Náhradná mama Žaneta Repická: Osvojené deti majú v srdci ponechané miesto aj pre biologických rodičov. A tak je to v poriadku (rozhovor + podcast)

VýchodĽudsKE

Manželia Repickí snívali o veľkej rodine. Napokon sa im ich sen splnil, aj keď cesta to bola náročná a trnistá.

Foto
Žaneta Repická doteraz vychovávala viac ako dvadsať detí. Najväčšou oporou je jej manžel / ŽR

Nie každému je dopriate mať vlastné deti. Nevhodné, no veľmi populárne otázky smerované na mladé páry týkajúce sa materstva, rodičovstva dokážu zabolieť. Nikdy nevieme, čo sa deje na druhej strane. Profesionálna náhradná mama Žaneta Repická by o tom vedela rozprávať. A v tomto rozhovore aj bude. O ne-materstve, opatrovníctve, adopcii i bežnom živote ženy, ktorá sa rozhodla pre veľký krok. Rozhovor nájdete aj ako podcast Rádia Košice. 

Profesionálnou mamou ste sa nestali len tak, čo vás k tomu viedlo?

Spolu s manželom sme desať rokov nemohli mať deti. Do manželstva som vstupovala s tým, že určite budeme mať desať detí. Potom sme to časom okresávali. Ten môj sen o materstve sa vôbec nenaplnil, lebo to bolo ťažké a strastiplné obdobie. Ten desiaty rok bol už veľmi náročný, tak sme si povedali, že je mnoho detí, ktoré nemôžu alebo nemajú rodičov a my sme pár, ktorý nemôže mať deti, tak prečo to nedať dokopy? Rozhodli sme sa prvýkrát pre adopciu, osvojenie, bol to veľmi náročný a ťažký proces, lebo manžel zo začiatku nebol otvorený k otázke adopcie. Nevedel si predstaviť, ako môže človek milovať cudzie dieťa. Ja som v našom manželstve viac emocionálna, on je rozum, čo je veľmi dobré. A po dlhom uvažovaní a rozmýšľaní, po psychologických testoch a príprave sme sa dostali do poradovníka a čakali sme na naše prvé dieťatko.

Je ten proces komplikovaný a aj časovo náročný?

Je zdĺhavý, áno. Človek musí prejsť prípravou, či už je to cez neziskové organizácie, alebo cez úrad práce. Tu v Košiciach je to z neziskových organizácií Úsmev ako dar, v Prešove to robí Návrat. Keď prejdú manželské páry alebo jednotlivec touto prípravou, dá si žiadosť na úrad práce a čaká.

A to sa bavíme o zhruba akom dlhom časovom úseku?

Ja si vždy hovorím, že čas tej prípravy je ako tehotenstvo, ako keď sa žena pripravuje na pôrod. My sme sa pripravovali dlhšie. Čo je však oveľa dlhšie, je už ten proces čakania na dieťa. Záleží aj od toho, o aké dieťa máte záujem. Všetko sa vypisuje v dotazníku, či ste ochotní prijať dieťa aj iného etnika. Tá doba čakania sa naťahuje, niekto chce prijať len dievča, len chlapca, niekomu to neprekáža a vie prijať súrodencov.

Neodradí niektoré páry tá dlhá doba čakania?

Áno, potom tie páry aj zľavujú z tých svojich kritérií, ale skutočne je to zdĺhavejší proces. Ak chcete bábätko, tak na to sa čaká najdlhšie, to už hovoríme o rokoch.

Koľko detí prešlo vaším domovom? Niektoré ostali, iné ste už vyprevadili do života.

Máme dve osvojené dievčatá a v pestúnstve aj jedného chlapčeka. Tým, že sme obaja boli aj ako profesionálni rodičia, tak tých detí bolo viac. Potom sme to oddelili, manžel je teraz vychovávateľ v Centre pre deti a rodinu v Košickej Novej Vsi. Ja som profesionálny rodič v Centre pre deti a rodinu v Prešove. Keď som to však tak zhruba počítala, tak je to asi 20 – 23 detí, ktoré prešli našou rodinou, aj spolu s tými našimi.

