Misionár z východu Ján Piatak pôsobiaci v Bolívii: Pastorácia je v tomto čase zameraná na charitu

SvetĽudia

Keď zistili, že je niekto asi chorý na COVID-19, pod hrozbou upálenia musel odísť.

Ján Piatak je misionárom a rímskokatolíckym kňazom Spišskej diecézy. Za kňaza bol vysvätený pred štrnástimi rokmi. V súčasnosti už piaty rok pôsobí v Bolívii. Svoje misie začal v oblasti Chiquitanie vo farnosti Maria Auxiliadora, kde bol viac ako tri roky. Momentálne už rok a pol pôsobí v oblasti Guarayos, kde má na starosti dve farnosti, Kráľovnej Pokoja v El Puente s približne päťtisíc veriacimi a Farnosť svätého Františka v Yotau s dvoma tisícmi kresťanov. K farnostiam patrí aj 22 komunít, ktoré sú na okruhu 120 kilometrov Amazonského pralesa.  

Prečo ste sa rozhodli odísť zo Slovenska a stať sa misionárom? Prečo práve Bolívia?

Boh si ma pripravoval na misie od začiatku povolania ku kňazstvu. Čas dozrel po dlhoročnej skúsenosti ohlasovania evanjelia Rómom na Slovensku. Spočiatku to malo byť Peru, neskôr sa ukázala reálnejšia Bolívia, aj vďaka Ondrejovi Peštovi SVD, ktorý sprostredkoval kontakt medzi diecéznym biskupom Štefanom a Antóniom z apoštolského Vikariátu Nuflo de Chávez v Bolívii.

Foto
Pandémia koronavírusu sužuje aj Bolíviu / Archív JP

Aká je pastorácia veriacich v Bolívii?

V prvom rade si treba uvedomiť, že misijné územie Bolívie je veľké a rôznorodé. Ľudia žijúci v horách sú viac uzavretí, dôveru si môžete získať až po dlhšom čase. V pralese sú viac otvorení, prístupnejší, ale aj menej vytrvalí. V závislosti od miesta žijú ľudia v rozličnom životnom rytme. Inak vedú kňazi pastoráciu napríklad v Santa Cruz, ktoré má dva milióny obyvateľov a inak ja na dedinke v pralese.

Hoci príručky na prijatie prvého svätého prijímania či birmovania môžu byť rovnaké, treba spoznať, do akej miery sú schopní pochopiť pravdy viery a hľadať spôsoby, aby neostali na povrchu. Veľmi mi pomáha počúvať mládež pripravujúcu sa na službu animátorov, počas čítania Božieho slova formou lecio divina. Spoznávam, ako oni vidia Boha, v čom si vysvetľujú správne či nedostatočne pravdy viery. Vďaka tomu môžem spoznať ich problémy a ponúknuť im odpoveď, ktorú ukazuje Boh vo svojom Slove.

Počas nedeľných svätých omší sa vždy čítajú komentáre k čítaniam. Sú zvyknutí, že sa im zakaždým hovorí, či si majú sadnúť, alebo sa postaviť. Veľmi radi majú procesie. Na sviatky bývajú pred i po svätej omši sprevádzané tancom. Pritom sa nesú sochy svätcov. Na znak vďaky Bohu a úcty k svätým indiánska rada starších „kasike“ nesie počas procesie zástavu a hrá na tradičných hudobných nástrojoch.

Ako si spomínate na svoje začiatky v Bolívii?

V Poľsku sa kňazi a laici pred vycestovaním na misie formujú rok v misijnom centre. Na Slovensku zatiaľ nič také nemáme. Cenné rady som však našiel pri rozhovoroch s misionármi verbistami v Nitre na Kalvárii. Moja španielčina bola pred vycestovaním v plienkach. Po príchode do Bolívie som k tomu musel spoznať chiquitansky dialekt, v ktorom si skracujú posledné hlásky slova. Indiáni z pralesa nehovoria veľa a nepoužívajú rôzne metafory v jazyku ako Španieli.

