Poznajú tváre smrti. Vidia utrpenie, emócie, smútok aj úľavu. Niekedy plačú, niekedy sa modlia. Robia prácu, ktorú by zvládlo iba málo ľudí. A hovoria, že zdravie je hlavne o psychike.
Dušan a Sylvia Divulitovci sú manželia. Všebecný lekár a internistka. Obaja pracujú ako profesionálni koroneri – obhliadajúci lekári mŕtvych pre okres Bardejov. V službe na telefóne sú niekoľko rokov, vo dne v noci. Pre súkromnú spoločnosť SKL 48 zabezpečujú prehliadky mŕtvych tiel v piatich krajoch a 37 okresoch Slovenska, prehliadajú všetky telá ľudí, ktorí zomrú mimo zdravotníckych zariadení. Za rok sa stretnú s takmer stovkou prípadov.
Čo všetko vidíte pri svojej práci obhliadajúceho lekára?
Dušan: Smrť v teréne vidíme z iného pohľadu ako v nemocnici. Často vidíme biedu, utrpenie, zanedbanie. Niekedy aj úľavu po smrti. Keď sa človek prestane trápiť, keď si rodina vydýchne. Vidíme šok zo smrti. Keď niekto zomrie náhle.
Sylvia: Vidíme autonehody, vidíme umierať aj deti. To je asi zo všetkého najhoršie. Vidíme samovraždy, niekedy aj vraždy.
Ako vás kontaktujú, ak niekto zomrie?
Sylvia: Z dispečingu dostaneme SMS-ku s menom, adresou a ďalšími údajmi. Samozrejme, dnes aj to, či bol zomrelý COVID pozitívny, alebo negatívny. Sadneme do auta, prídeme na miesto, do domu k rodine a vydedukujeme, na čo pravdepodobne mohol zomrieť. Prezrieme telo a pýtame sa príbuzných, akými ochoreniami trpel. Ako sa správal, ako vyzeral posledné dni alebo v deň úmrtia. Je pre nás trochu problém, že ľudia doma nemajú zdravotné karty. Musíme to zisťovať na mieste, pýtať sa. To býva niekedy problematické. Ľudia sú laici, často nevedia povedať, o čo išlo.
Dušan: Skúmame stav tela a jeho posmrtné zmeny. Trvá zhruba jeden deň, kým telo stuhne. Za normálnych okolností začína tuhnúť od tváre, od očí smerom dole. A trvá deň, kým telo znova odtuhne, to sa začína diať zase zdola. Takže do 48 hodín telo stuhne aj odtuhne. Pri vhodných podmienkach, napríklad teplu a vlhku v lete, sa telo dokáže za niekoľko dní rozložiť. Samozrejme, sa to nedá paušalizovať, je tam veľa individuálnych faktorov. Na záver vypíšeme niekoľko formulárov. Pre rodinu, pohrebnú službu, kňaza, obvodného lekára a matriku. Ak ide telo na pitvu, formulárov je viac.
Aké príčiny smrti sú najčastejšie?
Sylvia: Srdcovocievne ochorenia, najčastejšie zlyhania srdca, infarkty, cievne príhody.
Dušan: Chodíme tiež k autonehodám, menej časté sú samovraždy, najčastejšie obesením. Najviac je starých ľudí, ktorí zomierajú doma. Klasický príklad – dôchodca, ktorý žije sám, o ktorého sa nemá kto postarať. Domá má zimu. Stuhne a zamrzne. Nájdete ho naobliekaného pod perinou.
Stretávame sa so všelijakými bizarnými prípadmi. Alebo dospelý syn, ktorý v obci žije so svojimi starými rodičmi. Nemajú ani na elektrinu, príležitostne používajú elektrocentrálu na benzín. Nájdete ho zaduseného v garáži potom, čo chcel do generátora doliať benzín.
Chcem tým len povedať, že chudoba na východe sa s pandémiou ešte viac prehĺbila. Ľudia doslova nemajú na základné veci. Sociálne rozdiely sa ešte viac zvýrazňujú, pribúda nešťastných ľudí. Veľa ľudí je nezamestnaných, žijú v depresii a smútku.
Vnímate s nástupom pandémie nejakú zmenu?
Dušan: Koncom minulého roka som prekonal COVID, bol som PCR pozitívny. Pri tejto práci je potrebná istá pokora a opatrnosť. Samozrejme, musíme mať všetky potrebné predpísané ochranné pomôcky a prostriedky. Ale určite registrujeme viac úmrtí ako pred pandémiou. Najviac ich v tomto okrese bolo minulý október a november.
Sylvia: Keď som bola na prvej covidovej obhliadke, mala som okrem toho všetkého dokonca dve rúška. Všetko som dezinfikovala, vyhodila a hneď vyprala a ešte som si aj doma išla ľahnúť do inej izby. Aby som náhodou neohrozila rodinu. Ale manžel aj syn boli veľmi zlatí, dali mi dole rúško a pobozkali ma so slovami: Jeden za všetkých, všetci za jedného. Tým pádom u nás doma covid skončil.
