Pred 500 rokmi, 29. augusta 1526 sa pri Moháči odohrala bitka, ktorá sa stala jedným zo symbolických medzníkov dejín Uhorského kráľovstva. Porážka uhorského vojska osmanskou armádou sultána Sulejmana I. neznamenala iba vojenskú katastrofu. Smrť mladého uhorského kráľa Ľudovíta II. otvorila otázku nástupníctva na trón a krajinu na dlhé desaťročia uvrhla do mocenského zápasu pretkanú s prítomnosťou Turkov v niektorých častiach Uhorska. Dôsledky porážky pri Moháči skoro pocítili aj Košice.
Uhorským a českým kráľom bol v tom čase iba 20-ročný Ľudovít II. Jagelovský. Narodil sa v roku 1506 ako syn Vladislava II. Jagelovského a Anny z Foix. Už ako dieťa bol korunovaný za uhorského a neskôr aj českého kráľa, pričom po smrti svojho otca v roku 1516, vo veku iba 10 rokov, skutočne nastúpil na trón. V čase moháčskej bitky mal len 20 rokov. Jeho vláda býva tradične spájaná s oslabovaním kráľovskej moci, no tento vývoj sa začal ešte pred jeho nástupom. Ľudovít zdedil krajinu, v ktorej mala silné postavenie vysoká šľachta a obrana južnej hranice proti Osmanskej ríši výrazne zaťažovala kráľovskú pokladnicu.
Mladý neskúsený panovník tak čelil problémom, ktoré výrazne presahovali jeho osobné možnosti. Svoje postavenie chcel posilniť dôležitým sobášom s Máriou Habsburskou, sestrou neskoršieho uhorského kráľa Ferdinanda I., v roku 1522. Ľudovítova sestra Anna Jagelovská sa zase vydala za Ferdinanda. Práve toto dynastické prepojenie nadobudlo po Moháči mimoriadny význam.
Bitka pri Moháči nebola prvým stretom Uhorska s Osmanskou ríšou, ale bola vyvrcholením dlhodobého osmanského tlaku a postupného oslabovania južného obranného systému Uhorska. Osmanský tlak na južné hranice krajiny trval už celé desaťročia a po ovládnutí Srbska a Bosny sa Uhorsko dostalo do bezprostredného susedstva s Osmanskou ríšou. Dôležitým oporným bodom južnej obrany bol Belehrad, ktorý ešte v roku 1456 úspešne ubránil Ján Huňady. V roku 1521 ho však sultán Sulejman I. dobyl, čím sa Osmanom otvorila cesta hlbšie do vnútrozemia Uhorského kráľovstva.
V roku 1526 vytiahol sultán Sulejman I. s veľkou osmanskou armádou proti Uhorsku. Uhorskému vedeniu sa podarilo zhromaždiť vojsko, ktoré sa s Osmanmi stretlo 29. augusta na rovine pri Moháči (dnes mesto na juhu Maďarska, v blízkosti hraníc s Chorvátskom a Srbskom). Tohto stretu sa zúčastnili aj viaceré vysokopostavené osobnosti krajiny na čele s panovníkom Ľudovítom.
Uhorská armáda sa najprv pokúsila o prudký útok, ktorý mal protivníka zaskočiť a rozhodnúť boj ešte predtým, ako Osmanom naplno poslúži ich početná a technická prevaha. Po počiatočnom úspechu sa však útok zastavil a uhorské vojsko sa dostalo pod silný tlak osmanskej pechoty a delostrelectva. Bitka sa skončila katastrofou. Zahynula významná časť uhorskej šľachty a cirkevnej hierarchie a pri ústupe z bojiska prišiel o život aj samotný kráľ Ľudovít II. Podľa tradičného podania zahynul pri potoku Csele, keď počas úteku spadol aj s koňom do rozmočenej priehlbiny alebo vodného toku a v ťažkej výstroji sa nedokázal zachrániť. Jeho smrť bola z politického hľadiska možno ešte závažnejšia ako samotná vojenská porážka. Ľudovít zomrel bez potomkov a jeho smrťou vymrela česko-uhorská vetva Jagelovcov po meči.
O korunu sa následne prihlásili Ferdinand Habsburský a Ján Zápoľský. Práve ich zápas rozdelil Uhorsko a v nasledujúcich rokoch bezprostredne zasiahol aj Košice. Košice sa postavili na Ferdinandovu stranu a patrili medzi najvýznamnejšie slobodné kráľovské mestá Horného Uhorska. Ich hospodársky význam, opevnenie a poloha z nich robili strategický bod, o ktorý mali záujem obe súperiace strany. Košickí mešťania sa voči Jánovi Zápoľskému stavali nepriateľsky okrem iného preto, že sa obávali o svoje obchodné slobody.
