Dvadsať dní putovali slnkom, hmlou i dažďom. Užili si krásne jesenné dni i borenie sa snehom na Kráľovej holi. Pocity eufórie z putovania mimo reality všedných dní sa striedali s fyzickou bolesťou a vnútorným bojom s negatívnymi myšlienkami.
Dvojica košických kondičných trénerov Radovan Gergeľ – Veronika Bilá absolvovala jesennú Cestu hrdinov SNP a zaradila sa tak medzi odhodlaných turistov, ktorí sa môžu pochváliť, že úspešne absolvovali 770 kilometrovú najdlhšiu pešiu trasu Slovenska.
„Ako kondiční tréneri sa snažíme ľudí motivovať k pohybu. Nás naštartoval výstup na Gerlach. Nebola to ľahká túra, ale po jej absolvovaní sme si povedali, že nás to baví a radi by sme skúsili aj niečo dlhšie,“ objasnil hneď na úvod pohnútky, ktoré viedli k rozhodnutiu vydať sa na cestu z Devína do Duklianskeho priesmyku Rado.
Dvojica športovo ladených ľudí bola na túry zvyknutá, no dvadsaťdňová výzva predstavovala úplne novú skúsenosť. Prvé problémy prišli už na tretí deň.
„Na nohách sa objavili otlaky a to ma zaskočilo. Nečakala som podobné problémy tak skoro,“ priznala Veronika. „Bola to prvá veľká skúška, ale bola som odhodlaná pokračovať. Druhým výrazným diskomfortom bola zima. Pre ženu zvyknutú na pohodlie domova nie je jednoduché prespávať v spacáku. Nikdy som však nemala pocit, že to chcem vzdať. Boli tam lepšie i horšie dni, ale všetko je to o hlave. Snažila som sa to teda brať ako dovolenku, ktorá sa o dva týždne skončí.“
Pocity poriadneho chladu si naši turisti užili predovšetkým v oblasti Nízkych Tatier.
„Na hrebeni Nízkych Tatier sme mali sprvoti krásne počasie. Teda počas prvého dňa, potom začalo snežiť. Najťažšie bolo potom počas výstupu na Kráľovu hoľu, kde nás poriadne premočilo a potom sme sa museli spustiť dolu do Telgártu,“ zaspomínala si Veronika. Ešte pred výstupom na Kráľovu hoľu zažila dvojica poriadne chladnú noc pri útulni Andrejcová. Tá síce ponúka turistom priestory pre spánok, no Košičania ostali v stane pred ňou. Obsadené útulne totiž všeobecne nevyhľadávali. „Poviem pravdu, do tej útulne by sme sa nejako natlačili. V tomto sme však s Veronikou trochu asociálne typy a radšej sme si vybrali vlastný priestor v stane. Aj keď nám bolo jasné, že tam bude oveľa väčšia zima. Je to možno trochu paradox, pretože ako osobní tréneri sme na kontakt s ľuďmi zvyknutí. Azda aj preto sme však netúžili po nejakom vážnejšom styku s inými.“
To však neznamená, že by sa ľuďom stránili. Pri Kurimke sa napríklad nechali zlákať pozvánkou párom, ktorý sa venuje pomoci turistom a funguje ako „trail angel .“
„Pozvali nás k sebe, pohostili nás a pripravili nám skvelú praženicu. Boli to svedkovia Jehovovi a v rámci svojej viery sa snažia robiť dobro. To stretnutie nám padlo veľmi dobre,“ vyznal sa Rado Gergeľ. Ešte príjemnejšiu noc zažil pri Štóse, kde sa s Veronikou zastavili u jeho rodičov. „Poviem pravdu – po tej návšteve bolo ťažké opäť sa obuť a vyraziť do lesov. Najradšej by sme si oddýchli dlhšie a neplašili sa. Keď sa dobre najete, niekto vám operie a dáte si sprchu, tak sa vám do nečasu veľmi nechce.“
Každodenné putovanie totiž nie je iba o vychutnávaní si krás prírody. Je to aj o bolesti a sebazaprení. V tých najťažších chvíľach sa osvedčila prítomnosť blízkej osoby.
„Vo dvoch sa to ťahá lepšie. Jeden dokáže druhého podporiť a to nás držalo v pozitívnom nastavení mysle,“ zdôraznila Veronika, ktorú doplnil Rado. „Keď mi bolo ťažko, ale videl som, že Veronike je ešte ťažšie, tak sa vo mne vzbudila potreba potlačiť vlastné problémy a pomôcť jej. A bolo to aj naopak. Navzájom sme sa potiahli a hecovali.“
Pre chlapa s vojenskou minulosťou išlo o návrat k nepohodliu, od ktorého si už dávno odvykol. „Poviem pravdu, niečo také som vyše desať rokov nezažil a tak to bol trochu extrém. Po pár dňoch si však na premočené nohy, chlad i hlad zvyknete.“
On sám vnímal ako kritický úsek výstup z Čertovice späť na hrebeň. „Je to motanie po lesoch a nás tam už zastihla tma. Pred sebou sme mali ešte veľa kilometrov a v snahe odľahčiť Veroniku som si tam naložil aj jej veci. Bola to taká fáza, počas ktorej som vnútorne potichu trpel. Uzimený, zmočený a fyzicky vyčerpaný.“
Úseky prechádzané po tme vyvolávali vo Veronike určitý strach. Obzvlášť, ak tabuľky na stromoch označovali prítomnosť medveďa.
