Mária Spoločníková netúžila po potlesku

Východ nie je bohatý iba na krásne pamiatky a kultúrne dedičstvo, ale rovnako i na osobnosti a inšpiratívnych ľudí. A práve tak by sme mohli charakterizovať aj známu košickú reštaurátorku Máriu Spoločníkovú, ktorú sme nemohli a hlavne nechceli prehliadnuť. Popredná výtvarníčka sa 9. septembra pobrala do umeleckého neba, pri tejto príležitosti prinášame rozhovor, ktorý vznikol v roku 2016 pre Rádio Košice. 

Musím priznať, že hneď na úvod ma odzbrojila úsmevom a neskutočnou životnou energiou. V tejto inšpiratívnej žene sa skrýva obrovský dar ľudskosti a pokory, nielen voči sakrálnemu umeniu, ktorému obetovala celý život. Akademická maliarka Mária Spoločníková si nepraje, aby sa o nej veľa hovorilo. No nám neuniklo, že nebyť jej, iba ťažko by sme mohli obdivovať napríklad krásy Dómu sv. Alžbety, ktorého hlavný oltár ožíval v začiatkoch záchrany práve pod rukami tejto osobnosti. Stačí iba pár minút na to, aby ste pochopili, že táto dáma s iskrou v očiach vdýchla život nejednému artefaktu z čias minulých a vrátila tak lesk umeniu starých majstrov. Reštaurovaniu sa venovala viac ako 60 rokov.

 

Aká bola vaša cesta a čo vás priviedlo k reštaurovaniu, ktorému sa venujete celý život?

Jednou vetou sa to vlastne ani nedá povedať. Pri zamýšľaní sa nad dôvodom a cieľom zachraňovať artefakty historických hodnôt bol a pre mňa aj ostal ako dôvod túžba odkrývať a odhaľovať iný svet vyjadrovania sa a hľadať pravdu dejín vývoja. Lebo v pohnútkach je potrebné dbať na to, že chceme cez epiku a emócie smerovať nahor a k iným dimenziám. To som objavila, nutnosť vykonať službu umeniu. Lebo iba z toho sa dá rásť a zveľaďovať svoje vzdelanie.

Reštaurovanie asi prináša veľa obety a času, teraz nemyslím len pracovné nasadenie, skôr celkovo životný štýl.

Bolo mi zavše úzko, priznávam sa, keď svoj drahocenný čas som musela venovať niečomu inému. V úlohe napríklad dutej vŕby, musela som načúvať o ťažkostiach a sledovať neriešiteľné problémy iných zapríčinení vlastným nerozumným počínaním. Napríklad, pri experimentoch tvorby niektorých výtvarníkov, ktorí si vlastne zapríčinili problematické situácie sami. Podľa môjho názoru to pre mňa boli straty času, ktoré sa ťahali so mnou a za mnou, od čias zamestnania, kým som bola vo Východoslovenskej galérii (VSG).

Načrtli ste teda, že ste svojho času pôsobili aj vo VSG. Ako si spomínate na toto obdobie?

Tam som bola blízko centra Zväzu slovenských výtvarníkov a zažívala som konfrontáciu a koncepciu hlbšieho dialógu, ktorý chýbal, pretože kde nebola jasná myšlienková pohoda alebo prístup k najnovším obrodzujúcim sa výtvarným prejavom oproti socrealizmu, tak tam museli vzniknúť problémy. Zdá sa, že ten čas akosi predbiehal svoju dobu, na úkor nenahraditeľných výdobytkov predošlých slohových prejavov v určitých dejinných etapách. Vynáralo sa aj najviac otáznikov, podľa rozhľadených teoretikov bolo preto potrebné pochopiť podstatu doby, včas a potom tvoriť, filozofovať a spevniť hodnoty experimentovania.

Nuž, doba to bola neľahká, ako ste si pomohli a kto pri vás stál?

