Deň začína kávou a vaňou. Neuspokojí sa s málom ani s priemerom. Na hercov je tvrdý, ale snaží sa to robiť kultivovane. Má rád americkú divadelnú klasiku, cool drámu a hovorí, že režisér musí byť vždy nespokojný. Porozprávali sme sa s umeleckým šéfom Divadla Jonáša Záborského v Prešove, Michalom Náhlíkom.
„Môžeme ísť potom aj dole, je tam scéna z Kráľovej reči. Povedal som, aby nám ju ešte nezrúcali. Včera sme mali reprízu. Viete, hra buď dozrieva a hercom sa uloží, po čase to už nie je také vystresované, nalinkované a príliš technické. Alebo sa môže stať presný opak a to človeka potom veľmi mrzí. Že sa to začne rozpadávať. Hlavne ak sa urobí titul, ktorý sa často nehrá. Ako napríklad teraz, počas korony. Urobili sme premiéru a potom sa to predstavenie rok nehralo. Takže môžete začať absolútne nanovo," hovorí o divadle Michal Náhlík (43).
Žilina, Martin, Zvolen, Banská Bystrica, Košice, Prešov, Bratislava. Hovoríte o sebe, že váš domov je tam, kde sa cítite dobre. Ako to je so všetkými tými mestami vo vašom živote?
Narodil som sa v Žiline. Môj otec bol vojak, keď som mal tri roky, prevelili ho do Martina, kam sme sa presťahovali. Sme v rodine dosť rozcestovaní. Mama pochádza z Pruského pri Ilave, otec je Čech. Služobne si prešiel celé bývalé Československo. Aj preto sme sa vždy tak prazvláštne sťahovali.
Ja som vyrastal v Martine a každý víkend som trávil u babky v Žiline. V Martine som študoval aj strednú školu. Potom som sa sťahoval do Banskej Bystrice, kde som vyštudoval réžiu. Po škole som išiel na rok do divadla do Zvolena. Pracoval som tam ako režisér, popri tom som si robil civilnú vojenskú službu. Po civilke som sa vrátil späť so Banskej Bystrice, do slovenského rozhlasu, kde som pracoval ako režisér v literárnej tvorbe. Medzitým som hosťoval vo viacerých divadlách. V Martine, Žiline, Nitre, Bratislave.
Potom prišlo obdobie, keď sa začalo v rozhlase a televízii prepúšťať. V tom čase ma oslovil riaditeľ prešovského divadla Ján Hanzo s ponukou práce umeleckého šéfa v Divadle Jonáša Záborského. Tým pádom som sa znova sťahoval. Na východ.
V Košiciach bývate už takmer štrnásť rokov. Ako vnímete toto mesto?
Najprv som nejaké štyri mesiace býval v Prešove a popri tom som už hosťoval v divadle v Košiciach. Režíroval som tam vtedy divadelnú hru Dom Bernardy Alby. V Košiciach som sa zoznámil s mojou bývalou partnerkou. Presťahoval som sa z Prešova do Košíc, kde sme si kúpili byt a usadili sa. A začal som cestovať medzi Košicami a Prešovom. Odvtedy bývam v byte na Floriánskej ulici.
Košice milujem. Ich vôňu a atmosféru, auru toho mesta. Som veľmi rád, že tam môžem žiť, bývať blízko centra. Rád trávim chvíle v košických kaviarňach. Sedím na terase a sledujem chod života v meste. To mesto a jeho architektúra ma fascinujú. Páči sa mi, ako bola košická architektúra počas secesie ovplyvnená modernou, ako do mesta stále prichádzala kultúra. Košice mi prídu ako historické a zároveň moderné mesto.
Za prácou cestujete každý deň do Prešova. Čím sú tie mestá iné?
V Prešove sú ľudia možno trochu úprimnejší a otvorenejší. Nie je to tam až tak mestské a je to viac vidieckejšie. Je to veľká hanba, ale v Prešove poznám iba hlavnú ulicu. Keď mi niekto povie názov sídliska, som úplne stratený.
Ako ste spokojný s vašou poslednou premiérou hry Kráľova reč?
Režisér je vždy nespokojný. Aspoň ja si to myslím. No po dlhej dobe som mal na premiére veľmi dobrý pocit. Toho titulu som sa trochu bál. Predsa len ide o známy film, aj scenár je písaný tak filmovo. Nebol som si istý, či poetika a štýl, ktorý som zvolil, dobre klapnú. Ale potom, na moje prekvapenie, sa na to celkom dobre pozeralo.
Videli ste aj film?
Videl som ho pred desiatimi rokmi. Ale nerobím to nikdy, nepozerám si predlohy. Bojím sa, že ma to ovplyvní. Aj keď som robil Amádea, ten film som si nepozrel. Po premiére som si ho však veľmi obľúbil, dokážem pri ňom presedieť hodiny.
Ide táto divadelná sezóna podľa plánu?
Zatiaľ veľmi nie. Druhú premiéru - Nebezpečné známosti, sme museli o dva týždne presunúť. Ale tvárime sa, že zvyšok by mal byť podľa plánu. Či bude, uvidíme. Nasledovať by mali Banícke vdovy, potom by mal u nás režisér Jakub Nvota ešte robiť komédiu Cosi.
Popri tom už plánujeme ďalšiu a ďalšiu sezónu. No hovoriť to nahlas, by bolo v tomto čase dosť riskantné. Stalo sa nám, že aj zaočkovaný herec dostal covid. Takže či chceme, či nechceme, musíme byť všetci v divadle pripravení meniť veci zo dňa na deň. Minulý týždeň som cestoval do Bratislavy na predstavenie, poobede mi prišiel email, že predstavenie sa ruší. Čo narobíte.
Aká je vaša režisérska každodennosť?
