Cestovateľ Martin: Krajina si ma musí niečím zavolať

 

Martin, práve sme ťa zastihli na ceste z Michaloviec. Žiješ však v Bratislave. Čo robíš teda na východe?

Vymyslel som si takú vec, že teraz, keď som na chvíľku doma, budem chodiť po slovenských školách a zadarmo budem hovoriť o jednotlivých kultúrach v zahraničí. Takže je to skôr také odovzdanie toho, čo dala škola mne, lebo ona vo mne vypestovala lásku k cestovaniu.

Ako reagujú študenti na tvoje prednášky?

Tak najprv sa tešia, že nemusia mať klasické hodiny, ale celkovo reagujú veľmi pozitívne. Veľmi ich to baví, čo som prekvapený, majú veľa otázok. Dalo by sa povedať, že čím mladší, tak tým viac otázok. Je to také skôr porovnávanie jednotlivých kultúr, jedla, čo si oni myslia, čo si my myslíme, to ich veľmi zaujíma.

Precestoval si už kus sveta. Robíš si nejaký zoznam alebo teraz sú v móde stieracie mapy. Stieraš si teda mapku, kde všade si už bol?

Keď tie stieracie mapy začali byť populárne, tak mne sa to nechcelo kupovať, lebo by som už príliš musel zotierať. A ja nemám rád špinu za nechtom. Tieto veci neodsudzujem, ale zase ja tomu neprepadnem, lebo vo voľných chvíľach nechcem pred sebou vidieť žiadnu mapu.

Predsa len, koľko krajín si už navštívil?

Navštívil som 165 zo 194 krajín.

Ktorá krajina ti najviac učarovala, kde by si sa možno rád ešte vrátil?

Každý deň poviem niečo úplne iné, podľa nálady. Dnes mám náladu na Japonsko, včera som mal náladu na Afriku, takže v tomto som absolútne nestály. Kam sa rád vraciam? Je to tam, kde je to také živšie, kde je dobrá kombinácia kuchyne, kultúry. Mám rád, keď je to úplne iná kultúra, takže určite Čína alebo Japonsko, Afrika. Asi momentálne by som sa najradšej vracal do Afriky.

Vraj si podporil cestovný ruch v Kazachstane. Je to pravda?

Robil som rozhovor s kazašským veľvyslancom ohľadom Kazachstanu. Veľmi som sa chcel dostať smerom do Bajkonoru. Aby mali čitatelia predstavu, tam štartujú rakety a vyletel tam aj prvý človek do vesmíru. Len keď si to človek hľadá na internete, tak zistí, že je to strašne drahé. Takže popritom som sa ho spýtal, či má nejaký kontakt. A tam bolo vidno, čo dokáže sila veľvyslanca. Zohnal niečo veľmi rýchlo, takže s kamarátmi sme vyštartovali na Bajkonor. A keďže ja si nechcem nechať tie informácie len pre seba, že nikto to nemá, tak som to hodil potom na stránku, čo bol jeden z najčítanejších článkov vôbec. A potom mi písali, že strašne veľa ľudí ma odrazu záujem o Bajkonor a Kazachstan, pretože som dal ľuďom informáciu, že Kazachstan je bez víz a ďalšie cestovateľské informácie.

Mnoho Slovákov reaguje veľmi negatívne na všetko, čo je smerom na východ. Je to veľmi prekvapujúce, pretože východné krajiny sú veľmi populárne skôr pre západných turistov, ktorí absolútne nevedia azbuku, nevedia vôbec nič, je to pre nich omnoho ťažšie. Veľmi by sme boli prekvapení, že Kazachstan je v niektorých veciach výrazne pred nami.

Prešiel si aj tzv. Hodvábnou cestou. Čo bolo na tejto ceste najťažšie?