Radcom v tejto problematike za onoho času, teda veľmi dávno, bol postoj znalca dejín profesora Špidlíka, veľkého ctiteľa umenia, ktorý ma presviedčal, že tajomné pôsobenie dobra a svetlo, čo vychádza z kvalitných umeleckých diel, obrodzuje pamäť dejín. Ale len vtedy, keď duch človeka smeruje k dimenzii nadčasovosti, čiže sa nezaoberá len tým momentálnym problematickým prístupom. Popravde, v tom nekonečnom bytí je podstata a cieľom všetkého, nielen ľudského života, ale i umeleckého snaženia.

Spomínate nadčasovosť, modernú dobu. Predstavme si teraz klasické historické diela vytvárané tisícky rokov a nové súčasné umenie. Aký je váš názor?

Aby sa to trošku odľahčilo, tak pripojím takú optimistickú víziu, ale len preto, aby sme neboli suchopárni teoretici, ktorí bla, bla bla. :-) Po všetkom prežitom v súkromí a po pracovnom nasadení mám odvahu, a to je teraz tá odľahčená situácia, v duchu si predstavujem, že velikáni i neznámi tvorcovia zo zašlých čias podliehajú na nás na naše IQ.

Verím, že i v budúcnosti budeme uvedomele chrániť ich názory, majstrovské prejavy a imaginárne predstavy a odhalí sa to v našich mysliach. Že sa v nich kotvia, že sú v nich zašifrované ideály a idey, hlboké myšlienky a majú nadčasovú hodnotu. A toto všetko, ako sila vyžaruje z ľudskej tvorivosti. A z nezlomného ducha človeka.

O všetkom tak precítene a pekne hovoríte, až má človek zimomriavky. Reštaurovanie teda definitívne nie je iba ochrana materiálnych hodnôt.

V materiáloch realizované umenie je okrem remeselnej a fyzickej zdatnosti aj spoločným signálom intelektuálnej energie, v ktorej znie harmonická koexistencia s hmotným svetom a je potrebné presne toto pochopiť. Čiže znovu pripomínam, všetkých nás i v 20. storočí obohatili, pomohli zahľadieť sa do nezvratnej skutočnosti, do vlastného vnútra a nájsť čistý vzťah k pravde a len jej sa koriť. Pochopiť neľahké tajomstvá ciest života, ktoré ale vedú nahor k poznaniu podstaty a cieľu nášho bytia. Mali by sme sa od nich naučiť, ako ctiť, vlažiť a milovať radosť z darov, ktoré oni vytvorili, čiže darov vyvolených tých, ktoré dostali od Boha, obrovské talenty, že dokázali dať všetko do svojej tvorby a vlastne obohatili nás a našu zem svojou tvorbou.

Kedy prišiel ten moment,  že ste si povedali, toto chcem definitívne v živote robiť a toto je tá správna cesta pre mňa?

Najväčší impulz a rešpekt pred dielami gotického starého umenia som získala vlastne už ako študujúca v rokoch 1949 – 1953 na VŠVU, keď som sa v rámci povinnej školskej praxe mohla zúčastniť záchranných prác na vojnovými udalosťami zničených obrazov z hlavného oltára sv. Alžbety v Košiciach pod vedením môjho profesora, akademického maliara Karola Veselého. Pojala ma súčasne aj určitá bázeň, akási neprítomnosť posvätnej atmosféry. To bolo hrozné.

Hovoríme o Dóme sv. Alžbety a vy ste v tejto súvislosti spomenuli neprítomnosť posvätnej atmosféry, to akosi nejde dokopy.

Spoločne s ľútosťou nad stavom malieb oltárov, keď sme vybaľovali tieto súčasti z namoknutých debien, keď sa obrazy vrátili z obce Hejce, kde boli pred vojnovými udalosťami, v rámci rozoberania oltára pred bombardovaním Košíc uskladnené, aby sa uchránili. Bola to vlastne aj bezradnosť všetkých tých prítomných, ktorí tam boli, napríklad doktorke Lili Güntherovej, jednej našej poprednej historičky umenia, pretože ona to vlastne začala zachraňovať a bez jej pomoci by sa to určite nebolo dostalo do takého štádia, ako by sme sa my k tomu potom dopracovali.

To asi bola veľká zodpovednosť a zároveň obrovská skúsenosť, možno aj pre spomínaného profesora Veselého a neskúsenú reštaurátorku, teda dovolím si povedať, vtedy ešte neskúsenú reštaurátorku?

