Vďaka víťazke ankety Zlatý Amos sa putovné insígnie vrátili po dvoch rokoch do Košíc.
O učiteľskom povolaní sa zvykne hovoriť ako o poslaní. Na pedagógov má každý svoj názor, prežitú konkrétnu skúsenosť, ktorá ho zaiste nejako formovala. Na Slovensku sme si prešli obdobím, kedy bol učiteľ jednou z najváženejších autorít v spoločnosti, cez prazvláštne časy, kedy sa doslova hľadali rôzne formy ako zatraktívniť toto nepopulárne povolanie. Až sme sa dostali do súčasnosti, obdobia zatvorených škôl, dištančného vzdelávania, ktoré, verme, je už za nami. Vynorilo sa však niekoľko otázok. Zmenila korona pohľad na výučbu ako takú a začali sme si učiteľov viac vážiť? Aké je dnešné postavenie učiteľa v našej spoločnosti? Aj na tieto otázky sme sa snažili nájsť odpovede v rozhovore s pedagogičkou Martinou Miškovovou zo Súkromného gymnázia Katkin park II v Košiciach. Rozhovor nájdete aj v Podcaste Rádia Košice.
Gratulujeme k víťazstvu a tešíme sa, že je koruna opäť v Košiciach. Aj keď dobrých učiteľov máme po celom Slovensku. Vy ste chceli byť učiteľkou od detstva?
Nie. Nechcela som byť nikdy učiteľkou, ani to nikdy tým smerom nešlo. Menilo sa to, asi keď som mala päť rokov, chcela som byť tenistkou, to ma držalo relatívne dlho. Od učiteľa sa očakáva, že má také všeobecné znalosti. To znamená, matematika, gramatika a tak, no mne matika nikdy nešla, takže to aj keby som chcela, podvedome by ma to vylúčilo. Takže nie, nikdy som nechcela byť učiteľkou. Možno práve preto mám tu prácu teraz tak rada.
Vy pôsobíte na Súkromnom gymnáziu Katkin Park v Košiciach, je to škola zameraná aj na cudzie jazyky, čo všetko vyučujete?
Učím geografiu anglicky hovoriacich krajín, to je jeden z predmetov, kde aj pripravujem maturantov a potom učím taký predmet, ktorý až tak často na školách nenájdete – predmet komunikácia, vyučovaný je v anglickom jazyku. Učím také tie povestné „soft skills,“ takže učím detičky postaviť sa k pódiu alebo pred tabuľu a prezentovať, rozprávať, argumentovať či povedať svoj názor.
To ma zaujalo, mám hneď otázku, ako sa komunikuje s mladými ľuďmi v dnešnej dobe? Musí byť náročné vedieť osloviť dnešných študentov, aby vás rešpektovali, ale aby ste pre nich boli zaujímavou i zábavnou.
Komunikuje sa s nimi, myslím, rovnako, ako sa komunikovalo s deťmi v minulosti. Technológia to trošku zmenila, z veľkej časti aj zjednodušila. My veľa komunikujeme aj elektronickou formou, čo je skvelé, pretože keď pracujú na nejakom zadaní a potrebujú sa niečo opýtať, tak si to s nimi viem odkomunikovať napríklad aj cez víkend alebo večer. Ja si však myslím, že stále sú to deti, stále potrebujú mať pocit, že ich počúvate, aj keď mi niekedy vysvetľujú veci, ktorým absolútne nerozumiem. Ak je to niečo úplne najmodernejšie, ja si to veľmi rada nechám vysvetliť, veľmi rada sa poučím. Snažím sa držať krok, niekedy to bolo jednoduchšie, teraz už mám dcéru, takže som v trošku inej vekovej kategórii v týchto populárnych veciach. Ale veľmi rada sa od nich učím nové veci a možno, že aj vďaka tomu ostáva potom človek mladší.
Ale veď vy ste ešte tiež mladý človek. Jedenásť rokov za katedrou, predtým asi nemenej v školskej lavici, čo vás motivuje ráno vstať a otvoriť dvere školy s úsmevom?
Motiváciou sú pre mňa rôzne podnety. Napríklad, keď sa vrátia naši absolventi a povedia mi, že to, čo sa naučili u nás, im pomohlo na vysokej škole alebo keď vidím tie deti spokojné, keď mi povedia, že rady chodia do školy, že sú tam rady…alebo keď zazvoní a oni ostanú v škole. To sú také momenty, kedy si poviem, asi to robíme dobre.
