Koncom 19. storočia patrili Košice medzi najživšie mestá Uhorska, kde sa prelínali maďarské, nemecké i slovenské kultúrne vrstvy. Práve táto mnohonárodná povaha mesta spôsobila, že košické tradície osláv významný sviatkov boli naozaj pestré. Sviatok sv. Mikuláša nebol výnimkou, možno povedať že Košice boli jedným z najvýchodnejších miest Európy, kde je doložené živé hranie postavy Pelznickla – nemeckej kožušinovej, čiastočne strašidelnej podoby Mikuláša, ktorá sa inde na východ od Košíc takmer nevyskytovala.
V 80. rokoch 19. storočia vystupoval v Košiciach tradičný biskupský Mikuláš, ktorý prichádzal do škôl, kláštorov a domácností. Noviny opisujú jeho návštevy ako sviatok plný svetla, piesní a skromných darčekov, často jediných, ktoré deti v zime dostali. Mikuláš bol v tom čase najmä mravným symbolom, nositeľom dobra a nádeje.
Zaujímavé správy nachádzame z 90. rokov 19. storočia. Vďaka dobovému článku z roku 1892 sa zachoval výnimočný opis košickej mikulášskej oslavy, v ktorej vystupuje Pelznickel. Ide o nemeckú zimnú postavu — pelz znamená kožušina, Nickel je staré pomenovanie pre malého Mikuláša alebo škriatka. Pelznickel bol teda kožušinový, zamaskovaný „Mikuláš–strašidlo“, ktorý mal zároveň odmeňovať aj napomínať. Možno ho vnímať ako mierne strašidelnú verziu Mikuláša, určite však nie ako klasického čerta, ktorý sa i dnes objavuje po boku Mikuláša. Je to figúra známa z nemeckého prostredia: muž v kožušinách, s kapucňou, maskou, zvončekom a prútom, ktorý skúšal poslušnosť detí a nakoniec ich obdaroval orechmi a jabĺčkami.
Kým slovenský čert vychádza z kresťanskej demonológie a alpský Krampus z pohanských legiend, Pelznickel stojí medzi nimi – nie je zlý, ale je drsný; nie je démon, ale ani svätec; je to „chlpatý Mikuláš“ nemeckých meštianskych rodín. Práve takáto hybridná podoba sa zachovala v Košiciach, ktoré mali silnú nemeckú komunitu a mestskú kultúru preberajúcu viedenské a bavorsko-saské prvky. Humoreska z roku 1892 opisuje, ako Pelznickel prichádza do salóna bohatého mešťana, vojde v kožuchu, zahrmí zvončekom, deti sa rozpŕchnu — jedno sa bojí, druhé predstiera odvahu, tretie neverí vlastným očiam. Ide o nádherný etnologický obraz: Mikuláš v Košiciach už nie je len svätcom, ale aj dramatickou postavou, ktorá kombinuje rituál, zábavu a prvky strachu.
Po boku Mikuláša sa v tradíciách z poslednej dekády 19. storočia objavuje aj Krampus, rovnako známy z nemecko-rakúskeho prostredia. V dobovej tlači z roku 1897 sa zachoval opis slávnosti k sviatku sv. Mikuláša v uršulínskom kláštore. Medzi dievčatá prichádza biely biskupský Mikuláš, no vzápätí aj Krampus, alpská rohatá postava s červeným jazykom a reťazami. Mníšky pripravili deťom predstavenie, v ktorom sa radosť miešala s hlasným krikom, presne tak, ako to poznáme z rakúskych miest.
Do tohto tradičného obrazu však postupne vstupuje nový, moderný prvok. Práve koniec 19. storočia je obdobím, keď sa v košických obchodných výkladoch objavujú prví červení, nafúknutí, mechanicky pohybliví Mikulášovia. Už v polovici 90. rokov lákali výklady deti rôznymi „vtipne skonštruovanými“ darčekmi a Mikulášmi rôznych podôb. V roku 1897 noviny opisujú, ako sa drobci zhromažďujú pred veľkými výkladmi a v nemom úžase si vyberajú „svojho“ Mikuláša. O dva roky neskôr stoja pred lacným bazárom davy, aby si pozreli kývajúcich, bradatých a dokonca jazyk vyplazujúcich Mikulášov. Košice sa tým zaradili medzi mestá, v ktorých Mikuláš nadobúda „druhú tvár“ – komerčnú, modernú, ladenú na efekt a detský úžas.
Popri detskej radosti a obchodnej atrakcii však Mikuláš vstupoval aj do kultúrneho života dospelých. V roku 1895 sa napríklad na jeho predvečer konal v hoteli Schalkház slávnostný koncert viedenskej opernej primadony. Noviny vtedy s úsmevom dodávajú, že mladí Košičania prosili doma o povolenie zúčastniť sa. Mikulášsky večer sa stal príležitosťou na spoločenský výlet, koncert či stretnutie v meste.
Košice na prelome storočí tieto dve tváre spojili a vytvorili tak jedinečnú podobu Mikuláša, ktorý reflektoval rýchlo sa meniaci charakter mesta. Na jednej strane je starobylý biskup, ktorý cez školské sály, kláštory a rodiny prinášal deťom balíčky a mravnú výchovu, často so sprievodom Krampusa, alebo nahradený postavou Pelznickela. Tou druhou je moderná mestská figúra – veselá, červená, prítomná vo výkladoch a na uliciach, spojená so svetom hračiek, reklám a predvianočného ruchu.
Dnes nám tieto novinové úryvky prezrádzajú viac než len to, ako sa kedysi rozdávali sladkosti na sviatok sv. Mikuláša. Ukazujú nám mesto v pohybe – Košice, ktoré prijímali moderné európske vplyvy, no zároveň si zachovávali svoje tradície. Mikuláš sa stal zrkadlom tejto premeny: postavou medzi sakrálnym a svetským svetom, medzi výchovou a zábavou, medzi starými zvykmi a novými trendami, ktoré formovali koniec 19. storočia.
Autor: HistoricKE