Najviac ju bavila práca s mládežou, dodnes však organizuje aj seniorské súťaže. V práci ju neodradilo ani to, že takmer všade pôsobila ako jediná žena v tíme.
Marta Brúderová má blízko k akémukoľvek športu už od mlada. Najviac jej však učaroval stolný tenis. Počas svojej kariéry rozhodovala o nejednom zápase, trénovala, hrala, i písala. Je autorkou niekoľkých knižných publikácií, vďaka ktorým zmapovala históriu tohto športu na Slovensku, aj na východe. Ako prezradila, najviac ju bavila práca s mládežou, no hovorí, že s týmto športom nie je nikdy neskoro začať. Pod jej vedením sa v Košiciach organizovali Senior ligy, pri práci s mládežou to boli špeciálne sústredenia. Prinášame rozhovor, ktorý nájdete aj v podcastoch Rádia Košice.
Kto alebo čo vás v živote nasmerovalo k úplne prvému podaniu? Kde sa začala vaša stolnotenisová cesta?
Začala sa vo Vranove nad Topľou, kde som chodila na gymnázium. Oslovili ma vtedy hráči z Lokomotívy, ktorí hrali stolný tenis, ale aj iné športy, takže som v počiatkoch absolvovala aj iné športové aktivity. Keď som potom išla na vysokú školu, chcela som hrať hádzanú. Obišlo ma to, ale hrala som volejbal, mali sme vynikajúcu trénerku, ktorá nás doviedla až do Slovenskej národnej ligy.
Nuž a k stolnému tenisu som sa potom dostala až po ukončení vysokej školy. V Humennom som sa začala venovať deťom, boli to moje prvé trénerské začiatky, vtedy som si urobila aj trénerskú licenciu a aj som trošku hrávala za ženy. Musím však povedať, že som nikdy nepatrila k excelentným ligovým hráčkam. Bola som len na krajskej úrovni. Je to však veľké plus, keď vie človek hrať a chce odovzdávať tieto vedomosti ďalej. Veľa robia vlastné skúsenosti.
Po návrate do Košíc som opäť pracovala s deťmi, a to v Školskom športovom stredisku Spoje Košice a moje trénerské snaženie vyústilo v KAC Jednota. Asi pred štyrmi rokmi som s trénerskou kariérou skončila, a to aj preto, že ak chce človek trénovať deti, rovnako ich chce aj vidieť hrať. Bolo to tridsať rokov cestovania s deťmi, soboty i nedele a, samozrejme, popritom byť aj v práci bolo dosť náročné. Som ale rada, že sa mi podarilo vštepiť stolný tenis mojej dcére aj vnúčatám. Pri trojgeneračnej súťaži v Košiciach sme nemali problém vyskladať dobré družstvo. Nuž a od deväťdesiateho roku som pravidelne cestovala do Bratislavy do Výkonného výboru Slovenského stolnotenisového zväzu a tam som sa venovala metodike, vyučovaniu trénerov, pripravovaniu metodických materiálov.
Cítili ste od začiatku, že to potiahnete až na profesionálnu úroveň?
Ono je to tak, že stolný tenis ma drží najdlhšie, ale ja inklinujem k všetkým športom. Nerobí mi problém akýkoľvek šport, pretože, keď som bola zamestnaná, pracovala som v Centre voľného času v Košiciach a v Slovenskej asociácii športu na školách. Takže som prakticky organizovala všetky súťaže, ktoré boli vypísané ministerstvom školstva pre stredné školy. Poznám dobre všetky športy a nerobí mi problém v tom pokračovať aj teraz medzi seniormi.
Je veľmi sympatické, že túto možnosť seniori v Košiciach majú a využívajú.
Sú tam bývalí hráči, ktorí boli radi, že si môžu zahrať, ale aj takí, ktorí so stolným tenisom iba začínali. Pre nich som zorganizovala seniorligu, ktorú sme hrali aj hráme, nebyť toho, že nemáme priestory.
Nemáte priestory? Chcete byť aktívnymi seniormi a brzdia vás len priestory?
Nuž, áno. Pretože klub, ako je napríklad Lokomotíva Košice, ktorý má ako jediný veľkú herňu, chce zaplatiť za priestory. A na to my nemáme. Seniorské kluby majú malé priestory, napríklad len jeden stôl. Nedá sa tu hrať súťaž družstiev. Toto nás vylučuje z celého stolnotenisového diania.
Mnohí hovoria, že ste sa významne zaslúžili o rozvoj stolného tenisu nielen tu u nás na východe, ale že sa to dotklo celého Slovenska.
Možno to súvisí s tým, že som bola dvadsaťpäť rokov predsedníčkou Východoslovenského stolnotenisového zväzu. Tá práca ma zaujala, neodradilo ma ani to, že som bola stále sama žena. Bolo to zaujímavé. Ale od deväťdesiateho druhého roku som bola vo výkonnom výbore Slovenského stolnotenisového zväzu. Tam som prešla mnohými funkciami, až som zakotvila v metodicko-vzdelávacej komisii. Je to dosť vážna pozícia, pretože od toho, akých trénerov si komisia dokáže vychovať, takých hráčov budeme mať. Som veľmi rada, že sa mi vtedy podarilo na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave zaslúžiť o externé bakalárske štúdium pre trénerov, ktorí už pracovali ako tréneri, ale nemohli získať licenciu.