Wau, máte môj obdiv, nemôžete mať svoje deti a teraz sa tu zhovárame o tom, že ste dali strechu nad hlavou toľkým deťom. Sú to deti, ktorým ste určite zmenili život.

To ovocie nevidíte hneď. Najprv máte pocit, že to nemá zmysel. Hlavne, keď máte staršie deti. My sme obaja začínali so staršou súrodeneckou skupinou. Mala som pocit, že im nič neviem dať. A teraz spätne po niekoľkých rokoch sa nám tie deti ozývajú, ako sa majú, čo majú nové, že majú svoje rodiny… pre nás je to nádherný pocit. Napríklad dievča, ktoré u nás bolo len rok, lebo mala sedemnásť, odišla v osemnástke, lebo tvrdila, že to nemá zmysel, že jej rodina nič nedáva. Zavolala nás potom na stužkovú, lebo som ju vyprevádzala so slovami, že ty nikdy nezmaturuješ. Keď nebudeš v rodine, nezmaturuješ. A ona mi spätne na tej stužkovej povedala, že toto ju hnalo, že mi chcela dokázať, že zmaturuje. Vyštudovala na konzervatóriu operný spev, už má svoju rodinu, je maminou troch detí, takže sa s ňou teším. Žijú v zahraničí.

Takže ste vlastne už aj babkou.

Áno, ja sa v dobrom smejem, že som taká mladá profesionálna babka.

Foto
Manželia Repickí so svojou rodinou / ŽR

Rukami vám prešlo veľa detí, no ľúbili ste všetky deti rovnako, predpokladám.

Áno, to sa nedá mať len profesionálny vzťah, že len naplniť nejaké potreby tých detí. No s tými staršími je to náročnejšie. My sme boli veľmi mladí a museli sme hneď prejsť obdobím puberty, naše dievčatá boli ešte veľmi maličké, takže to bolo veľmi náročné. Úžasné však bolo, že sme v tom boli dvaja, tie sily sme si rozložili. Ja som napríklad pracovala s chlapcami, manžel s dievčatami. Alebo aj opačne, podľa toho, kto mal aký problém. Ale myslím, že to, ako sme žili, to sa na tie deti nalepilo.

Hovorí sa, že len pekne žite a deti sa pridajú, že to stačí. Že to je najlepšia cesta výchovy.

Áno, je to tak. Aj keď, tie deti sú veľmi zranené a majú pocit, že nikomu na nich nezáleží. Mala som od nich často vykričané, že nikomu na nich nezáleží. Prečo ma čakáš pri okne večer, veď nikomu na mne nezáleží... „Ale veď som prestála hodiny pri okne a ty si neprišiel a mne na tebe záleží.“ To boli slová, ktoré som im hovorila. Spätná odpoveď vždy bola, že nikomu na mne nezáleží, prečo práve tebe? Ja som vždy trvala na tom, že mne na nich záleží. Ak by to také nebolo, tak by sme im nedávali rodinu, lásku… Keď sú však tie deti dlhodobo v procese v domovoch, vychovávatelia sa tam striedajú a oni niekedy nemajú pocit, že im na nich záleží, predsa, sú to vychovávatelia a je to ich práca.

Aj keď aj práca vychovávateľa je v tomto procese veľmi dôležitá.

Je dôležitá a náročná. Určite ju robia z celého srdca pre tie deti, ako my v rodinách, ale tie deti to možno vnímajú inak. Povedia si, veď príde iný vychovávateľ. Záleží na tom, aký má to dané dieťa s vychovávateľom vzťah.

