Krásnu kariéru ukončil so striebrom na krku. Hoci sa na tento moment pripravoval už dlhší čas, keď ho pred začiatkom štvrtého finálového duelu proti Lučencu objala manželka Ivanka, neubránil sa slzám.
Nositeľ hlavných emócií tímu Podpor Pohyb Košice António Hernández definitívne vyzliekol hráčsky dres, no žlto-modrú futsalovú rodinu neopúšťa a v klube bude aj naďalej súčasťou seniorského tímu i mládežníckej pyramídy.
„Želal som si víťaznú bodku kariéry, ale nevadí, aj tak to bola krásna rozlúčka. Teší ma, že som sa mohol lúčiť pred peknou návštevou v domácej hale,“ vyslovil sa po vstrebaní prvotných emócií srdciar, ktorému nepovedia inak, než „Fidel“.
Rozlúčku s aktívnym futsalom neprežíval emotívne iba on, ale aj jeho spoluhráči.
„Je mi to veľmi ľúto a aj som si poplakal,“ priznal kapitán Sebastián Bačo. „Začiatok bol veľmi emotívny, pretože ja som vyrastal na tom, ako dvíhal trofej v košických farbách. Pre mňa je to veľký vzor lídra a bojovnosti na ihrisku. Do budúcnosti sa budem snažiť dávať mužstvu práve tú bojovnosť, ktorú mu dával on.“
Z palubovky sa Hernández v podstate stiahol už skôr a po príchode dvojice kostarických posíl sám usúdil, že užitočnejší bude v rámci iných pozícií. Namiesto nejakej zatrpknutosti venoval tímu ešte viac energie a sily ušetrené na ihrisku rozdával budúcej futsalovej generácii.
„To, čo sa nám podarilo, budeme bilancovať až po sezóne. Nepotrebujeme ani tak hodnotiť druhé miesto, pretože to je úspech. Ešte cennejšia je však komunita ľudí, ktorá sa zásluhou značky Podpor Pohyb vytvorila. To je niečo fantastické a ak by sme si niečo také predsavzali pred sezónou, tak by to boli utópia, sen. Títo ľudia nám fandia, chodia s nami na výjazdy, vodia k nám svoje deti. To je nesmierne cenné a niečo také nebolo v žiadnom klube, v ktorom som predtým pôsobil. Táto emócia je u mňa prioritná,“ poznamenal úprimným tónom Hernández.
Bohatú kariéru Antónia ozdobil predovšetkým majstrovský titul s RCS Košice z roku 2009. V minulom i tomto roku ho od zopakovania takéhoto úspechu delili dve víťazstvá. Podpor Pohyb podľahol v oboch svojich finálových sériách Lučencu 1:3 na zápasy.
„Titul ešte stále získať môžem, aj keď v inej pozícii,“ upozornil Hernández, ktorého vieru posilňuje poctivá práca odvádzaná všetkými ľuďmi v klube. „Lučenec nie je neporaziteľný a ja verím v to, čo sa tu buduje. Keď nie ďalšiu, tak tú nasledujúcu sezónu určite vyhráme. A keď raz ten titul získame, tak to bude séria, vlna titulov.“
Prispieť k tomu plánuje aj on sám a to skrz výchovu budúcich hráčov A-tímu či reprezentácie.
„Ostávam pri deťoch, pretože v tomto som sa našiel. Mojou súčasnou výzvou je Akadémia, ktorú sme rozbehli a verím tomu, že budem dlhodobo fungovať tak, aby sme boli vzorom pre ostatné kluby. Deťom je potrebné dať možnosť hrať a práca s nimi je krásna. Okrem toho však samozrejme ostávam aj v realizačnom tíme A-tímu a v tomto smere urobím všetko preto, aby bola nasledujúca sezóna opäť úspešná a snáď aj ešte krajšia, ako bola táto,“ pomenoval svoje najbližšie výzvy A. Hernández.
Samotnú kariéru aktívneho hráča označil za dlhú a nádhernú.
„Futsal mi dal množstvo zážitkov, veľa nových kamarátov a priateľov. Veľa som toho videli i vyhral a nadobudol som priateľstvá, ktoré sa stali aj rodinnými. Nemám sa za čo hanbiť a so všetkými bývalými spoluhráčmi vychádzam v dobrom. Bola to teda krásna kariéra,“ uzavrel António „Fidel“ Hernández.