Kedy ste v škole najšťastnejšia?
Som veľmi šťastná, keď môžem s tými deťmi tráviť čas aj inými aktivitami, ako sú tie klasické. Napríklad, turnaj vo vybíjanej alebo môžeme ísť niekam na výlet. Som rada, keď môžem deti spoznať trošku aj z inej stránky, ktorá mi nie je až tak ľahko ukázateľná, keď sme v škole.
Dôverujú vám tie deti natoľko, že sa vám po čase aj otvoria? Predsa len, niekedy je ľahšie zdôveriť sa napríklad učiteľovi, ako to povedať doma rodičom. Pedagóg to nesie potom so sebou, musí to spracovať, niekedy ešte aj vyriešiť.
Ja si myslím, že je to veľmi individuálne a tak, ako sa možno niekto otvorí mne, tak možno pre iného som typ, že by mi nepovedal ani veľkosť topánky, akú nosí. Pre niekoho môžem byť presne tá osoba, ku ktorej pôjde, keď má nejaký problém. Preto si myslím, že aj tie zborovne sú tak vyskladané rôznymi typmi učiteľov. Pre každého je super niekto iný. Aj deti sú rôzne, majú rôzne charaktery, nálady, povahy. Tie preferencie na osobnosť sú rôzne. Myslím si, že potrebujú hlavne vedieť, že ich počúvate, že si na nich nájdete ten čas. Nehovorím, že sa to vždy dá, bohužiaľ, tá učiteľská profesia nie je len o tom, že vojdem do triedy a učím, ako je to prezentované v televízii. Je tam aj veľa adminstratívy, iných organizačných vecí, byrokracia. Aj keď musím povedať, že ja keď som mala triedu pred rokmi, bolo to trošku iné a dnešným učiteľom v dobrom závidím, pretože to, čo som ja musela počítať ručne, dnes za nich urobí softvér, takže majú veľa práce ušetrenej, ale stále je to veľa byrokracie.
Niekam sme sa posunuli a nobelovku minimálne za EduPage, však?
Áno, netuším, kto za tým stojí, ale má u mňa čokoládu, aj dve :-).
Zahrajme si teraz takú hru, že ako Zlatá Amoska máte možnosť zmeniť jednu vec v našom školstve. Zo dňa na deň, čo by to bolo?
Ja si myslím, že by sa malo začínať s vyučovaním neskôr. Nie o ôsmej. My začíname o pol deviatej, takže to viem porovnať. Áno, máme deti, ktoré nie sú prebudené ani o jedenástej, máme generáciu, ktorá je dlho hore, hrá online hry, takže niekedy ich dostať do postele pred polnocou je sviatok. Ale myslím, že tie nulté hodiny a tak, to nie. V zime je ešte tma, nie, nie… Nerobme to tým deťom :-).
Do tejto súťaže sa pedagóg neprihlási sám, ale musia ho nominovať jeho študenti. O to krajšia je táto anketa o najobľúbenejšieho učiteľa. Vy ste tušili, kto a prečo vás nominoval?
Ja som sa to dozvedela, keď mi dali prečítať príbeh, ktorý o mne môj študent Majo napísal, dnes už absolvent našej školy študujúci v Prahe. Zhodou okolností to bol príbeh, ktorý aj vyhral ako ten najlepší. Boli tam slzy, napísal to naozaj tak, ako sa to stalo. Ako začal u nás v škole, ako sme mali konflikt, ktorý sme úspešne vyriešili. Ale pre mňa už tá nominácia bola malá výhra.
Ja som ten príbeh čítala a mám pocit, že ste Maja nezmenili, ale objavili v ňom niečo, čo ani sám netušil, že v sebe má.
Nemyslím si, že som v škole od toho, aby som deti menila, možnože ich len niekde nasmerovať a ukázať im, že aj takto sa dá a pozri sa, možno aj toto vieš. To, kde sa on dostal, v ňom bolo, len bolo potrebné ho trošku usmerniť.
Z básničky o vás som sa dozvedela, že neviete kresliť. Tak ako to je?
Nie, neviem kresliť, a to je jedna z prvých vecí, ktoré hovorím na hodine mojim deťom, keď sa predstavujem prvákom. Oni potom chcú, aby som kreslila a ja im vždy veľmi rada na hodinách nakreslím nejaké grafy a potom sa snažíme pochopiť, či sa to zhoduje s originálom. Ale rokmi sa lepším.