Bolo potrebné vyriešiť aj ďalší postup a teraz sme dostali niečo strašne zničené. Pýtali sme sa – a teraz čo s tým? A aj tí, ktorí sa vtedy tej komisie zúčastnili, boli doslova bezradní, lebo nikde sa takéhoto stupňa znehodnotenia umeleckých diel nedostalo. A ani oni nepoznali takú situáciu. Hlboko ma zranila takáto skutočnosť, ktorú som si na začiatku štúdia nedokázala ani len predstaviť, ani som si neodkázala uvedomiť, že toto bude stály okruh mojich problémov? A môjho budúceho poslania? Bola som doslova zdesená...

Hovoríte zdesená, skúste nám to nejako bližšie vysvetliť.

Od detstva som totiž prežívala plnosť kompletného oltára a žila pod vplyvom krásy tej Madony, peknej tety v zlatých šatách, s bábikou na rukách, chúďatkom bez šiat. No a bola obklopená aj množstvom obrazov so zlatými rámami. A všetko toto moje detské oči síce poznali, ale v obdive boli dôverné spojené so zlatou Pannou a teraz som to videla v hrôzostrašnom stave a celkom ináč.

Takže vás ovplyvnilo pri práci aj vaše detstvo, napríklad socha Madony?

Mne sa to vtedy ako decku zdalo, že to je taká krásna dobrá mamička, ktorá opatruje svoje dieťa. Vtedy som nechápala, že to sú symbolické farby, že napríklad, ligotavé zlato je symbolom Ducha Svätého a žiara svetla nás má hlbšie vtiahnuť do tajomstva vteleného slova. To som ja absolvovala ako decko, absolútne som to nechápala. Ani potom dlho nie.

A teraz v rokoch 1949 až 1950 sa zo všetkého sype uvoľnená farba, trvalo to roky úmornej práce profesora Veselého, s ktorým som sa činila najprv ako poslucháčka a po absolutóriu striedavo ako spolupracovníčka. A to znamená, že v tej najťažšej počiatočnej fáze z toho množstva odlúpnutého teraz vyskladať mozaiku toho, čo na tých obrazoch bolo.

Vy ste tiež spomínali, že práce trvali niekoľko rokov a medzitým ste boli aj vo VSG. V zbierkach ale nebolo gotické umenie, tak ste zistili, že váš odbor nebude takpovediac využitý. A po šiestich rokoch, keď už ste dali mnoho závesných obrazov do poriadku a otvorila sa stála expozícia, tak ste odišli na voľnú nohu. Čo konkrétne ste reštaurovali v Dóme sv. Alžbety?

Ja som reštaurovala tú Madonu v strede a Alžbetu Durinskú, čiže patrónku mesta Košice. Tu druhú Alžbetu, tú biblickú, čiže manželku Zachariáša, ktorá stojí po pravej ruke madony, tú reštaurovala kolegyňa Horňáková. Potom je tam taký figurálny reliéf pod ich nohami, tú reštaurovala Lipkovičová a rany, ktoré sú veľmi náročné a bohato zdobené, profesor Sokolovský. Nuž a ostatné časti, to reštauroval kolega Maták s kolektívom.

Prepáčte moju úprimnosť, ale laik nepredpokladá koľko času a práce sa za reštaurovaním skrýva, čo teda nasledovalo potom, oltár už dnes možno obdivovať. A to hlavne vďaka vám.

Potom, keď to už bolo hotové, tak sme skompletizovali osadenie obrazov do rámov, je tam 48 maľovaných plôch, ale to všetko nie je naraz viditeľné. Teraz keď je oltár otvorený na tých krídlach, tak vidíte vlastne dejinnú skutočnosť existenciu sv. Alžbety, patrónky. Ale aj jej životné motívy alebo teda legendami opradené jej postavenie. To bolo potrebné dostať do takej polohy, aby sa s tým už nehýbalo, pretože prišli fotografi a viete, čo chceli, raz z jednej strany, z druhej, zhora, zdola... A to nebolo možné pripustiť, veď tým sa to stále pochytalo, zložilo dole, potom sa to kládlo hore a vždy sa tým niečo prihodilo. Tak sme to pripevnili tak, aby zo zadnej strany oltára nebol možný prístup k tomu, aby sa to neuvoľnilo a nemohlo to zložiť. Samozrejme, že po tejto záverečnej fáze sa odohrala v Dóme slávnostná posviacka znovu postaveného oltára...ale viete ako, človek zíde z očí, tak zíde z mysle, tak ma vlastne ani nepozvali.