Foto
Žanetka od začiatku verila, že sa raz stane matkou / ŽR

Zdôraznili ste podporu partnera, manžela, čo je dôležité. Ako ale na vás a vaše rozhodnutie reagovalo vaše okolie? Teraz si už asi zvykli, ale aké boli začiatky?

Je to tak, že človek stratí veľa kvôli týmto deťom, ale aj veľa získa. Aj iných priateľov. Aj u nás to bolo tak, že sa tie priateľstvá vymenili, ako keď sa zo ženy stáva matka a má rodinu, tie priateľstvá sa trošku vymenia, aj nám sa to trošku skorigovalo. Na začiatku boli ľudia prekvapení, že čo chceme urobiť, ale ešte s tým osvojením to bolo v takej pohode. Niektorí ľudia nám povedali, že to budeme určite ľutovať, lebo niektoré tie deti sú zlé, že mnohí pred nami mali osvojené deti a zle to dopadlo. Skôr sme počúvali negatíva, ale ani to nás neodradilo. Tá túžba byť rodičom bola taká nesmierne veľká, že sme ju potrebovali naplniť a skôr ľudí odrádzalo to naše druhé povolanie, teda poslanie byť profesionálnym rodičom.

Pôsobíte na mňa ako taký už zmierený človek s tým všetkým, ale tie začiatky asi neboli také.

Áno, začiatky boli veľmi ťažké, ale teraz som už taká zmierená, moje materstvo sa už naplnilo aj tým, že už mám tri „svoje“ deti.

Vy ste boli súčasťou hry Pripútanie v divadle Na Peróne, kde ste aj so psychologičkou diskutovali o tejto neľahkej téme. Aký bol záujem, nehanbili sa ľudia o tom hovoriť?

Záujem mali. Bola som aj milo prekvapená, že bolo divadlo plné, aj že ľudia ostali na diskusiu. Hra bola veľmi nádherná. Ja som ju prvýkrát počula v rozhlase a veľmi ma vtedy oslovila, je nádherná. Môže byť náučné pre tie páry a ľudí, ktorí sa rozhodujú, prídu na prípravu a aj by chceli vedieť niečo viac. Hra ma veľmi oslovila, aj preto som si pýtala od Janky Wernerovej z divadla Na Peróne podklady. Tak pekne napísala hru, načítali ju a potom bolo pre mňa cťou byť na diskusii. Ľudia mali záujem, pýtali sa mňa aj pani psychologičky. Bola som milo prekvapená, že ich zaujalo aj moje rozprávanie a pýtali sa na pocity mamy.

A na tieto dosky by sa hra mala ešte vrátiť, tak verme, že áno, lebo je to téma, ktorú by sme mali otvárať častejšie. Verili ste, že vás raz niekto osloví mama?

Áno, verila som. Vždy som chcela byť mamou, aj keď sa mi to potom rozplynulo. Ale tá túžba byť mamou bola taká silná, že som verila.

Foto
Ja by som si želala, aby všetky tie deti, ktoré cez nás prešli a ktoré sú naše, boli v živote šťastné, hovorí Žaneta Repická / ŽR

Zaujal ma váš výrok: „Moje meno nie je až také známe, predsa vám viem povedať niekoľko zaujímavých osobných skúseností s deťmi, ktoré sú a zároveň nie sú vaše.“

Myslela som tým deti, ktoré máme osvojené. Lebo aj keď si ich osvojíme, máme pocit, že sú to už naše deti, dostanú nový rodný list, kde ste zapísaný ako rodič, sú vaše, aj oficiálne, ste novou rodinou. Ale ja zároveň upozorňujem a robím to aj na príprave, že tie deti v tom svojom srdiečku majú vždy také prázdne miesto, a to miesto patrí ich biologickej rodine. Takže aj keď sú osvojené, patria k vám a sú vaše, zároveň nie sú vaše. Lebo to miesto, aj keď by ste chceli zaplniť, nikdy nezaplníte. O tom by sme sa mohli naozaj dlho rozprávať. Sú štúdie, že deťom treba od malička rozprávať, že sú adoptované. Tie deti to cítia, aj keď boli prijaté od malička.