Môj biorytmus je skôr ranný. Vstávam veľmi skoro. Okolo piatej, štvrť na šesť. Ráno musím mať kávu. A musím mať vaňu. Najlepšie ak jej to káva vo vani.
Každý deň?
Každý deň. Znie to trochu obsesívne, ale toto som ja. Takže začínam kávou a vaňou. Okolo siedmej utekám na vlak alebo autobus do Prešova. Tu sa ten život začína okolo ôsmej, pol deviatej. Keď mám skúšku, idem hneď dole do sály, skúšky sú väčšinou štvorhodinovky. Ak nie manažujem rôzne veci. Papierovačky, telefonáty a podobne.
Ako dlho skúšate inscenáciu?
Divadelná hra sa skúša sedem týždňov, muzikál tri mesiace. Popri tom riešime technické a kostýmové veci. Keď skúšame predstavenie, je skúška každý deň, buď dopoludnia alebo poobede.
No a keď neskúšam, venujem sa príprave ďalších vecí. Obklopujem sa materiálmi, ktoré v rámci inšpirácie potrebujem pre ďalšiu hru. Brázdim internet, zisťujem čo nové sa hrá na Brodwayi, na Westende, sledujem niektorých autorov a dramatikov. Chcem mať prehľad čo sa vo svete deje.
V rámci umeleckého šéfovania divadla je moja hlavná pracovná náplň stavať dramaturgickú sezónu. Keďže chcem byť v rámci Slovenska objavný a prínosný, snažím sa do divadla dotiahnuť témy a texty, ktoré tu ešte neboli. Okrem toho som začal učiť v Košiciach na konzervatóriu. Takže poobede bežím späť do Košíc odučiť svoje hodiny.
Koľko premiér máte za rok?
Niekedy sme mávali aj päť, šesť. Teraz sa snažíme urobiť tak štyri. V rámci korony sme však mali veľa premiér, ktoré sa nemohli hrať. Takže dobiehame čo sa dá.
Ako sa správali diváci po prvom lockdowne minulý rok, keď sa znovu otvorili divadlá?
Bolo to ako keby ste boli dlho v atómovom kryte a potom vás vypustili. Tie prvé predstavenia, to boli naozaj explózie. Nielen v rámci divákov, ale aj hercov. Bolo to niečo úžasné. Rozbiehalo sa to máji a júni minulého roku veľmi pomaly. Po prvej vlne sme odohrali štyri predstavenia. Ale boli to jedny z najkrajších predstavení v živote. Tento rok sme znova začali koncom mája, to už bolo oveľa pokojnejšie. Aj ľudia boli otvorenejší, mali pocit, že to je v pohode. Teraz už tú opatrnosť, nielen na návštevnosti, ale aj na reakciách ľudí cítime znova.
Za aký typ režiséra sa považujete? Čo vás na remesle baví najviac?
Po premiére Kráľovej reči mi ľudia hovorili, že tam stále cítia môj rukopis. Ja však stále neviem, čo to ten môj rukopis je. Mám pocit, že sa snažím byť iný. Výtvarne, vizuálne aj hudobne. Asi tam nejaký kľúč bude, no neviem ho pomenovať.
Je pravda, že som dosť dôsledný a potrpím si hlavne na vizuál. Jednoducho to javiskové estetično zbožňujem. Preto veľmi rád spolupracujem so scénografkou Anitou Szökeovou. Máme dosť podobný štýl aj feeling. Okrem toho, že je scénograf, je pre mňa aj prvým dramaturgom. Veľmi intenzívne sa o hrách rozprávame.
A rozprávame sa aj o živote alebo napríklad o jedle, no všetko sú to témy z ktorých zrazu viete uvariť divadelnú inscenáciu. Anita je pre mňa a pre moju profesiu veľmi dôležitá. Ale povedať konkrétny recept, ako pristupujem k réžii neviem.
Videli ste v poslednom čase nejaké divadlo, ktoré vás oslovilo?
Nenávidím online divadlo, je to absurdné. Korona nám to tu napriek tomu nasáčkovala. No ak je človek odkázaný na takéto služby, nič iné mu nezostáva. A tak som sa v rámci toho streamovania dostal k inscenáciám, ku ktorým by som sa za normálnych okolností nedostal.
Videl som Sen noci svätojánskej v prevedení Londýnskeho národného divadla a bol som úplne unesený a v šoku. Veľmi by som to chcel vidieť naživo. Bola to jedna veľká párty, kde diváci boli súčasťou predstavenia. Úžasné a veľmi moderné poňatie.
Inak milujem americkú klasiku. Tennessee Williams, Arthur Miller. Ak ich niekto zaradí do repertoáru, v tej chvíli si to idem pozrieť, nech to dopadne akokoľvek. Ako moderný žáner mám rád cool drámu alebo takzvané in-yer-face theatre, ale myslím, že na tento žáner ešte Slovensko veľmi pripravené nie je. Je to dosť drsné a zobrazujú sa v ňom veci, ktoré konzervatívny človek vidieť nechce.
Hovorí sa o vás, že ste na hercov tvrdý. Je to pravda?
Možno je to dozrievaním, no myslím, že po štyridsiatke som sa už trochu upokojil. Povedal som si, že nedostanem infarkt len kvôli tomu, že ma herec nazlostí. Som však perfekcionalista, neuspokojím sa s málom ani s priemerom. A snažím sa k tomu tlačiť aj ostatných.
Herci mi mnohokrát vyčítajú, že ich iba kritizujem, že ich nechválim. Načo ťa mám chváliť, keď si dobrý tak to vieš, kritizujem ťa, aby si išiel ďalej, hovorím. Takže áno, som na hercov tvrdý. Ale snažím sa to robiť kultivovane.