Jediná žena? Je to hlavne mužský šport alebo sa už tieto rozdiely stierajú?
Je to skôr o funkciách. Nie o tom, že ženy nechcú hrať alebo nehrajú. Skôr ide o ten čas, ktorý venujete iným a nemôžete za to čakať nič. Je to váš voľný čas.
Ste autorkou viacerých kníh, ktoré sa venujú práve tomuto športu. Spomenieme Stolnotenisovú retrospektívu Východniarov, Stolnotenisovú mapu Slovenska, rôzne brožúry, metodické príručky, informácie o kluboch. Vytvorili ste prakticky archív, ktorý stolnému tenisu na Slovensku chýbal. Ako sme aktuálne na Slovensku so stolným tenisom?
Neviem, s čím by sme to porovnali. Život v stolnom tenise je dnes úplne iný, než bol predtým. Nemáme vytvorené podmienky na to, aby ostali svetoví hráči doma. Všetci hráči, ktorých máme ako reprezentantov a sú veľmi dobrí, hrávajú za hranicami. Sú to podstatne kvalitnejšie ligy ako u nás. Na Slovensku sú všetky druhy súťaží, od okresných po republikové a máme možnosti pre všetky vekové kategórie. Je to však stále o peniazoch. Na to, aby sa niekto zlepšoval, nestačí, aby trénoval. Musí veľa cestovať a hrávať. To je už potom priorita rodičov, ak sú ochotní a môžu do toho investovať, cestovať, vidieť to na ich hre, sú kvalitnejšími hráčmi.
Vydali ste sa aj cestou trénerky či rozhodkyne, čo vás bavilo viac?
Bola to práca s deťmi. Ja som bola trénerkou mládeže odjakživa, nevenovala som sa dospelým, iba ak začiatočníkom. Je to inak dosť dôležité, aby sa ľudia naučili dobré základy, lebo od toho bude záležať, ako budú potom neskôr hrať. Často nás mätie, že top hráči vedia veľmi dobre hrať top spin, vedia údery, ale nevedia podávať servis. A to je jedna z vecí, ktorú sa musí hráč naučiť, aby ho potom neskôr rozhodcovia nešikanovali tým, že mu berú body počas stretnutí. Práca s deťmi bola pre mňa najzaujímavejšia, lebo okrem bežného tréningu som pre nich robila sústredenia, a to ma tiež veľmi bavilo.
Niektorí ľudia sa hnevajú za pomenovanie stolného tenisu – pingpong. Vy to ako vnímate?
Pingpong bol v prvopočiatkoch vzniku stolného tenisu, kým sa stolný tenis nestal hrou, ktorá bola zaradená medzi športy a následne do medzinárodnej federácie ITTF. Slovo pingpong sa používa dodnes, existujú aj majstrovstvá sveta v pingpongu. Je to však odlišné, hrá sa na stole, s inými raketami aj pravidlami. Stolný tenis sa používa pre oficiálne označenie súťaže, ktoré sú riadené buď Slovenským stolnotenisovým zväzom, alebo medzinárodnou federáciou.
Máte doma odložené aj nejaké svoje výnimočné rakety, ktoré vám priniesli šťastie?
Mám doma nielen rakety, ale aj stôl. Ten potrebuje priestor, takže ho máme vo vchode, kde bývajú dcéra a vnúčatá, dokonca máme aj robot, vďaka ktorému si môžem zahrať aj bez súpera. Je pravda, že mám vlastnú raketu. Začínala som s obyčajnou drevenou raketou. Časy a pravidlá sa menia, tak som musela potom raketu vymeniť. Napríklad, aj pre pravidlo, že raketa musí mať odlíšené strany farebne, jednu červenú a jednu čiernu.
Dá sa povedať, že je to história, pretože sa na trh dostali už aj fialové, ružové, zelené poťahy. V podstate však stále platí, že tie strany nesmú byť farebne rovnaké. Nedokážem si však ani tipnúť, koľko značiek už existuje, ale je medzinárodný rozpis, v ktorom je spísané, ktoré sú platné. Ako rozhodkyňa som tiež musela kontrolovať poťah či povrch rakety.
Čo vás osobne na stolnom tenise baví a napĺňa najviac?
Človek pri ňom musí byť sústredený, pohyblivý, aj keď sa to tak možno nezdá. Nestačí však pri stole stáť a odrážať loptičky. Aj v mojom veku sa dajú naučiť nové údery, to zisťujem s hráčmi, pre ktorých som robila seniorligu.
Takže pozývate k stolnému tenisu naozaj všetky vekové kategórie?
Bola som na dvoch majstrovstvách Európy, keď boli v Liberci a Bratislave. Tam som stretla deväťdesiatnikov, ktorí boli ako aktívni hráči. Nie od nás, ale zo zahraničia. Majú problém so zbieraním loptičiek, v takom veku sa im už prideľujú zberači ako v tenise. Takže áno, je to pre všetky vekové kategórie. Pozývam.