Čiže to neradno tajiť, boli predsa len prípady, že sa to deti dozvedeli až pomerne neskoro.

Deťom to treba od malička rozprávať. Napríklad formou rozprávky, dnes sú rôzne možnosti, krásne animované rozprávky, napríklad Kung Fu Panda. Ja som deťom sama rozprávala o princeznej, ktorá bola sama v kráľovstve a mama s ockom odišli niekde preč, nemohli sa o ňu starať, a tak sa potom našli pestúni. Je milión možností, ako to tým deťom primerane veku vysvetlili. Samozrejme, nebudem trojročnému dieťaťu rozprávať komplikované príbehy. Ale v každom veku tomu dieťaťu postupne dávkovať tieto veci. Aby s tým dieťa bolo zžité a aby ste s tým vy nemali problém. Lebo keď s tým nebudete mať problém vy, tak ani dieťa.

A čo napríklad puberta? To musí byť ešte náročnejšie.

Momentálne mám doma dve zlaté pubertiačky, ale my sme im to s manželom rozprávali od malička. Ja som skôr známa tým, že som až príliš otvorená v týchto veciach, aj k deťom. Myslím si však, že tak je to správne. Moja teraz už staršia dcéra, dnes už sedemnásťročná, tak sa, samozrejme, ako dieťa pýtala. Už keď prídu do škôlky, začína sa tu rozprávať o rodine, kresliť, prichádzajú otázky. A moja prvá skúsenosť s tým, keďže som bola neskúsená, predtým som neprešla Pride-om, čo je príprava cez Úsmev ako dar, to vtedy nebolo, tak som bola tiež úplne šokovaná, keď mi pani učiteľka zavolala s tým, že dcéra plače. Len pre ilustráciu, ona nikdy neplakala, keď mala ísť do škôlky, ja som si pripadala ako nenormálna matka, lebo my sme to mali naopak ako všetci. Ona bola vysmiata a ja vyplakaná.

Nuž, keď sa ozvala učiteľka, že s Lenkou niet rady a nevedela, čo sa mohlo stať, netušila som, čo to mohlo byť. A bolo to práve kreslenie rodiny v škôlke. Zasekla sa pri očiach, že ona nevie, akej farby má jej mama oči. Keď som prišla a utíšila ju, pýtam sa, prečo plačeš. Nevie, akej farby má jej mama oči. Tak som jej povedala, že veď nakresli moje. Povedala, nie tvoje, ale ty vieš, ktorej mamy.

Pre mňa to bolo silná rana, s plačom som prišla za manželom, ktorému som vysvetlila, aké to bolo pre mňa ťažké a on mi povedal, že buď rada, veď ona chce nakresliť oči svojej mamy a ty jej v tom máš poradiť. Pre mňa to bolo veľmi ťažké prijať. Dnes už viem, že tie deti majú prázdne miesto v srdci a chcú a majú tú túžbu ju spoznať. Nemusia s nimi žiť, len aby ich mohli vidieť. Je to pre ne také tajomné, chcú to odhaliť.

Foto
U Repických je stále veselo. Všetky deti, ktoré im prišli do života, ľúbia rovnako / ŽR

A boja sa rodičia adoptovaných detí, že raz zazvoní pri dverách biologický rodič? Alebo je to len taká filmová predstava?

Je to filmová predstava. U nás je to utajené, uzavreté, biologickí rodičia nevedia, kde je ich dieťa. Dieťa dostáva nový rodný list, nové rodné číslo, vy ste uvedení ako otec a mama a biologickí rodičia nevedia, kde ich detí sú. Stáva sa však, že deti chcú vyhľadať svojich biologických rodičov. Tu je dôležité byť krok pred tými deťmi, aj rozumovo a treba im dať tú možnosť, že ja pôjdem s tebou. Ja som deťom povedala, že ak budeš mať pocit, že chceš vidieť svoju biologickú mamu, ja ju s tebou pôjdem vyhľadať, lebo aj ja som zvedavá. Čo je pravda, lebo ja som ich tiež nevidela. Nejaké veci o nich vieme, ale ako teraz žijú, vyzerajú, ako sa im darí, to nevieme.

