Aj starobylé súdne prípady majú svoje čaro. V Archíve mesta Košice možno v dobových spisoch objaviť zaujímavé udalosti, ktoré sa v Košiciach odohrali pred vyše 400 rokmi.
Koncom zimy roku Pána 1579 košická mestská rada ako hlavný súdny orgán v meste začala vyšetrovať zaujímavý prípad, ktorého aktérmi boli dve ženy a jeden muž. Prvá zo žien, Magdaléna, manželka mestského pešiaka Pavla Hagymása, už predtým zanechala počestný život v manželskom zväzku a stýkala sa s viacerými ženatými mužmi. Druhá žena, Dorota, manželka krajčíra Štefana Ravazfoga, konala podobne a oddávala sa telesným rozkošiam s mnohými slobodnými aj ženatými mužmi.
Obe ženy boli chytené a uskutočnili výpoveď pred mestskou radou. Tá však zrejme nepostačovala a obe ženy sa nechceli priznať ani k podrobnostiam, ktoré boli iste pikantnejšieho rázu, ani k menám svojich klientov a nápadníkov. Rozhodnutím mestskej rady boli postúpené k tortúre, teda mučeniu, kde 4. marca prvá z nich, Magdaléna, za prítomnosti dvoch členov mestskej rady a pisára vypovedala o svojich skutkoch a okolnostiach svojho konania. Útrpné vypočúvanie sa konalo v mestskej väznici a viedol ho mestský kat spolu so svojimi pomocníkmi.
Magdaléna nevydržala kruté mučenie a prezradila aj konkrétne mená mužov, s ktorými sa stýkala. Spolu to bolo sedem mužov, ktorí podľahli Magdaléninmu šarmu. Jedným z nich bol aj spomínaný Štefan Ravazfogo, manžel druhej nerestnice Doroty. Tento, aj keď s ňou mal deti, mal tri milenky, medzi nimi aj Magdalénu. Jeho zákonitá manželka Dorota podstúpila tortúru a priznala aj mená ôsmich mužov, s ktorými manžela Štefana podvádzala. Jej manžel Štefan vo výpovedi uviedol, že o mimomanželských stykoch svojej ženy nič nevedel.
Medzi „nápadníkmi“ oboch žien bol dokonca istý Matej Wassantho, ktorý bol o rok neskôr prísne potrestaný za vraždu manželky, a síce sťatý pred mestom na stínadle. Medzi ďalšími mužmi, ktorých obe ženy obšťastňovali, boli remeselníci, ale aj sluhovia. O ich bližšom osude sa zväčša nedozvedáme nič. Dorote ani Magdaléne však nepomohli ani ďalšie priznania, v ich prospech nesvedčili taktiež svedkovia, ktorí ich nezákonnú činnosť chtiac – nechtiac videli.
Mestská rada ich konanie posúdila ako viacnásobné cudzoložstvo, lepšie povedané prostitúciu a v rámci vtedajšej právnej praxe, ktorú mesto užívalo, odsúdila ich na trest smrti. Noc pred popravou si museli obe ženy ušiť zo 7 lakťov súkna vrece, v ktorom ich na druhý deň mestský kat utopil v rieke Hornád. Presné miesto popravy nepoznáme, možno sa len domnievať, že išlo o mŕtve rameno Hornádu, niekdajší Mlynský náhon, ktorý tiekol neďaleko mestských hradieb. Po tejto smutnej procedúre boli telá žien príbuznými vytiahnuté a pochované na cintoríne za farskou záhradou na predmestí.
Posledný aktér, vdovec Štefan Ravazfogo, bol niekoľko týždňov väznený v najtvrdších podmienkach a následne odsúdený na stratu hlavy. 28. marca 1579 bol privedený k mestskému pranieru, čo bol vlastne stĺp hanby situovaný na námestí pri radnici, kde mu bola na výstrahu iným odťatá hlava.
Takéto kruté potrestanie malo zapôsobiť na ostatných obyvateľov mesta, aby sa chovali počestne a bezúhonne, inak môžu dopadnúť rovnako ako táto spomínaná trojica.
Autor: HistoricKE, Mgr. Richard Papáč