Povedal by som, že pred desiatimi rokmi bolo najťažšie vybavovanie víz, dnes to už býva čoraz jednoduchšie, lebo krajiny si uvedomujú, že cestovný ruch je nástrojom, ako zarobiť veľké peniaze. Slovenský pas je v prvej desiatke najsilnejších pasov, nepotrebujeme víza do 149 krajín. Voľakedy som to potreboval vybavovať pol roka, dneska máme do niektorých krajín víza vybavené do mesiaca. A v dnešnej dobe fakt už nič nie je ťažké. Všetko sa zjednodušuje. Jediné, čo ľudia musia mať, je nabrať odvahu a prekročiť prah neznámeho.

Keď sa človek pozrie na krajiny, ktoré si už precestoval, môže sa mu zdať, že ide skôr o menej známe alebo menej turistické miesta. Prečo si vyberáš práve takéto krajiny?

Teraz je veľmi populárne hovoriť, že menej turistické, viac turistické, ale musím povedať, že všetci sme turisti, vrátane mňa. Kde je menej turistov, kde ich je viacej, ja sa týmto vôbec neorientujem. Krajina si ma musí niečím zavolať. To niečo môže byť napríklad história. Musí tam byť väčší zmysel. Nielen, že si to takto odfajknem, že som tam bol. Niečím si ma musí prilákať.

Teraz idem napríklad ôsmykrát do Japonska, ideme po takých technických vymoženostiach, aj napriek tomu, že som technický analfabet. Ale veľmi ma baví objavovanie techniky, ako niekedy nevieme reagovať na jednotlivé technické vymoženosti. Takže týmto si ma napríklad zavolá krajina. Ľuďom stále hovorím, že keď tak veľmi nechcú ísť po tých turistických destináciách, tak potom nech nechodia do Thajska, na Kubu, pretože to je to, čo ich tam rozčuľuje.

Mal si niekedy strach v takých pre Slovákov možno menej navštevovaných krajinách?

Práveže viac nebezpečné to bolo v klasických destináciách, pretože zas čím viac ľudí je, tak je väčšia pravdepodobnosť, že láka na seba aj eventuálnych ľudí, ktorí by ťa chceli okradnúť. Jediné okradnutie za dvadsať rokov sa mi stalo na Filipínach na miestach, kde chodí najviac turistov. Zase v krajinách, ako Afganistan alebo Irak sa mi nestalo nič. Ale zas nejdem z týchto krajín robiť, že prosím vás, choďte tam, je to absolútne bezpečné. Ja som zase veľmi opatrný človek, dávam si veľký pozor. A zo skúseností, keďže som bol voľakedy sprievodca, tak viem, že najviac okradnú ľudí práve v bežných destináciách. Pre mňa jednoznačne, ale to je môj osobný názor, najnebezpečnejšou oblasťou je Rio de Janeiro. Nikto nesmie mať náušnice, lebo budú strhnuté. Keď ideš na pláž, tak tam musíš ísť len v plavkách, lebo keď si tam dáš uterák, tak za desať sekúnd ho už nemáš. Takže Rio je napriek tomu, ako tam chcú ľudia ísť, veľmi nebezpečné.

V Papui Novej Guinei ti chceli podarovať miestni vypchatú veveričku. Čím ťa možno ešte šokovali?

Papua ma fascinovala viacerými vecami. Prvá vec je, ktorú máme v mysliach, čo som mal aj ja, že je to absolútne nebezpečná krajina. Otvoríš si cestopis a povieš si, že Port Moresby je niečo úplne príšerné. Ja som vystúpil, neviem, čo som videl, ale cítil som sa absolútne v poriadku. A myslím si, že už viem označiť, čo je v poriadku, a čo si môžem dovoliť. Hovorím, Rio je pre mňa viac nebezpečnejšie než desať Port Moresby dokopy. Druhá vec je, že najväčšou atrakciou si tam ty. Miestni si ťa fotia, a poď na Instagram, poď na Fejsbuk.