Neuveriteľné. Ale viete čo? Ostali po vás v Dóme diela, ktoré ožívajú iba vďaka vám a ktoré dnes všetci obdivujú. A budú tam, verme, večne.  Za to vám určite patrí veľká vďaka. Venujete sa sakrálnemu umeniu, akú úlohu tu zohráva viera?

Niekto si myslí, že ja som sa cez tých svätých dostala k viere, ale to tak nie je. Vlastne aj v rámci môjho štúdia som sa naučila, že naozaj, niet inej cesty. Niet inej cesty, iba takáto duchovná, všetko to ostatné, to sú len také epizódky v živote človeka, ktoré nedajú na dlhú dobu vlastne človeku nič.

Človek venuje umeniu veľa času a energie, ale v podstate aj celý svoj život. A my skutočne na prvý pohľad nevidíme, čo všetko je za tým, napríklad jedným obrazom, sochou. Vidíme len výsledne dielo. Vy ste však dostali aj množstvo ocenení. Pripomínajú vám tie hodiny v ateliéri?

Všetky pozornosti, kvety, pocty a vyznamenania, ktoré mi mnohí počas mojej 60-ročnej činnosti ako morálnu podporu udeľovali, patria im, týmto starým, zabudnutým a neznámym majstrom. Ale, samozrejme, určite aj tým, ktorí umožnili a angažovali sa usporiadať napríklad reštaurátorské výstavy.

Čo hovoríte na dnešný svet a myšlienku, že by sme si mali viac vážiť to, čo máme doma?

Sú to vlastne aj naše pocity, v ktorých chápeme, že existuje pominuteľnosť aj koniec toho všetkého. Ale keď sa to správne chytí, doslova za pačesy, do rúk, že si to nenecháme ukĺznuť z našich rúk, tak naozaj, má budúca generácia možnosť teraz ukázať, na akej úrovni myslenia je.

Nestalo sa, že ste si niekedy povedali, že všetko mohlo byť inak, neoľutovali ste, že ste práci obetovali celý život?

Nikdy som to neľutovala. Tá živá nádhera očarujúcej harmónie rezieb...V nádhere farieb polychrómie nachádzame nevyspytateľné kúzlo tvorby a je to netušená skutočnosť s takým potrebným, trvalým a radostným zážitkom pre každého. Možno ešte mnohým žijúcim dnes, ale hlavne pre tých, ktorí prídu po nás. Aby oni dokázali zažívať radosť a kvalitu, ktorá nie je pominuteľná tak, ako teraz sa načmára, nahádže farba na plátno...a dumajte, čo to chce byť, čo vám to dá, akú hĺbku myšlienok má taká od hlavy po päty nezrozumiteľná tvorba? Pre mňa nič.

Dnešné umenie je teda iné, možno na prvý pohľad menej zrozumiteľné?

Neviem vlastne ani, či si v ruchu dnešných dní niekedy spomenieme na iniciatívu a silu intelektu neznámych tvorcov, ktorí vytvorili umenie. Čo chodia Japonci obdivovať do Európy? Našu modernú architektúru? Vôbec nie, naše gotické katedrály, francúzske obdivuhodné stavby, ktoré sú plné božích tajomstiev, lebo ináč sa to ani nedá nazvať. S výtvarným prejavom nasmerovaným neuveriteľne aj pre tento svet, lebo ho treba objaviť. Tí starí majstri ako askéti či pustovníci bez mena v dejinách zanechali nám nepovšimnuté poznanie ako rast v dejinách aj vo vlastnej duši, ako rast duchovne a rast cez umenie do kultúry.