Je niečo, čo ste za tie roky oľutovali?

Nič, čo som urobila vo svojom živote, neľutujem. Možno by som už teraz so svojimi skúsenosťami povedala, že tak, ako sa v rodine rodia deti postupne, že máte najskôr staršie dieťa, potom príde mladšie, aby tie ďalšie deti prichádzali do rodiny postupne. Aby nepredbiehali to prvorodené. My s manželom sme to tak urobili, pri tých prvých starších deťoch, ktoré sme si zobrali a myslím si, že nieže to nebolo dobré, ale dalo to veľa starším deťom, ktoré k nám prišli, no mladšie sa tiež veľa naučili, ale aj také veci, ktoré ešte nemuseli vedieť. Už sa to na nich nalepilo. Takže, aby to bolo prirodzenejšie a vzťahovejšie. Nebudete mať toľko starostí a problémov. Ja to tak teraz aj robím a vysvetľujem, že takto je to lepšie.

Aké to bolo, keď ste prvýkrát museli na tie deti zakričať, resp. zvýšiť hlas. Nechcem, aby sme si to idealizovali, všetko to musí byť náročné. Alebo je to prirodzené?

Je to prirodzené, my sme ich chceli predsa naučiť, ako to v rodine funguje, lebo boli z uzavretej klietky. Áno, vedeli, ako to u nich doma fungovalo, ale my sme im chceli ukázať, ako to funguje tu a je to prirodzené. Keď dieťa vzdoruje, chce niečo, čo viete, že je nebezpečné, tak len autoritou. Inak sa to nedá. My sme predtým pri starších deťoch mali na chladničke vylepené aj pravidlá. Nedalo by sa to inak vo viacdetnej rodine.

Foto
Žaneta Repická na rozhovore v Rádiu Košice s autorkou  / Rádio Košice

Akým spôsobom dokážete vypustiť paru? Musí to byť niekedy tlak.

Keď som bola mladšia, mala som viac sily, energie, teraz to tak pekne upadá. Ale chodím cvičiť, cvičím aj doma, trošku sa takto ventilujem. A potom s manželom, len si tak posedíme, porozprávame sa, poprechádzame, sme spolu, otvoríme témy, ktoré pri deťoch nechceme rozoberať. Takže snažíme sa aspoň raz – dvakrát do mesiaca takto vypadnúť.

Blížia sa Vianoce, aké máte prianie?

Ja by som si zaželala, aby všetky tie deti, ktoré cez náš prešli a ktoré sú naše, aby boli v živote šťastné. Aby si našli partnerov, ktorí ich budú milovať bezpodmienečnou láskou, také, aké sú. So svojimi výkyvmi nálad, traumami, lebo to je veľmi dôležité. Aby bol ten partner z úplnej rodiny alebo z rodiny, kde dostával nespočetne veľa lásky, lebo tie naše deti potrebujú bez podmienky milovať. Aj s chybami, aj s tými rôznymi emóciami, ktoré majú. A aby mali rodiny.

A tiež, keď ten môj najmladší, teraz osemročný Andrejko vyrastie, tak by som už chcela byť v tej fáze, aby sa on o mňa staral. Má veľa lásky, ale je veľmi hyperaktívny, to je naša skúška trpezlivosti. Nuž a aby sa mali deti medzi sebou rady. To puto, ktoré sme im vytvorili, aby ich držalo, aj keď tu už nebudeme. Lebo sú a nie sú to súrodenci.

Tak veľmi si prajem, aby sa vaše sny splnili. 

Komentáre