Vždy si vravím, že mňa už nič neprekvapí. A predsa sa sem-tam pritrafí niečo, čo ma vie šokovať. Aj dnes popoludní tomu bolo tak, i keď tentoraz išlo skôr o milé prekvapenie.
Po niekoľkých hodinách strávených za počítačom, som sa vybrala na vzduch, prečistiť si trochu hlavu. Keď som sa vracala domov, pri vedľajšej bytovke som zbadala dvoch starších mužov. Jeden mal na sebe len tenký sveter a šľapky, druhý mal oblečenú dlhú vetrovku. Obaja stáli na chodníku blízko seba a vyzerali ako susedia, ktorí sa stretli pri venčení svojich psov. Malo to však háčik. Ani jeden z nich nemal psa...
Lepšie som sa na nich zapozerala, a v tom som to zbadala. Muž vo vetrovke so sivým strniskom na tvári držal v ruke malý kastról. Lyžicou do seba rýchlo „nahadzoval“ obed, ktorý mu priniesol druhý muž. Ten pri ňom netrpezlivo stál a čakal, kým skončí. V duchu som sa pousmiala nad tým, že sa asi strachuje o svoj hrniec. Vzápätí som si uvedomila, akú obetu tento „deduško od vedľa“ práve urobil. V deň, keď si ľudia plnili košíky jedlom, aby mohli na druhý deň hodovať, sa tento pán podelil s bezdomovcom nielen o svoj obed, ale aj o kuchynský riad. Pre mňa Veľký muž, aj keď mal len sotva 165 centimetrov...