Obchodníčka na materskej dovolenke, zamestnankyňa nemocnice, kozmetička prevádzkujúca internetový obchod a študentka vysokej školy sa zoznámili už na Slovensku. Prišli Rusi a povedali nám, že ak sa do troch dní nevzdáme, zrovnajú mesto so zemou, hovorí Irina z Charkova.
Anna Pronkyna, Irina Mikhaylenko, Natalia Pikhylia a Valeria Kostenko. Tri matky a jedna dcéra. Najťažšie rozhodnutie museli urobiť do tridsiatich minút. Ich muži a otec ich priviezli k slovenskej hranici a vrátili sa. Do Kyjeva, do Dnepropetrovska, do Charkova. Bojovať.
Obchodníčka na materskej dovolenke, zamestnankyňa nemocnice, kozmetička prevádzkujúca internetový obchod a študentka vysokej školy sa zoznámili už na Slovensku. Sedia oproti mne za stolom v malej kuchynke turistickej ubytovne pri Hotelovej akadémii v Bardejove, kde si už piaty deň pripravujú kávu, čaj a jedlo.
Hneď, ako prídem, ponúknu mi kávu. S rozhovorom ochotne súhlasia. Každú chvíľu majú v očiach slzy, utierajú si ich do papierových vreckoviek. Niekoľkokrát sa ospravedlnia, odbehnú a znova sa vrátia. Chcú rozprávať. Chcú svetu povedať všetko.
Muži im do telefónu každý deň hovoria stále tú istú vetu.
„Neboj sa, všetko je v poriadku.“
„Čo je v poriadku? Veď vás každý deň bombardujú!“
„Ale som živý!”
„Tak potom je všetko v poriadku…“
Ale ich strach a smútok zostáva rovnaký.
Natália
„O štvrtej ráno sme sa zobudili na nejaký hluk. Najprv sme si mysleli, že smetiari idú pre odpad a búchajú kontajnermi. Pozreli sme sa do mobilov na správy. Nikde sa nič nedialo, tak sme si znovu ľahli spať,“ hovorí Natália z kyjevskej štvrte Bortniči o prvom dni vojny.
„Hrmenie nás po chvíli zobudilo znova. To mi už volala sestra. Uvedomila som si, že ak volá o štvrtej ráno, tak to môže byť iba jedna vec. Začala vojna a bombardujú nás. Všetci sme vybehli z bytov a ukryli sa v podzemnom parkovisku. Dve poschodia pod zemou.“
„Nad hlavami nám každý deň prelietavali lietadlá, po uliciach jazdila vojenská technika a tanky. Z diaľky sme počuli výbuchy. Po siedmich dňoch strachu, nocovania v podzemí parkoviska, nás s dcérou manžel odviezol na stanicu a posadil na vlak do Užhorodu. Odtiaľ sme prišli na slovenskú hranicu,“ vysvetľuje Natália. Jej manžel Jurij ostal brániť hlavné mesto.
„Sme veľmi vďační za to, čo všetko pre nás robíte. Ale potrebovali by sme prácu. Viete, je rozdiel dať niekomu rybu alebo udicu. Teraz by sme potrebovali tú udicu. Aj keď sme prišli len nedávno a sme ešte trochu v strese. Ale najviac by sme potrebovali prácu, aby to malo nejaký zmysel. Aby sme si mohli zarobiť peniaze,“ dodáva.
Irina
Irina z Charkova hovorí, že ruskí vojaci od samého začiatku strieľali na civilné ciele. 28 rokov pracovala v nemocnici. Nezostalo na nej jedno celé okno. Spomína, ako rozstrieľali auto záchrannej zdravotnej služby, ako v meste bombardovali poštu. Jej 15-ročná dcéra Polina zatiaľ spí vo vedľajšej izbe. Desiatu triedu základnej školy už kvôli vojne nedokončí.
„V ten deň sme sa zobudili o piatej. Nebo bolo od výbuchov celé biele. Rusi bombardovali vojenské časti v Charkove. Všetky okná na dome sa triasli,“ hovorí.