„Vtedy sa človek trochu zľakne, ale reálne sme sa s divou zverou nestretli. Vraveli sme si, že medveď tam určite nečaká iba na to, aby nás zjedol. Zo začiatku tam bol istý strach, ale človek si zvykne a potom si to užíva,“ pousmiala sa V. Bilá a R. Gergeľ doplnil. „V čase nášho putovania prebiehala ruja a niektoré zvuky boli aj pre mňa celkom desivé. Raz nám takmer vošla do stanu líška, ale v reálnom ohrození sme sa neocitli.“
Úvahy o prípadnom predčasnom konci putovania zamietli obaja zakaždým už v ich zárodkoch. Zastaviť ich mohol iba skutočne vážny problém a ten nenastal.
„Ak by sa objavil objektívny dôvod, tak by sme skončili. Fyzického vyčerpania som sa nebál, pretože obaja sme dobre trénovaní. Odstaviť vás však môže zdravotný problém či prílišné otlaky. Nedajbože úraz. Potom to musíte zabaliť a skúsiť inokedy. Nám sa našťastie nepríjemnosti vyhli a pomohlo nám asi aj to, že sme to nedali na „pankáča“, ale všetko sme si poctivo naplánovali,“ zamyslel sa Rado, podľa ktorého môže aj človek bez výraznejšieho tréningu prejsť 20 či 25 kilometrov za deň. Dôležité sú však príprava a plánovanie. „To a samotné podmienky potom diktujú, či sa človek trápi, alebo nie. Závisí aj od toho, koľko toho so sebou nesiete. Ja napríklad milujem kávu a neviem si predstaviť, že by sme so sebou neniesli varič. Kofeín ma dokázal zakaždým vzpružiť.“
Okrem kávovaru vláčili na chrbtoch samozrejme hlavne oblečenie. „Výbavu sme sa snažili minimalizovať. Mali sme teda dlhé i krátke nohavice a základom je veľa ponožiek a nepremokavé topánky. Ak si v tomto smere vyberiete zle, tak to oľutujete. Dôležitá je aj nepremokavá bunda a dobre nám poslúžili merino tričká,“ ponúkla cennú radu turistom pripravujúcim sa na podobnú výzvu Veronika.
Pocit blízkosti cieľa pocítili Košičania prvýkrát počas prechodu červenej značky nad rodným mestom. Pohľad z Lajošky na vysvietený domov lákal, no do cieľa na Dukle ostávalo ešte kus cesty. Keď tam však konečne dorazili, zažili surreálne pocity.
„Človek si tam uvedomí, že nejde o jeho najkrajší a najšťastnejší moment putovania. Práve tam si však uvedomíte, aká bola sila predošlých prítomných okamihov. Nie je to o tej poslednej fotke, ale o tom, čo ste zažili predtým. Na Dukle sme teda nenašli nič, ale počas cesty k nej sme toho našli veľa,“ zamyslel sa Rado, počas ktorého predstavuje takéto dlhé putovanie obrovský priestor pre vnútorné úvahy. „Aj počas samotnej cesty sme veľa rozmýšľali o tom, čo je na takejto ceste najťažšie. Potvrdilo sa nám, že je to prekonávanie samého seba v situáciách, ktoré človek dennodenne nerieši. Človek totiž bežne nerieši, či má kde prespať, či má dosť vody, alebo jedla. Na takejto ceste zažijete diskomfort a to vás preverí.“
Veronika súhlasí, no ako hovorí, s odstupom času už človek spomína iba na to krásne. „Je ťažké pripomínať si všetky tie chvíle. Človek má totiž niekedy pocit, ako keby sa to ani nestalo. Keď mi je však teraz ťažko, poviem si, že som prekonala aj horšie a veci potom idú ľahšie. Tam v prírode sme žili vo vlastnej bublinke a riešili sme úplne iné veci ako teraz.“
O tom, že to stálo za to, svedčí aj fakt, že už na konci SNP-čky začali obaja plánovať nové výzvy.
„Radi by sme sa raz vybrali do Himalájí. Tento trip nás totiž iba upevnil v tom, že v tom chceme pokračovať,“ načrtla plány do budúcnosti Veronika Bilá.
Osobné naj Radovana a Veroniky:
Najkrajšia útulňa: Gálová
Najkrajší vrchol: Krížna
Najnudnejšia pasáž SNP: Vrické sedlo a jeho okolie
Najťažší úsek: kopce s veľkým prevýšením na krátkych úsekoch