A tretia vec, ako si uchovávajú kultúru – nosia národné oblečenia. Lebo napríklad na Slovensku, keď niekto povedal, že pestuje folklór, tak naňho pozerali ako na blázna. Teraz nám médiá ponúkli Zem spieva, odrazu sú z toho všetci úplne nadšení. A niečo také tam existuje už odjakživa. A tá vypchatá veverička, to bolo len od radosti, že vidia niekoho cudzieho, tak mi ju ponúkli. Ako keby ja som teraz niekomu ponúkol pivko alebo tu keď som na východe, že poď, daj si so mnou kapurkovú, tak oni chceli, aby som si s nimi dal veveričku.

A dal si si?

Nie, nevedel som, ako mám teraz dať dole srsť z tej vypchatej veveričky, tak som povedal, že nabudúce.

Stalo sa ti aj v inej krajine, že ťa miestni niečím šokovali?

V Mongolsku ti niekedy chcú domáci ponúknuť dcéru, manželku a tak ďalej. Ale musíš si niečo vymyslieť. V Kongu, čo sme teraz s kamarátom Peťom Hliničanom prešli prví Slováci cez celé Kongo, tak nám dávali vysušené opice. To som musel veľmi jemne odmietnuť, lebo to bol fakt, že neuveriteľný zápach. Keďže ja jem aj cez nos, tak to bolo niečo príšerné. Ale domácim som to vysvetlil a oni sa z toho aj celkom tešili, že európske žalúdky nič nezvládnu.

Ako sa na cestách dorozumievaš? Predsa len, nedá sa asi s každým dohovoriť po anglicky...

Ja rozprávam iba anglicky. Ľudia majú pocit, že keď som toľko precestoval, tak musím byť lingvista par excellence, to vôbec nie. A to ešte rozprávam anglicky hindi english, lebo som sa učil po anglicky v Číne a Indii. Takže prízvuk je krásny. Drvivou väčšinou sa dá rozprávať anglicky, najhoršia krajina na angličtinu je pre mňa Japonsko, a potom frankofónne krajiny v Západnej Afrike. Ale tie otvorené gestá fungujú. Čím človek viac cestuje, tak už vie, čo si môže, a čo si nemôže dovoliť, ako to funguje. Napríklad v Číne, keď si chcem vypýtať nejaké jedlo, povedzme bravčové koleno, chytím sa za koleno, zakrochkám a oni už v tom momente vedia, čo človek chce. Takže je to aj veľmi kreatívne vymyslieť si, čo v tom momente chceš napodobňovať. Keď chcem výsostne vajíčko, tak kotkodákanie je úplne iné na čínsky spôsob, ako na európsky, havkanie je takisto úplne iné.

Nedávno sme sa na Slovensku pýšili tým, že máme prvý vlak, ktorý ide 160-kilometrovou rýchlosťou. Ty si sa však v Uzbekistane stretol s tým, že vlaky idú rýchlosťou 250 kilometrov za hodinu. V čom by sa podľa teba mohlo Slovensko učiť ešte od iných krajín?

Nemyslím si niekedy, že sme stred sveta. My sa tak trošku pozeráme s rešpektom na západ, ale tak, ako nám vadí, že západ sa na nás niekedy pozerá, tak robíme presne to isté voči východným krajinám. Keď niekto povie, že ide o Uzbekistan, Kazachstan, tak si pri Kazachstane predstavuje, že ááá Boratova krajina. Pritom nám vadilo, že západ na nás pozeral cez film Eurotrip, kde si hlavní hrdinovia mohli dovoliť za 1,50 dolárov všetko možné. Veľmi nás to rozčuľovalo a pritom robíme to isté voči Kazachstanu alebo voči Uzbekistanu, ktorý má oveľa modernejšie a rýchlejšie vlaky. Premávajú 250 kilometrov za hodinu. Ja to tam fotím a oni, že veď ty si z Európy, u vás je to bežné.

