíži viaceré historické pamiatky, ako i krásy okolitej prírody.
Náučný chodník nazvaný Poklady Drnavy je dlhý 4,5 kilometra a má osem zastavení s informačnými tabuľami v slovenskom aj maďarskom jazyku. Trasa je nenáročná a zvládnu ju aj rodiny s deťmi.
Značená trasa sa začína pri niekdajšej drnavskej železiarni. Baníctvo v Drnave má už stáročnú tradíciu. V minulosti boli v tunajšom chotári významné ložiská železných rúd. Písomné pramene zachytávajú, že rodina Szontágh v roku 1650 mala v obci bane na železnú rudu. Začiatkom 18. storočia ich odkúpili Andrássyovci.
Pôvodne tu boli zriadené tri hámre, na mieste ktorých dal Juraj Andrássy vystavať železiarne. Do prevádzky boli dané v roku 1821, podľa dobových záznamov boli najproduktívnejšie v celej krajine a postupne si aj v Európe získali významné postavenie a veľmi dobré meno.
V čase slávy železiarne továreň zamestnávala aj vyše 250 robotníkov. Sám majiteľ Juraj Andrássy sa zaúčal v Anglicku či Nemecku a pre zvýšenie kvality povolával odborníkov z Česka a Rakúska. Pôsobil tu aj významný strojársky inžinier Henrich Knutzen, ktorý sa podieľal na zostrojení železného vodného kolesa s priemerom 40 stôp na zefektívnenie výroby energie. Miestnu mládež zaúčal sám gróf, už vo veku 10 – 12 rokov nastupovali deti na štúdium a po uplynutí troch – štyroch rokoch sa zamestnali v továrni ako učni.
Vráťme sa ešte k Széchenyiho reťazovému mostu v Budapešti (Szechényi lanchíd). Ako stavebný projektant bol oslovený uznávaný anglický inžinier Clark Adam. Po vyhotovení projektov mosta boli oslovené anglické továrne, ktoré sa však neodhodlali k výrobe tak veľkých reťazových článkov potrebných k realizácii stavby.
Clark už plánoval prepracovať pôvodný projekt, avšak Juraj Andrássy zadal ich výrobu továrni v Drnave. Tu sa podarilo vyrobiť bezchybné a kvalitné kusy, a tak sa výroba komponentov zadala práve drnavskej továrni. Dodnes sa na Hrade Krásna Hôrka zachovala jedna časť nosnej konštrukcie mosta, ktorá sa pravdepodobne počas transportu poškodila a Andrássyovci ju premiestnili do rodového múzea.
V Budapešti hlásalo slávu gemerského železa okrem mosta i zábradlie dunajského korza či kandelábre, na driekoch ktorých bol nápis Dernői vasgyár (drnavská železiareň). Za zmienku stojí, že na cintoríne Kerepesi v Budapešti je umelecký náhrobný pamätník nad kryptou Júlie a Serafin Andrássy, ktorý bol vyhotovený v Drnave v roku 1828.
Dnes nájdeme stopy po niekdajšej železiarni aj na miestnom cintoríne v Drnave (aj v okolitých obciach), kde sa zachovali viaceré staré liatinové kríže odliate v továrni a tiež aj pamätník na boje z roku 1848, ktoré sa odohrali blízko obce a na tomto mieste boli pochované aj ich obete.
Zlievareň v Drnave produkovala v 50. rokoch ročne niekoľko tisíc ton surového, kovaného i liateho železa a zásobovala domáci trh sporákovými platňami, roštami, kotlami, ale aj umelecky hodnotnými dekoratívnymi predmetmi či spomínanými náhrobníkmi. Tu boli odliate aj výrobky reprezentujúce Uhorsko na slávnej svetovej výstave v Londýne.
Po grófovi Jurajovi to boli synovci Emanuel (prezývaný aj ako železný gróf) a Aladár, ktorí v druhej polovici 19. storočia rozvíjali hutníctvo na Gemeri. Emanuel sa zaslúžil o ďalší vzrast produkcie železiarne a koncom 19. storočia, keď zamestnávala 170 robotníkov, spracovala ročne až 54-tisíc ton liatiny a tunajšie bane produkovali 23-tisíc ton suroviny v hodnote 106-tisíc forintov.
Po smrti Emanuela sa pozornosť jeho potomkov sústredila na iné oblasti železiarstva, ktoré sa postupom času organizovalo vo forme akciových spoločností a rôznych korporácií. Chýrna železiareň už upadala a v prvom desaťročí 20. storočia bola zatvorená. Baňa Dionýz nazvaná po niekdajšom zemepánovi fungovala do 50. rokov 20. storočia.
Vráťme sa k náučnému chodníku, ktorý pokračuje okolo mohutného, viac ako 300-ročného duba. Ten patrí k neodmysliteľným symbolom už niekoľkých generácií a stojí na starej obchodnej ceste (tento dub práve súťaží o strom roka).
Odtiaľ vedie cesta k spomínanej zrekonštruovanej štôlni Dionýz. V jej okolí bola nedávno vybudovaná oddychová zóna s altánkom a malým jazierkom.
Prechádzka ku banskej štôlni od obce a následne intravilánom obce cez les ponúka príjemný relax v prírode a chvíľami aj krásny výhľad na celú dedinu. Po ceste k ďalšiemu zastaveniu – Kaplnke panny Márie – sú informačné tabule popisujúce faunu a flóru v obci a jej okolí.
Poslednými zastaveniami chodníka je jednoposchodový barokovo-klasicistický kaštieľ Andrássyovcov a katolícky Kostol sv. Mikuláša z roku 1779. Trasu náučného chodníka Poklady Drnavy je možné absolvovať aj na bicykli.
V sedliackom dvore Tulipán si návštevníci môžu vypožičať elektrobicykel a okrem náučného chodníka spoznať aj širšie okolie doliny Čremošnej, Volovských vrchov, Slovenského krasu či Zádielskej tiesňavy.
Autor: HistoricKE