Myslím, že študentom je veľmi symatické, ak pedagóg ukáže, že niečo nevie.
Áno, ku mne chodia budúci učitelia, študenti pedagogiky v rámci svojej praxe, a to je jedna z vecí, ktorú im hovorím, že nemôžu vedieť všetko. Povedať študentovi, že niečo nevedia, je prirodzená vec. Ja to robím a nemám potrebu sa tváriť, že viem všetko, že som zjedla google.
Je to asi hlavne ľudské, ukázať, že neviem všetko.
Áno, presne.
Čo bolo pre vás počas finále najnáročnejšie?
Nemám rada byť stredobodom pozornosti, ak sa dá, tak sa tomu vyhýbam. Ale mala som pocit zodpovednosti voči deťom, ktoré ma nominovali, že by som to mala dotiahnuť do konca a vybojovať najlepšie, ako sa dá. Najťažšia bola ďakovná reč, pretože ja som bola presvedčená, že nevyhráme. Naozaj som si ani len námatkovo v hlave nepripravila reč. Takže keď povedali moje meno, tak som rozmýšľala, že, aha, tak mám isť hore a mám isť ďakovať, čo vlastne budem hovoriť? Takže áno, pre mňa to bol veľký stres a priznávam, že si veľa vecí z toho absolútne nepamätám a veľa vecí som sa dozvedela, až pri pozeraní finále v telke.
Okrem vzdelávania máte pod taktovkou aj študentskú radu, online školu, učíte vraj žiakov ako vyjadriť svoj názor úctivo a s rešpektom k iným. To je v dnešnej dobe sociálnych sietí, keď ma názor každý na všetko a s tým aj potrebu to prezentovať, mimoriadne dôležité. Ako je to s mladými ľuďmi? Predpokladám, že názor majú, no vedia ho aj slušne vyjadriť?
Názor majú, problém je naozaj v tom, že nevedia, ako ho vyjadriť slušne a tak, aby nikoho neurazili. Všetko sa dá, aj povedať veľa vecí, ale často nevedia ako. Aj to je jedna z vecí, ktorú sa snažíme na tej mojej hodine naučiť. Z pohľadu jazykára však hovorím, že keď sa na mojej hodine začnú detí hádať, som rada. Lebo sa hádajú v cudzom jazyku a vtedy si to precvičia najlepšie. Takže niekedy vytiahnem aj kontroverzné témy. S vyššími ročníkmi sú to aj ľudské vzťahy, zdravotníctvo a také, pri ktorých sa nemusíme všetci zhodnúť. Vždy hovorím, že možno jedného dňa prídeme aj na to, že aj môj názor je nesprávny. Nemusia so mnou súhlasiť, ja sa im však snažím vysvetliť, prečo ten názor mám, oni povedia prečo majú ten svoj a snažíme sa jeden od druhého si niečo zobrať.
Hovoríme o ideálnom stave, kedy máte študentov v triede, a to je radosť učiť, diskutovať. Prešli sme si však rokom, počas ktorého boli žiaci viac pri počítačoch, dištančné vzdelávanie preverilo počítačovú gramotnosť detí, učiteľov i rodičov.
Nechcem povedať, že sme na to boli pripravení, lebo na toto nebol pripravený nikto, ale tým, že my sme online školu mali už veľmi dávno predtým, tak u nás bol rozdiel akurát v tom, že sme sa nestretávali naživo v škole. My online školu využívame namiesto učebníc a kníh, študenti majú počítače, notebooky, takže toto sa len prenieslo do kuchýň, detských izieb, len sa skrývali pred rodičmi, ktorí pracovali z domu tiež, mladšími súrodencami, zažili sme rôzne situácie. My sme sa akurát snažili stretávať v rámci študentskej rady aj počas pandémie. Podarilo sa nám urobiť dve naše školské súťaže, vydať školský časopis, čo v čase covidu, keď boli všetci doma a bez inšpirácie, považujem za skvelé a naozaj klobúk dole pred kolegom, že dokázal tie deti motivovať. Ale často sme sa aj ako študentská rada stretávali len preto, aby som sa ich opýtala, ako sa majú. Niekedy to stretnutie trvalo päť minút, inokedy viac, ale naozaj to bolo len o tom, či sa chcú o niečom porozprávať…
Ako online škola ste možno neboli vystavení až takému šoku v čase dištančného vzdelávania, ale ťažko to asi teraz hodnotiť a porovnávať s bežnou štátnou školou.
