Či už bol priamym následníkom Palacha, alebo „len" chcel donútiť ľudí, aby zastavili šialené vojny vo svete, je jedným zo symbolov nášho mesta. Jedným z nemých hrdinov, o ktorých by sa ale nemalo prestať hovoriť.
16.1. 1969 sa v Prahe na Václavskom námestí upálil mladý študent Ján Palach. Protestoval tak proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a brutálnemu potlačeniu procesov demokratizácie, ktoré odštartovala takzvaná Pražská Jar a model Socializmu s ľudskou tvárou, ktorý presadzoval Alexander Dubček.
Palach však nebol prvou pochodňou, ako sa mnohí domnievajú. Tento veľmi bolestivý spôsob samovraždy a hraničnú polohu protestu si vybral i Ryszard Siwiec, ktorý sa upálil z rovnakých dôvodov na Štadióne milénia 8.9. 1968 v Poľsku. Siwiecov i Palachov čin mal v ľuďoch vzbudiť vzdor. Pochodeň ako Palach nazýval i sám seba, mala byť svetlom v temnotách. Mala donútiť režim prijať požiadavky pre väčšiu demokratizáciu komunizmu ako i donútiť ľudí uvažovať nad tým, či existujú väčšie hodnoty ako je život sám.
Napriek tomu, že Palachov čin mal v Sovietskom zväze niekoľko desiatok nasledovníkov (pochodní), režim nepadol. Namiesto demokratizácie prišla normalizácia a s ňou i zvýšená cenzúra. Každá ďalšia pochodeň, každá ďalšia obeť za zmenenie pomerov bola menej a menej známa a mená niektorých zmizli úplne, ututlané ŠTB. Až november 89 nám ponúkol možnosť pátrať viac po zámeroch týchto ľudí, po ich požiadavkách či motívoch.
Košická obeta
11.4. 1969 sa krátko pred šiestou hodinou večer na Námestí osloboditeľov v Košiciach upálil Michal Levčík. Osemnásťročný vojak základnej vojenskej služby sa polial neznámou tekutinou a zapálil pri pamätníku neznámeho vojaka, s krikom prebehol na Štúrovu ulicu, kde dezorientovaný narazil do výkladu vtedajšej mototechny. Potom spadol k neďalekému stromu, kde skonal. Svedkovia jeho činu sa ho snažili neúspešne hasiť. Na rozdiel od ostatných živých pochodní, Levčík zhorel takmer do tla. Službukonajúci lekár Dr. Polyak vyhlásil, že to, že išlo o vojaka, sa dalo spoznať len podľa pracky na opasku a časti vojenskej ponožky.
Levčíkov čin zostal až do revolúcie takmer nepoznaný. Levčíka pochovali v zapečatenej cínovej truhle za prítomnosti polície a armády a jedinou zmienkou o jeho samoupálení bola krátka správa vo večerníku so sarkastickým titulkom Módna smrť:
V piatok popoludní okolo 17.30 hod. na Štúrovej ulici, blízko Nám. osloboditeľov sa polial horľavinou a zapálil vojak základnej služby J. V. zo Sečovskej Polianky, ktorý len nedávno obliekol vojenskú uniformu. Jeden z občanov ho chcel uhasiť svojím plášťom, ale sa mu to nepodarilo. Motív samovraždy vyšetrujú.
(Večer, 14. apríl 1969, s. 1)
Iniciály V.J. sú jednou z ukážok komunistickej dezinformácie, rovnako aj v správe o pohrebe nie je uvedené krstné meno Michal, ale Jozef. Na Levčíka sa takmer zabudlo a len pár svedkov a rodina v sebe niesli bolesť a možno aj časť vzdoru dopátrať sa pravdy.
Nasledovník
Aj vďaka množstvu tutlania a dezinformácií je ťažké prísť na to, či bol Michal Levčík skutočne nasledovník Jana Palacha. Chýba nám list na rozlúčku, ktorého originál sa od vojenského archívu historikom doteraz nepodarilo získať a k dispozícii je iba jeho prepis. Dôležité je tiež si uvedomiť, že po čine Jana Palacha, Jana Zajíca a množstve pozornosti, ktoré tieto pochodne na seba pútali, sa vyskytlo množstvo samovrážd psychiatrických pacientov či labilných osôb, ktoré si chceli takouto samovraždou získať kúsok hroznej slávy.
To, čo ale delí Michala Levčíka napríklad od ďalších ôsmich ľudí, ktorí sa po roku 1968 upálili na území Slovenska, je spôsob jeho činu, miesto samoupálenia, ako aj rôzne malé detaily, ktoré ho s Palachom spájajú. Vieme napríklad, že Levčík žil v roku 1968 v Prahe, kde atmosféra uvoľnenia i normalizácia pôsobila veľmi silne. Za miesto svojho upálenia si tiež nevybral Strážske, kde narukoval, ale Košice (mesto s najväčším počtom obetí okupácie na Slovensku), kam sa dostal na základe dosť možno vymyslenej kožnej choroby.
Rovnako sa mu zázračne podarilo zbaviť des. D. Kováča, ktorý mal na neho ako na vojaka v prijímači počas prechodu z košickej nemocnice do útvaru v Strážskom dohliadať. Levčík si tiež vybral za miesto svojej smrti pomník neznámeho vojaka. Miesto, kde došlo k najväčším stretom medzi košickou mládežou a okupačnými vojskami a bežal smerom k Štúrovej ulici, ktorou okupačné tanky prechádzali. Symbolika sa teda nezdá byť náhodná. Tak, ako Palach, i Levčík pochádzal z malého mesta neďaleko metropoly, tak, ako Palach, i Levčík pociťoval smútok a vzdor nad stavom spoločnosti a sveta. Tak, ako Palach, si Levčík vybral významné miesto na začiatku centra mesta, kde sa upálil. Podobností je tu veľa, i keď dôkazy na definitívne tvrdenie stále chýbajú.
Či už Levčík bol priamym následníkom Palacha, alebo “len“ chcel donútiť ľudí, aby zastavili šialené vojny vo svete, je jedným zo symbolov nášho mesta. Jedným z nemých hrdinov, o ktorých by sa ale nemalo prestať hovoriť.
Autor: Tomáš Straka