Keď tu bola na Slovensku jedna Číňanka, povedala, že si neskutočne váži, ako si ctíme históriu. Kamarát sa jej spýtal, že vďaka čomu má pocit, že si vážime históriu. Viete, vy stále chodíte v tých historických vlakoch, to je tak krásne. A ona to myslela smrteľne vážne. A my pritom máme pocit, že je to moderné. Takže nebyť niekedy tým centrom sveta a plus, ešte jedna vec, ale už vidím, že sa to mení, je taká nahnevanosť na všetko. Ľudia majú robotu sú nahnevaní, nemajú robotu, sú nahnevaní. Ľudia hovoria, že nemajú peniaze, ja by som im povedal, nech si spomenú, ako to vyzeralo pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi. Keďže cestujem, vidím, že my sa máme veľmi dobre, ale musíme sa zase porovnávať s okolitými krajinami, nebudem sa porovnávať s Kongom. Ale, keď to porovnávam s Poliakmi, Ukrajinou, Maďarskom, máme sa veľmi dobre.

Kde sú možno najsrdečnejší ľudia, ktorých si stretol?

Najprv poviem, že všetkých trápia úplne tie isté bežné veci. Veľa ľudí cestuje a má pocit, že oni sa usmievajú, tak sú šťastní. Ich trápi úplne to isté, čo trápi nás. Chceli by mať chladničku plného jedla, chceli by mať hento-tamto, ale veľmi prekvapím, keď nepoviem, kde sú najsrdečnejší ľudia, ale najšťastnejší. Možno niekto povie, že tam to presne nezažil, ale bol som veľmi prekvapený, že v krajinách, ako Afganistan, kde očakávaš, že ľudia budú strhaní zo života, tak ja som toľko úsmevu ešte nevidel. Ale samozrejme v tých bežných oblastiach, užívali si každú jednu minútu svojho života a boli úplne šťastní, že momentálne majú mier, môžu si dovoliť hento-tamto. To bolo fajn. A plus severské krajiny. Ako sa o nich hovorí, že patria medzi najšťastnejšie, tak niečo na tom bude. Hlavne Dáni, taká ich bezstarostnosť. Takže šťastie nemusí byť vždy napojené na peniaze, ale skôr na filozofiu.

Nosíš si niečo z ciest aj domov?

Sú to bankovky, a pritom nie som žiaden zberateľ, lebo ako typický chlap mám v mnohých veciach absolútny neporiadok. Takže ja si to potom dám do takých veľkých zaváracích fliaš, mám ich doma asi štyri so všetkými možnými bankovkami. Keby som si mal brať nejaké suveníry, tak to by som bol za chvíľku, ako antikvariát, tak to nie. Sem-tam, keď sa mi nejaká africká maska páči, tak si ju kúpim, ale keď by niekto prišiel ku mne domov, tak by nemal pocit, že cestujem. Mám len knihy a knihy, ale nič z ciest.

Čiže žiadne magnetky, ani pohľadnice u teba nenájdeme?

Absolútne nie. To len kamarátom ťahám a trošku na nich bonznem. Oni samozrejme vedia, že veľa cestujem, tak chcú niekedy, aby som priniesol niečo exotické. Tak ja im vždy prinesiem niečo, aby už odo mňa nič nechceli. Takže storočné vajíčko z Číny alebo čínsky alkohol, ktorý sa fakt nedá vypiť. Keď som mal aj východniarov, tak to nedokázali vypiť pol litra. Takže vždy prinesiem takúto nejakú hlúposť z môjho ponímania, čo sa tam je, pije, a potom už človek zistí, že tam už ani nemusí chodiť.

Viackrát si navštívil aj KĽDR, ako vnímaš túto krajinu?

Povedať to dvoma alebo tromi vetami, je veľmi ťažké. Asi začnem tým, že to, čo sa hovorí v médiách, tak nech ľudia veria, že je to ešte horšie. Nech neprepadajú takej predstave, že médiá nás nejako zavádzajú. Ľahko sa ľudia o tom môžu presvedčiť, nech tam idú a sami uvidia, čo môžu, a čo nemôžu. Veľa mladých reaguje tým spôsobom, že preboha nič také nemôže existovať v 21. storočí.