Ťažko sa mi to hodnotí, pretože neviem priamo povedať, ako to fungovalo inde, ale naozaj klobúk dole pred každou školou, ktorá sa s tým musela popasovať a hľadať spôsob, ako to vzdelanie deťom zabezpečiť, ako to vymyslieť, keď nebolo technické vybavenie a nemali napríklad ako my už zabehnutú platformu, cez ktorú sme fungovali. Museli niečo hľadať, naučiť sa to učitelia a potom to naučiť deti. My sme mali obrovskú výhodu, že sme použivali niečo, čo sme poznali a poznali to hlavne deti. Boli sme ušetrení stresového faktoru. Ale napriek tomu to bolo náročné a myslím si, že to bolo náročné pre každého.
Niektoré kroky sa paradoxne dali podniknúť až vďaka korone. Inak by to bol dlhý schvaľovací proces, museli by prejsť metódy a zrazu sa pravidlá menili z hodiny na hodinu, dozvedeli sme sa to len z tlačoviek a sociálnych sietí ministerstva školstva, to predsa len musela byť skúška pre akéhokoľvek pedagóga, bez ohľadu na školu štátnu či súkromnú.
My keď sme prišli s nápadom online školy, tak väčšina tých ľudí, ktorých sme oslovili, si ťukali na čelo, že a načo vám to bude, prečo to chcete, čo s tým budete robiť? Vtedy sa nám o korone ani len nesnívalo, predsa je to dávnejšie, ale ja pevne verím, že to, kam sme sa posunuli teraz vďaka korone, to, ako sa začali využívať tie modernejšie metódy, že to ostane. Že tým návratom do škôl nezabudneme na to, že sa dá učiť aj inak. Pevne verím, že tie materiály a to všetko učitelia neodložia do nejakého priečinku v počítači a počítač niekde na katedru alebo pod katedru. Ale že budú pokračovať v tom, čo robili doteraz a zakomponujú do toho prezenčného vyučovania.
Takže sa doslova poučíme z toho, čo sa dialo a skúsime si z toho zobrať niečo pozitívne?
Ja si myslím, že tá korona ukázala aj veľa vecí, ktoré sa dajú nazvať pozitívnymi. Veľa veci sa zvládlo, veľa vecí sa dalo, možno aj doslova na kolene a že sa učitelia, školy, riaditelia vynašli.
A rodičia, na tých by sme nemali zabúdať.
Áno, a rodičia! My ako učitelia sme doslova vchádzali do ich bytov, domácností, často sme videli študentov, ktorí popri tom, ako počúvali našu hodinu, varovali mladších súrodencov, bolo aj také, že museli odbehnúť pomiešať obed, počuli a videli sme kadečo. Ale takisto moja dcéra nemohla chodiť do škôlky, tak pravidelne prišla na moju hodinu, zamávala študentom, oni sa na ňu usmievali viac ako na mňa. Bolo to jednoducho súčasťou toho všetkého, ako som ja videla ich život, tak videli oni môj, a tak sme žili, tak sme fungovali. A myslím si, že z toho budú aj pekné spomienky.
Aké je dnešné postavenie učiteľa v spoločnosti z vášho pohľadu? Lebo niekedy bol lekár, učiteľ a farár vysoko rešpektovaným človekom. Potom sa to niekde rozplynulo, bolo potrebné si nanovo vybudovať rešpekt. No prišlo „koronaobdobie,“ a to zamiešalo karty opäť – z rodičov sa stali na chvíľu učitelia, a to bol zaberák v nejednej domácnosti. Čo myslíte, otočilo sa to vnímanie učiteľa? Že to nie je len tak zvládnuť 30 detí niečo naučiť.
Ja pevne verím, že áno. Lebo učiteľ naozaj nie je len ten, čo vysvetlí nejakú látku a rovnice, naučí minulý priebehový čas. My často naozaj aj vychovávame. Tá úloha je zdvojená, je to výchovno-vzdelávací proces. Možno rodičia prišli na to, ako sme dôležití a možno aj nie. Ukáže to len čas.
