Svoje limity prekonáva každý deň.
U niektorých z nás ešte doznievajú nálady a pocity z Medzinárodného maratónu mieru. Tisícky Slovákov sa rozhodli zabehnúť polmaratón alebo aj celých 42 kilometrov. Jedným z týchto ľudí je aj Maroš Kudlík. Zanietený 34-ročný športovec, ktorý má za sebou už 51x Spartan Race, sa pre tento krok nerozhodoval dlho. Športu sa totiž venuje od detstva aj napriek svojmu hendikepu.
„Behalo sa mi oveľa lepšie, ako som čakal, lebo počas tréningov, ktoré som si dával, tak som si stanovil nejaký časový limit. Myslel som si, že to dám niečo pod osem hodín, ale veľmi som dúfal pod sedem, pretože ten interval je veľmi veľký a takúto vzdialenosť som nikdy nebehal. Samozrejme, musel som rátať aj s tým, že každý kilometer bude pomalší. Nakoniec to dopadlo tak, že som bol skoro až o dve minúty na kilometer rýchlejší v úvodných kilometroch ako na tréningu, čo ma veľmi prekvapilo.“
Rodák z Komárna tromfol v metropole východu ďalších 61 pretekárov, ktorí preteky nedokončili.
„V podstate iba teraz mi dochádza, že čo som to urobil, lebo bezprostredne po dobehnutí do cieľa som bol rád, že som vôbec dobehol. Už som toho začínal mať plné zuby, takého sebatýrania. Už som cítil, že je toho dosť a bol som veľmi rád, že som prišiel do cieľa.“
Ako nám prezradil, musel si sem-tam na trati aj odpočinúť či doplniť živiny. Najviac mu v Košiciach pomáhala divácka kulisa.
„Prvá kríza bol úvod druhého kola, keď sme začali behať okolo tých istých domov alebo v tých istých uličkách a tam, kde neboli ľudia, to bolo také smutnejšie. Tí ľudia ma hnali veľmi dopredu. Medzi 23. a 26. kilometrom bola taká hluchá pasáž, kedy mi oproti išli pretekári, ktorí už končili maratón. Vtedy som im len tíško závidel, že oni to už majú za sebou a ja som iba tesne za polovicou. Upadol som do takej, dá sa povedať, bdelej kómy a nevnímal som nič okolo seba.“
Toto dobrodružstvo však Maroš neprežíval sám. Maratón si s ním zabehla aj jeho kamarátka Anička.
„Je to jeden z tých ľudí, ktorý mi stále ďakuje, stále o mne krásne píše, aj sa vyjadruje, hoci je medzi nami veľká vzdialenosť, pretože ja bývam v Komárne a ona v Snine, ale stále si na seba vieme nájsť čas. Veľmi som si ju obľúbil, pretože ona je jedna z tých, ktorí začali športovať vďaka mne, respektíve začala chodiť na Spartan Race vďaka mne. Povedala si, že keď to dokáže zvládnuť chalan s jednou nohou, tak to dokáže aj ona. No, a samozrejme, dokázala to. Odvtedy sa poznáme a sme v kontakte.“
Marošovi amputovali nohu kvôli zákernej chorobe. Ako jediný z účastníkov tak behal s barlami a nezmohol ho ani dážď. Keď prešiel do cieľa, časomiera ukazovala 06:14:24 a Maroš víťazoslávne zdvihol barly nad hlavu. Ako malý sníval o kariére basketbalistu. Plnohodnotný život však od štrnástich rokov žije aj s jednou nohou. S barlami sa vyšplhal napríklad na Gerlachovský štít, čo, povedzme si úprimne, sa málokomu z nás podarí. Svoje limity prekonáva každý deň. Ako sám hovorí, stačí iba začať.
„Ja stále vyhľadávam podobné výzvy, pretože som zistil, že ich mám rád a že dokážem takto inšpirovať oveľa viac ľudí k tomu, aby sa hýbali, aby športovali a aby žili trošku zdravším životným štýlom. Povedali mi to osobne viacerí ľudia, že vďaka mne sa začali viac hýbať a intenzívnejšie športovať a tieto pocity sú na nezaplatenie.“