Kedy ide telo na pitvu? Kto o tom rozhoduje?
Sylvia: Obhliadajúci lekár, ak má nejaké podozrenie alebo príbuzní, ak si to vyžadujú. Posledné slovo má obhliadajúci lekár.
Dušan: Ak máte nejaké podozrenie alebo je tam niečo zvláštne. Rozbitý nos, nejaké krvácanie a podobne. V takom prípade príčinu smrti definitívne určí pitva.
Predpokladá sa, že lekárom blízkosť mŕtvoly nespôsobuje problémy. Napriek tomu, mali ste niekedy pri tejto práci nepríjemný pocit?
Dušan: Asi to bude znieť trochu drsne, ale predstavte si, že prídete v lete do podkrovia, kde sa predvčerom niekto obesil. Vonku je 35 stupňov, v podkroví 60 stupňov. Objem tela sa zväčší a ten zápach vás doslova zarazí na mieste. Myslíte si, že tam akčne nabehnete a rýchlo urobíte, čo treba, no v momente zistíte, že máte čo robiť aj sám so sebou. Klobúk dole pred hasičmi a ľuďmi z pohrebných služieb, ktorí to potom musia celé upratať.
Sylvia: Zažila som už aj vraždu. Bolo to minulý rok, niekoľko vecí mi tam nesedelo. Mŕtvola ležala sčasti pod zhoreným autom, ležala na lane. Hneď sme prizvali skúseného súdneho patológa z Prešova. Keď telo otočil, identifikoval údery do hlavy. Niekto chcel vraždu maskovať tým, že auto zapálil. Ale úplne najhoršie je, keď zomrie dieťa. Obhliadala som utopené dievčatko v rieke blízko rómskej osady. Vtedy som plakala.
Pre príbuzných sú to smutné a emocionálne vypäté situácie. Ako ich zvládate?
Dušan: Ľudia sú na smrť zvedaví, ale málokto sa vie zapojiť do nejakej akcie. Na pozeranie je ich všade veľa a sú prípady, keď s tým musíte viac-menej počítať. Pozerajú, očakávajú, pýtajú sa vás. Zažívate emocionálne a hysterické scény. Tváre smrti sú rôzne a my sme s nimi v teréne v priamom kontakte.
Sylvia: Určite o tom veľa rozmýšľame. Ja som bola dosť precitlivená už aj predtým v nemocnici. Keď som s príbuznými riešila, že niekto zomrel. Plakala som s nimi. Teraz, po rokoch praxe v teréne, to už nie je také silné. Je dôležité, ako k príbuzným pristupujete, čo im hovoríte a ako s nimi situáciu zdieľate.
Ako sa koroner, praktický lekár a internista pozerá na zdravie?
Dušan: Zdravie je psychická, fyzická a sociálna pohoda. Psychika robí jednoznačne najviac. Keď ste v chronickom strese, zdraví jednoducho nebudete. Základ je, aké karty dostanete pri narodení. Potom záleží, ako s tými kartami hráte. Či a ako veľmi sám seba podvádzate. Tým, že sa trápite a rozmýšľate o všelijakých negatívnych veciach, spúšťate v tele vegetatívny nervový systém. Vnútorné nervy, ktoré inervujú srdce, cievy, žalúdok, vnútorné orgány.
Sylvia: Osud je na nejaký čas daný každému, ale má veľa cestičiek, ako sa k jeho koncu dostaneme. A je to naozaj na nás. Určite veľa závisí od duševného stavu človeka. Áno, dnes sú najväčším problémom negatívne emócie. Vedia spustiť takmer všetky choroby. A veľmi málo sa hýbeme, to je druhý najväčší problém. Ľudia dnes nechcú byť zodpovední za svoju chorobu. Od lekára chcú rýchle a efektívne riešenie. Nechcú zmeniť životný režim, ani stravu. Presne vedia, aké lieky im máte predpísať. A dožadujú sa ich.
Ste veriaci?
Sylvia: Áno. Veľakrát sa mi stalo, že som prišla v noci z obhliadky a bolo to také silné, že som si ľahla do postele a za tých mŕtvych som sa modlila.
Dušan: Veríme. Ľudia chcú pikošky, senzácie, napätie. Ale smrť je prirodzená súčasť normálneho života. Aspoň my ju tak berieme.
Veríte v život po smrti?
Sylvia: V tomto sme rozdielni. Ja áno, myslím si, že na svete máme viacej možností. Ľahšie sa mi s tým žije.
Dušan: Ja si myslím, že život je len jeden. Nikto normálny sa na ten druhý svet neponáhľa. Aj keď ľudia trpia, stále veria, že bude lepšie.