Čo považujete za najväčšiu výhodu byť učiteľkou? Predbiehate sa v rade na obed?
Do jedálne nechodím. :-) V každom prípade som v kontakte s tým najmodernejším a som v kontakte s tým najaktuálnejším, takže človek ostáva dlhšie mladý. Nemyslím si, že v päťdesiatke budem nosiť ružové vlasy, ale ak to bude vtedy trend? :-) Ja si myslím, že všetko na tej práci je výhodou. Robíte, čo vás baví, ste s deťmi, môžete hrať vybíjanú, rôzne športy, chodíte na výlety. Myslím si, že všetko na tej práci je skvelé, až na tu administratívu, ale to už by bolo asi veľmi dokonalé.
Vy ste pôsobili aj v zahraničí. Prečo ste sa vrátili zo Spojených štátov amerických?
Hneď z viacerých dôvodov, ale ten najdôležitejší bol, že pre mňa dosť veľa znamená moja rodina a rodinu máte len jednu. Tak som si musela zvážiť, či budem len lietať hore-dole, predsa len to nie je kúsok. Chcela som byť pri rodine.
Je asi veľmi odvážne porovnávať slovenský a americký spôsob vyučovania. Vedeli ste sa preorientovať na ten náš?
Mne sa to ťažko hodnotí, pretože ja som absolvovala strednú školu na Slovensku s menším pobytom v zahraničí, potom som nastúpila na vysokú školu v Amerike. Čiže ťažko sa mi porovnáva, ale myslím si, že naši študenti, keď odídu do zahraničia, tak sú veľmi dobre pripravení práve tým, aký majú rozhľad a čo všetko sa tu u nás musia učiť. V USA kladú veľký dôraz na prax. Veľa z toho, čo učia, je potom prenesené do praxe, majú napríklad celý jeden semester, kedy pracujú na reálnych prípadoch pre reálnych klientov a robíte reálne veci, ktoré ste sa napríklad v semestri predtým učili teoreticky.
Je niečo, čo vám z amerického modelu vyučovania vyslovene chýba?
Máme online školu, ktorá vznikla naozaj preto, že som prišla do školy a povedala, že odmietam prefocovať papiere študentom, ktoré potom nájdeme v lavici, je to totálne neefektívne, ekologicky, finančne. A vďaka online škole sme veľa vecí, ktoré sa mi tam páčili a fungovali, dotiahli sem.
A čo americkí študenti? Často sú prezentovaní ako sebavedomí ľudia, poznáme to z amerických komédií. Je to naozaj tak?
Ja si myslím, že je to stereotyp, samozrejme, máte aj takých klasických amerických futbalistov, ktorí prejdu predmet len preto, že reprezentujú školu a sú veľmi talentovaní.
Z rozhovoru s vami mám pocit, že u vás to nie je len o pedagogickej činnosti, ale je to aj vášeň k učeniu, tak pekne o tom hovoríte.
Ja si myslím, že bez toho sa to robiť nedá. Ale ja to robím tých jedenásť rokov. Možno, keď tu raz budem sedieť ako Zlatý Amos senior, ak ma nominujú a vyhrám, tak možno už nebudem mať taký entuziazmus, predsa len po dvadsiatich, tridsiatich, štyridsiatich rokoch. A možno áno. Ja som mala šťastie na úžasných učiteľov, aj naozaj takých, čo učili dlhé, dlhé roky a veľa som sa od nich naučila. Aj kolegov mám mladých, aj starších a sú naozaj zapálení, zanietení a za tie deti by aj dýchali, a to aj napriek tomu, že majú, dajme tomu, že majú aj rok do dôchodku. Asi je to o tom, ako sa nastavíme. To školstvo nie je úplne predurčené, že vás musí ubiť a stane sa z vás taký ten zatrpknutý učiteľ, ktorý po vás hádže kriedy.
Už ste uvažovali nad tým, čo urobíte s výhrou?
Povedali sme si, že pôjdeme so študentmi niekam na výlet. A ak sa to nebude dať, tak venujeme peniaze vybranému objektu. Komu tak podáme ruku, ešte neviem, či to bude útulok, alebo iné zariadenie.
Využijem tento priestor, aby som cez vás poďakovala všetkým učiteľom i školám, že to nevzdali a bojovali v mimoriadne náročných koronových podmienkach. Zároveň držíme prsty v ďalšom boji.
Ďakujeme.