Napriek povinným očkovaniam som si ako každý misionár aj ja odležal svoje na lôžku v bolestiach a horúčkach. Telo potrebuje dlhší čas, aby si zvyklo na miestne jedlo i vysoké teploty a vlhkosť. Keď som prišiel do Bolívie a ochladilo sa na 20 stupňov, bolo pre mňa komické vidieť ľudí v bundách, čiapkach a rukaviciach. Dnes to viem nielen pochopiť, ale to cítim v kostiach rovnako ako oni, nakoľko zmena počasia a ochladenie „sur“, ako to oni volajú, je sprevádzaná výdatným dažďom a silným vetrom.

Foto
Ján Piatak / Archív JP

Južná Amerika je jednou z najviac zasiahnutých krajín v súvislosti s pandémiou koronavírusu. Aká situácia je v Bolívii? Ako ste sa vy vo farnosti vysporiadali s COVID-19?

Pandémia zasiahla aj Bolíviu. Zdravotníctvo je na nízkej úrovni. Nielenže ľudia nemali rúška, ale ani samotní lekári a nehovoriac o všetkých ostatných ochranných prostriedkoch a liekoch. Možno sa budete čudovať, ale ak zistili, že niekto je asi chorý na COVID-19, pod hrozbou upálenia musel odísť. Na mnohých miestach sa robili barikády, aby chorí nevošli do nemocnice, ľudia umierali na ulici. Už viac ako štyri mesiace žijeme v prísnej karanténe, vychádzať sa môže len doobeda, nakupovať raz do týždňa, v závislosti od koncového čísla občianskeho preukazu. Viaceré vstupné cesty do obce sú zasypané zemou, aby bol čo najmenší pohyb a vpustené iba vozidlá so špeciálnym povolením po dezinfekcii.

Pastorácia je v tomto čase zameraná na charitu. Vďaka dobrodincom robíme potravinové balíčky, pečieme chlieb a dávame najchudobnejším rodinám, spolu s modlitbami, Božím slovom či rúškom.

Ako Amazonský prales bojuje s požiarmi?

Požiare v Amazonskom pralese boli aj po uhasení znova úmyselne zakladané. Stoja za tým viaceré skupiny ľudí, ktoré potrebujú odlesniť väčšie územie. Táto skutočnosť odrádza aj samotných hasičov. Osobne som bol s nimi pri zásahoch, videl, ako statočne nasadzovali životy.

Foto
Starostlivosť o chorého  / Archív JP

Akej najväčšej výzve ste čelili v Bolívii?

Každý deň je pre mňa výzvou počuť Boží hlas a splniť Božiu vôľu. Žatva je veľká a robotníkov málo. V mojich dvoch farnostiach nemám rehoľné sestry, ani misijný tím zo Slovenska. S katechézami pre deti a mládež mi aspoň na štyroch miestach pomáhajú učitelia a katechéti. Snažím sa formovať mládež, aby v nich dozrela túžba slúžiť iným vo farnosti.

Foto
Pečenie chleba počas pandémie / Archív JP

Čo alebo kto vám najviac chýba zo Slovenska?

Jeden z misionárov mi pred prvou dovolenkou, ktorá bola po štyroch rokoch v Bolívii, povedal: „Choď domov, kým ťa ešte poznajú.“ A naozaj, bolo pekné byť s rodinou, rozprávať sa s priateľmi. No Ježišovo pozvanie zanechať všetko, otca, matku, súrodencov, priateľstvá viem pochopiť ako nevyhnutnosť, ak chcem byť naozaj duchovným otcom pre ľudí na druhej strane sveta.

Aké sú vaše plány do najbližšieho obdobia? Chcete sa vrátiť na Slovensko alebo pokračovať v misiách?

Viem, že chcem byť na misiách do času, kým Pán povie „misia splnená“. Otcovia biskupi a ja sme podpísali moje pôsobenie v Bolívii na ďalších päť rokov.

Komentáre