„Bolo to strašné. Hneď na začiatku nám povedali, že ak sa do troch dní nevzdáme, zrovnajú mesto so zemou. Sú horší ako fašisti. Bombardujú nemocnice, obytné domy, lekárne, úrady. Keď sme utekali z mesta, videli sme, ako strieľajú do civilných áut, ktoré rovnako ako my odchádzali z mesta,“ popisuje Irina prvé dni ruskej invázie.
Z Charkova odišli ešte v ten deň. Do auta si zbalili najnutnejšie veci a o siedmej ráno už boli ôsmi – s mužom, dcérou, priateľmi a ich deťmi za mestom. Smer hraničný priechod Velykyj Bereznyj – Ubľa.
„S mužmi si stále telefonujeme, mobily sú horúce. Sledujeme všetky správy o tom, čo sa v našich mestách deje. Šifrujeme, niektoré veci nám hovoriť nesmú, čo môžu, to povedia. Každý deň dúfame, že sa to na Ukrajine nejako vyrieši, aby sme sa mohli čím skôr vrátiť domov,“ dodáva Irina.
Anna
Anna prišla do Bardejova za manželom. Je invalidný dôchodca a do septembra má povolenie pracovať na Slovensku. Pochádzajú z Dnepropetrovskej oblasti, prišli aj s trojročným synom Sergejom. Anna sa teší, že malý Serjoža mohol už dnes ísť do slovenskej škôlky.
„Táto vojna je najhoršia pre deti. Odišli sme hlavne kvôli tomu, aby deti netrpeli. Myslím si, že sa nedá spoliehať na žiadne vyjednávania s Ruskom, tam naozaj nevidím žiadnu nádej,“ hovorí Anna.
„Môžeme sa spoliehať iba na seba a na našich mužov. Možno trochu aj na Európsku úniu a na Spojené štáty americké. Je to naša krajina, nič nikomu neberieme, ale nič nikomu nedáme bez boja, zadarmo. Naši muži sú vysoko motivovaní, budú sa brániť dokonca,“ vysvetľuje so slzami v očiach Anna.
„Viete, Krym odišiel ticho, bolo mi to strašne ľúto, mám tam veľa priateľov. Ale my nechceme byť súčasťou Ruska. A nebudeme akceptovať žiadnu proruskú bábkovú vládu. Hovorí sa o Janukovyčovi, ale to je nereálne, Janukovyč už raz z Ukrajiny utiekol. Je to politická mŕtvola. Ak by aj Rusi vojnu vyhrali, Ukrajinci budú bojovať partizánskym spôsobom. Máme silnú a motivovanú armádu s najdôležitejšou vecou – ukrajinským duchom,“ dodáva Anna.
Valéria
Študentka kulturológie na kyjevskej univerzite je presvedčená, že sankcie fungujú. Aj keď pomaly, ale fungujú „Rusi teraz plačú, lebo tam zatvárajú obchody. A my plačeme, lebo naše obchody zbombardovali. Máme tam známych, hovoria, že peniaze v hotovosti v Rusku už nie sú, kreditné karty už bankomaty neberú.“
„Máme tu podobný problém, pretože ukrajinské hrivny nám vo vašej banke za eurá nevymenia. Skúšali sme v troch bankách v meste. Nakoniec nám vybrať peniaze z bankomatu pomohol jeden pán, bol veľmi milý. Je to strašné, museli sme sa rozhodnúť do pol hodiny, všetko sme nechali doma,“ hovorí Valéria.
„Európa musí pochopiť, čo sa na Ukrajine deje. Že je to zlo, že bojujeme aj za vás. A neopakovať chyby z minulosti. Ako povedal náš prezident Zelenskyj. Čo je to za národ, ktorý nedovolí svojim matkám pochovať vlastných synov a privezie si do krajiny, ktorú vojensky napadne, mobilné krematóriá?“ dodáva Valéria.