„Ako vidno, maskovaný Mikuláš živo zachoval svoju tradíciu a vzdor pokročilej dobe, ako je práve naše XX. storočie, snáď skrz vzácnosť svoju, nepominie sviatok tento bez zvláštnych a milých ceremónií.“ Táto citácia textu publikovaného v roku 1924 je iste aktuálna aj v dnešnej modernej a pokročilej dobe, aj keď sme sa posunuli o storočie ďalej. Tradícia osláv sviatku sv. Mikuláša pretrvala dodnes, ale v čom sa líšila? Priblížime vám skrze dobovú tlač, ako vnímali tento sviatok sv. Mikuláša Košičania pred sto rokmi.
Mikulášske oslavy boli pôvodne mestským, v istom období šľachtickým zvykom, na rozdiel od iných tradičných zvykov, ktoré sa rozvíjali najmä na dedinách. Do ľudového prostredia prenikli v 19. storočí, a práve vtedy začal s Mikulášom chodiť anjel a čert ako symboly dobra a zla.
„Deň dárkov, deň prekvapení! Stačí si obzrieť pestré výklady v mestách a vedomi sme si významnosti dňa! Malé deti, dľa toho, či si to zaslúžily, alebo sa neosvedčily, vyložiac si predo dňom sviatku sv. Mikuláša do obloku topánky, naložia im rodičia, ktorí reprezentujú sv. Mikuláša, darčok, alebo prípis s výstražnou metličkou, aby v budúcnosti lepšie poslúchaly a snaživejsie sa učily.“ Slovenský východ, 5. december 1924
Ako i dnes, tak aj v minulosti sa z Mikuláša rozhodne tešili najviac deti. Táto tradícia sa tak symbolicky udomácnila, a to v podobe naleštených čižmičiek a očakávajúcich detí, čo im Mikuláš prinesie. Pochopiteľne, tých darčekov bolo podstatne menej a radosť z akejkoľvek maličkosti v podobe sladkosti bola veľká.
„Na uliciach naších mest už objavily sa prvé vianočné stromky a v obchodoch cukrárov už vystupuje obvyklá dvojica Mikuláša s čertom, ako nejaký predvoj vianočných sviatkov. Kto bol ten svätý Mikuláš, ktorého pamiatka tak dlho sa udržala? Nebol to ten svätý Mikuláš pápež, Mikuláš L, ktorý zaujíma tak význačné miesto v dejinách schizmatu a franskej ríše, ale bol to svätý Mikuláš Divotvorca, Thaumathumgos, ktorého uctieva cirkev západná a východná, ktorý je tak populárny u pravoslavných a ako môžeme čítať v každom ruskom románe.“ Slovenský východ, 5. december 1924
Ako i dnes, aj v minulosti sa zvykli na tento sviatok obdarúvať aj dospelí, najčastejšie zamilované osoby, pre ktoré bolo tradíciou svojmu milému či milej dať menší darček.
„Milenci zase hľadajú spôsoby a jakosť dárku, ktorým by prekvapili svoju dulcineu, svoj zbožňovaný predmet. V ústavoch vyšší a dobrý žiak, oblečený za Mikuláša, v sprievode menších čertíkov, predčíta poklesky a chyby svojich spolužiakov a povzbudzuje každého k vytrvanlívosti a pilnosti v učení.“ Slovenský východ, 6. december 1924
A ako v roku 1924 vysvetľovali pôvod či samotnú symboliku tohto sviatku?
„Čo o ňom vieme (Mikulášovi), je toto: narodil sa v Lykii v Pataru. Bol biskupom myrským a za cisára Licinia bol uväznený. Oslobodil sa teprv za Konštantína. Dlho bol uctievaný ako svätý len v Oriente. Nemeckí kupci preniesli jeho telo z Baru (Antivari) do svojej otčiny roku 1087. Prečo obdaruje práve tento svätý hodné dietky? Legenda vypravuje o ňom, že akýsi kresťanský chudobný veľmož sľúbil svoje dcéry pohanovi, ak mu nebude môcť zaplatiť svoje dlhy. Svätý Mikuláš vhodil po troch zlatých jablkách za oblok, čím boly dcéry vykúpené. Odtiaľ je obyčaj dávať pozlátené orechy a iné ovocie. Tak ovšem niet pochyby, že tu máme ešte zbytok starej symboliky pohanskej.
Keď kresťanstvo prenikalo medzi pohanmi, počínala si cirkev opatrne a nebrala ľudom ich starobylé obyčaje a mravy, ktoré im boly drahé, ale snažila sa dať im len kresťanský obsah. Hľadela zduševniť a novým obsahom naplniť formy, ktoré už našla a ktoré často nerozumeli už sami pohania. A pri týchto zvykoch šlo iste pôvodne o pohanskú slávnosť zimného slnovratu, pri ktorom asi namiesto dnešného Mikuláša vystupoval nejaký bôžik bieleho dňa, Bjelbog, akýsi Ormuzd, Helios, kdežto namiesto dnešného čerta vystupoval nejaký Ariman, Zlobog, Pluton. Aj diaboľ má v kresťanskej terminológii prívlastok knižaťa temnoty, kdežto Kristus má v liturgii časte epitheton Ranného Svetlonoša a to práve v najstarších pamiatkach kresťanských. S premoženým a so spútaným diabľom na znamenie premoženého pokušenia je znázorňované mnoho svätcov, medzi nimi na príklad náš svätý Prokop!
Tak vystupuje svätý Mikuláš s čertom ako odveká protiva dobra – zla, temnoty a svetla, držiac v jednej ruke biskupskú berlu a v druhej reťaz, na ktorej má uviazaného čerta.
Je treba poznamenať, že v tejto ozdobe a s touto biskupskou mitrou a berlou, v akej sa u nás symbolizuje, svätec, akiste nikdy nevystupoval: na východe užívali a užívajú iné rúcho. Východní biskupovia – ani v katolíckej cirkvi, nenosia mitru, ale zvláštny druh zlatých korún a ich berly sú rovné, nie zahnuté. V Nemecku vôbec neobchádza v predvečer 6. decembra svätý Mikuláš, ale mytologická postava Knocht, Rupprecht alebo Krampus. Je to akýsi predvoj Vianoc, ich ľudové obyčaje sú tiež pôvodu prastarého a nie sú dodnes úplne vysvetlené. Tak o vianočnom stromku je celá veľká literatúra.
Ale všimnime si tiež čierneho člena dvojice: velebný biskup drží karikovaného čerta na reťazi preto, že už stredovek pri tom všetkom sa veľmi pravdivé bál diabľa, ho karikoval a prideľoval mu vo svojich hrách úlohu komickú, lebo diabol’ bol mu grotesknou opicou božou. O znázorňovaní diabľov, o symbolike démonov, je tiež už veľká literatúra, veľmi zaujímavá. Nejde nám však o to, aby sme analysovali symboly. Hlavná vec je tradícia, nálada, ovzdušie. Sú to milé slávnosti rodiné, ktoré posväcujú domáci krb a uvádzajú nám na pamäť, ako úzko súvisí rodina s náboženskými a s kultúrnymi tradíciami.“ Slovenský východ, 5. december 1924
Autor: HistoricKE