Pre toho bežného turistu, musíš tam mať len sprievodcu. Sú sprievodcovia, ktorí ti rozumejú, sú traja a navzájom sa kontrolujú. No a po oficiálnom programe nemôžeš nikde vyjsť von, lebo hotel je na ostrove so zdvihnutými mostmi a na konci ti kontrolujú fotky, ktoré si nafotil. A keď sa niečo nezhoduje s propagandou, tak to vymažú. Ak má niekto pocit, že to by oklamal, tak nech verí, že to neoklame. Mobil odovzdávaš na hranici a tak ďalej, a tak ďalej. Čiže mnohé veci, ktoré by si skôr pamätala staršia generácia, keď cestovala pre 89. rokom, ale stále to bolo také soft. Veľmi jemné oproti tomu, čo momentálne je a ja verím, že mnoho ľudí tomu nechce veriť, lebo je to nepochopiteľné. A to je na tom to najviac bizarné.

Čiže, keď vstúpiš do krajiny odovzdáš svoj mobil na hranici?

Odovzdávaš mobil na hranici, i keď sa to postupne mení. A i keby mal cestovateľ mobil pri sebe, tak ho nemá na čo napojiť, pretože tam nie je sieť. Nesmú byť klasické obrázky, musia byť len obrázky vládnucej dynastie. Napríklad obrázky detí, také niečo neexistuje. A rozhlas, ktorý sa nedá ani zapnúť, ani vypnúť. Štát rozhodne, čo z toho pôjde, kedy sa to zapne, kedy sa to vypne, úplne bizarné veci. Takže nech nemajú ľudia pocit, že toto si niekto vymyslel. Znie to síce ako z Orwella 1984, ale fakt je to pravda. Hlavne mladí to nechcú pochopiť, že on by nešiel na Fejsbuk? No nešiel by.

Na čo by sa mal každý cestovateľ pred cestou pripraviť? Sú na to nejaké pravidlá?

Dnes je veľmi populárnych strašne veľa blogov, teraz pôjdem sám proti sebe, napriek tomu, že mám vlastný blog. Ale pokúšam sa od toho vystríhať ľudí. Nie všetko, čo je lacné, je super. Ľudia vidia lacnú letenku, vycestujú, a pritom je obdobie dažďov, kedy sú hurikány a tak ďalej. Jedno základné pravidlo, zistiť si, kedy je obdobie a vtedy vycestovať. Pretože vycestovať do Thajska, keď mi leje, alebo teraz je veľmi populárne chodiť na Bali okolo Silvestra, keď je tam obdobie dažďov. Tak áno, keď má človek rád pršanie, ako keby si pustil sprchu, tak samozrejme medze sa mu nekladú. Zistiť si samozrejme bezpečnostnú situáciu, na to je veľmi dobré ministerstvo zahraničných veci.

A tretia vec, odísť s absolútne otvorenou mysľou. Lebo každý z nás vstupuje do krajiny s nejakou predstavou. Aj ja mám nejakú predstavu a tá predstava sa môže blížiť skutočnosti alebo nie. Niekto sa z toho absolútne teší, že to je iné, niekoho to absolútne raní a má pocit, že mu bola pokazená dovolenka. Napríklad, keď ide niekto do Číny, a teší sa na ostrokyslo, sladkokyslú polievku, tak to v Číne neexistuje. To je proste výmysel Európy. Alebo keď niekto príde do Mexika s tým, že si dá chili con carne, tak nech verí, že chili con carne si tam v živote nedá, pretože to tam nerobia. A že v Brazílii si dá perfektnú kávu, to tiež nie je pravda, pretože všetci pijú Nesku. A ja som si presne to isté myslel. No nech potom nie sú z toho smutní, že niektoré veci, ktoré si predstavovali, sú iné.

Stretávaš na cestách aj nejakých Slovákov?