Vytvorili nám nielen ľudské hodnoty kultúry, ale darovali nám aj schopnosti a rozum slúžiť kráse, ktorá jediná obohacuje dušu človeka, aj v tých najvzdialenejších kútoch zeme. Výtvarné diela s časom tvorby kreované talentom slúžia duchu, duchu tomu vyššie organizovanému čomusi. A majú blahodarný vplyv na naše emócie, na obetu, na lásku a na oddanosť smerom k blížnemu. A prečo? Aj pre veci nadreálne, ktoré, priznajme, často tušíme, ale sa k nim voľáko intenzívne nehlásime a vlastne o nich ani nehovoríme.

Vy ste Košičanka, nepotrpíte si na tituly, ocenenia a v metropole východu žijete celý život, určite ste mali veľa možností odísť, prečo ste na východe ostali?

Je to rodné mesto, aj keď som vlastne sedem rokov žila v Bratislave, ale kultúrne pamiatky, ktoré poskytovala blízkosť Levoče, Spišská Kapitula, diela Majstra Pavla z Levoče, to bol veľký magnet, ku ktorým by som sa v Bratislave nikdy nebola dostala. Toto bolo príťažlivejšie, lebo mať v rukách diela Majstra Pavla alebo aj tohto tvorcu košickej Madony, to je čosi celkom iné, to dýcha nielen krásou a dejinami, ale aj vás to kladne ovplyvňuje. A toto bolo takým rozhodujúcim momentom.

A čo Košičania a umenie? Veľa sa o tom diskutuje, občas sa objaví vlna kritiky...

No, mali by sme sa polepšiť. Ako by som to ináč povedala...nemožno len očakávať stále nejaké „vzrúšo“ v kultúrnom živote Košíc. Lebo to sú také prchavé momenty, toto upokojuje človeka? To sú len také chvíľkové, no, vzrúšo, ako to Česi hovoria, ale nedáva to človeku nejakú extra hĺbku a myslím si, že si Košičania týmto privodia sami akúsi izolovanosť.

A toto by sa malo zmeniť, ja to všetko uznávam, mladí ľudia to potrebujú. To nemôže byť natrvalo, môže to byť také chvíľkové, také výlety do nejakého úžasného, atmosférického, neskutočného. Ja viem, že laserové „podívaní“ a osvetlenie Dómu krásnymi všelijakými modernými vymoženosťami je zaujímavé, ale ja by som sa opýtala, keď je Dóm takto osvetlený, či tí, ktorí to obdivujú, ktorí sa tomu klaňajú a ktorí v tom vidia úžas, či si raz dali otázku, že pre koho alebo prečo ten Dóm vznikol takto? Nie to osvetlenie, ale čo nám ten Dóm vo svojom exteriéri a hlavne vo svojom interiéri predstavuje a čo vlastne servíruje. Že je to v určitom dejinnom úseku doslova vôľa Božia. Vznikol takto a takto. Nie to osvetlenie...Prečo sa gotika vyvinula práve tak. Ako napríklad náš Dóm, aj keď je zneogotizovaný a všeličo je s ním porobené, ale predsa je tu. A dovolím si k tomu povedať, že moja osobná viera a obdiv k takýmto veciam je vlastne heslom alebo súčasne krédom môjho života.

Dokonalá bodka. Veľmi vám ďakujem, že ste si našli čas a vďaka tomu sme mohli trochu pookriať aj v umeleckom svete. Ďakujeme, že sa nám staráte o naše pekné mesto a jeho krásne pamiatky.

Neviem, ako by som to zhrnula do jednej vety alebo aby z toho bolo jasné, že nechcem nikomu vnucovať svoje myšlienky, svoje presvedčenie, aby sa prikláňali k mojej myšlienke, len chcem, aby si ľudia uvedomili, čo tu máme a aké je Slovensko bohaté na takéto úžasné kultúrne dedičstvo. Či si uvedomujeme, že aj toto treba chrániť, strážiť, opatrovať a vlastne mať na zreteli, že je tu existencia určitého obdobia, určitých dávnych starých majstrov a nemôžeme ich obchádzať. Preto som stále v takom napätí, či presvedčiť ľudí, že si takéto skutočnosti treba uvedomiť.