K nepriateľskému postoju Košičanov k Zápoľskému sa viaže aj jedna známa legenda. 15. októbra 1527 mali Košičania priviazať rodový znak Zápoľskovcov spolu so slamou na psa a zapáliť ho. Za utekajúcim zvieraťom potom mali kričať: „Canis rex!“ – „Psí kráľ!“
Ján Zápoľský si uvedomoval dôležitosť Košíc a už v roku 1528 sa jeho vojská približovali k hradbám mesta. Proti nim postupovala Ferdinandova armáda vedená Johannom Katzianerom. K významnému stretu došlo 20. marca 1528 pri Seni, iba niekoľko kilometrov južne od Košíc. Ferdinandove jednotky tu Zápoľského vojsko porazili. Košice tak aj v nasledujúce roky zostali na Ferdinandovej strane, Zápoľský sa však svojho záujmu o mesto nevzdal.
K mimoriadne dramatickej udalosti došlo 4. decembra 1536. Zápoľského prívrženci táborili neďaleko Košíc a snažili sa zabrániť zásobovaniu mesta. V osudné dni košický kapitán Gašpar Serédy odišiel z mesta a správu mesta zveril svojmu zástupcovi Gregorovi Lónyayovi. Lónyay sa však priklonil na Zápoľského stranu. Zápoľského velitelia využili situáciu a ešte v noci vyslali ku Košiciam približne 1500 ozbrojených mužov. Pomohla im aj hustá hmla. Vojaci sa nepozorovane dostali k Dolnej bráne, ktorú im Lónyay nechal otvoriť. V úplnej tichosti vošli do mesta, zoradili sa na hlavnom námestí a začali povolávať meno kráľa Jána. Košice boli bez väčšieho boja obsadené.
Nebol to v dejinách uhorských miest prvý prípad, kedy mesto alebo pevnosť, ktoré nebolo vojensky dobytné, sa nakoniec obsadilo s pomocou zvnútra. Novým veliteľom mesta sa stal Leonard Czeczey. Zmena vlády mala pre časť košických mešťanov tvrdé následky. Podľa priloženého textu boli obmedzené mestské slobody a členovia rady nespokojní s novými pomermi boli spolu s 55 poprednými mešťanmi dočasne internovaní v iných mestách. Ich majetok bol skonfiškovaný. Mocenský zápas, ktorý vznikol po Moháči, sa teda pre Košičanov neprejavoval iba vojenskými udalosťami. Zasiahol mestskú samosprávu, majetkové pomery aj každodenný život obyvateľov.
Dôsledky osmanskej expanzie a politického rozvratu Uhorska sa prejavili aj ďalším spôsobom. Do bezpečnejších severných oblastí krajiny prichádzali obyvatelia z území zasiahnutých osmanským postupom. Časť z nich našla nové útočisko práve v Košiciach. Prameň uvádza, že sa tu usádzali ľudia z rôznych oblastí Uhorského kráľovstva, kupovali domy, získavali majetok, zakladali rodiny a postupne sa stávali košickými mešťanmi. Keď sa Košice v roku 1552 opäť dostali pod Ferdinandovu moc, panovník osobitným privilégiom potvrdil, že novšie usadení obyvatelia uhorskej národnosti majú mať rovnaké práva, slobody a možnosti zastávať mestské úrady ako starší nemeckí či iní mešťania. Moháč a následná osmanská expanzia teda nepriamo ovplyvnili aj národnostné a sociálne zloženie Košíc.
V roku 1552 sa Košice definitívnejšie vrátili pod Ferdinandovu moc. Ján Zápoľský už v roku 1540 zomrel a jeho politické dedičstvo prevzala jeho vdova Izabela Jagelovská v mene ich syna Jána Žigmunda. Po ďalších politických dohodách napokon Izabela Košice odovzdala Ferdinandovým komisárom. Nešlo pritom len o symbolické prevzatie mesta. Košice boli odovzdané aj so svojimi zásobami potravín a vojenským materiálom. Dochovaný inventár ukazuje, akú významnú vojenskú základňu už mesto predstavovalo. V zásobách sa nachádzali tisíce košických meríc obilia a medzi množstvom diel sa spomína aj obrovské delo nazývané Pórtánc, ktorého hmotnosť mala dosahovať 120 centov. Práve v desaťročiach po Moháči sa tak postupne formovala nová úloha Košíc. Zo stredovekého obchodného centra sa čoraz výraznejšie stávala aj strategická vojenská a správna základňa habsburskej moci v severovýchodnej časti krajiny.
Autor: HistoricKE