Stretávam ich veľmi veľa. Som napríklad veľmi prekvapení a je to ináč celosvetový trend, že viac cestujú baby samé, ako chlapi. Asi si nenahrám teraz, ale chlapi sú trošku pokakaní, keď to môžem tak povedať. A viac hľadajú spôsoby, ako sa to nedá, než ako sa to dá. Veľa báb cestuje samo a pritom sú veľmi zodpovedné a dokonca zvládajú omnoho viac vecí, ako chlapi. Hovorím v globále, ale keď som bol teraz na Everest base camp, tak viac báb vyšlo hore, aj napriek tomu, že malo choroby. Baby zvládajú viacej a viac stretávam Sloveniek, ako Slovákov na celom svete.

Ako si vieš na svoje cesty zarobiť?

Ja som 13 rokov robil, ako sprievodca v cestovnej kancelárii. Pripravoval som rôzne expedície a programy. Po 13 rokoch som skončil, aj keď to bolo jedno z mojich najlepších období v živote, ale potreboval som sa posunúť niekde inde. No a robím konzultácie. Aby si to vedeli ľudia predstaviť, niekto chce niekde vycestovať bez cestovky, ja mu pripravím itinerár. Môžem mu zohnať letenky, dám mu cestovateľské poradenstvo, keďže som prešiel tých 165 krajín a väčšinou chcú do toho ľudia vsunúť aj nejaké zážitky. Takže už viem, kde, čo mám dať, ľudia mi v tomto dôverujú, takže toto je hlavné. Voľakedy som ešte písal, robil som reportáže z Afganistanu a Iraku z IS. Ale dneska si zarábať písaním, to zlaté obdobie už bolo. To už dávno nie je. Lebo vydavateľstvá majú pocit, že je veľká kríza, ale kríza je skôr v hlavách.

Teraz máme na Slovensku Vianoce. Trávil si už niekedy Vianoce aj niekde inde?

Trávil som ich v rôznych krajinách – v Rusku, Číne, Afrike, Južnej Amerike. Ale tento rok som konečne doma a teším sa z toho.

A čo Silvester, chystáš sa niekde?

Ja Silvestra osobne nejako príliš v láske nemám, nie je to pre mňa niečím výnimočné. Zažil som Silvester v Sydney, v Rio de Janeiro, v Londýne, aj v New Yorku. Je to obrovské množstvo ľudí. Slovák si na to ťažko zvyká, že musí stáť už niekde dvanásť hodín, aby mal ten najlepší pohľad. V Bratislave totiž stačí prísť pol hodinu pred, aby mal človek dobré miesto.

Tak sme si teraz s kamarátmi vymysleli, môžem povedať, že absolútnu hlúposť, ale absolútnu, že pôjdeme tam, kam nikto nechodí. Raz sme boli na severe, tam aspoň prskavka vyletela, teraz ideme do Kuvajtu, ktorý to vôbec neoslavuje. Nemôže sa tam priniesť žiaden alkohol, a v tom meste absolútne nič nie je, čiže bude to také bizarné. Bolo to hlavne aj o tom, a to sa nám podarilo. No teraz sa sám seba pýtam, čo tam budeme tri dni robiť, asi preosievať piesok, ja neviem.

Kam sa chystáš v novom roku? Určite už máš niečo naplánované...

Ja už to mám tak naplánované, že niekedy už ani neviem, kde to mám dávať. Teraz ideme s jedným kamarátom na prechod cez Transsibírsku magistrálu a prechod cez zamrznutý Bajkal, potom Japonsko, Južná India, vyrážam potom ešte do Iraku, črtá sa aj Čukotka na snežných skútroch. A vyrážame potom ešte z prechodu Nigérie do Mauritánie, a potom ešte jedna Afrika – africké safari, ako je Namíbia. Určite som ešte na niečo zabudol. Pred mesiacom som povedal, že menej cestovania, už to musím trošku brzdiť.

 

Všetky Martinove cesty môžete sledovať na Facebooku, Instagrame alebo na webovej stránke Travelistan.sk.

 

Autorka: LEA HEILOVÁ