V písaní a cestovaní chce aj naďalej pokračovať.
Jarmila Zacher Pajpachová je najstaršou kamionistkou na Slovensku, o čom svedčí aj jej certifikát slovenských rekordov. Keď mala päťdesiatpäť rokov, urobila si vodičský preukaz na kamión. O päť rokov neskôr sa po tretíkrát vydala. Napriek tomu, že to v živote nemala jednoduché, nevzdala sa a rozhodla sa ísť ďalej. Žena plná optimizmu je momentálne šťastne vydatá a plánuje napísať pokračovanie svojej knihy Môj život kamionistky 2.
Jarmila nemala detstvo ako jej rovesníci: „Náš otec bol alkoholik, vychovávala nás viac-menej mamka. Pochádzam z ôsmich súrodencov, som druhá v poradí, takže sme sa narobili s mladšou sestrou, pričom veľa bitky sme dostali od nášho otca.“ Neskôr sa snažila osamostatniť: „Chalan, o ktorom som si myslela, že je ten pravý, tak nebolo to pravé orechové. Otehotnela som, rozišli sme sa, ja som odišla z Moravy do Tatier do Popradu. Tam som sa potom vydala. Syn mal niečo vyše roka, keď som sa vydala za prvého manžela, lenže neboli sme dlho spolu. Mala som šesťtýždňovú dcérku a syn nemal ešte ani dva roky, keď manžel náhle zomrel. Mal haváriu na vojne. Potom som ich jedenásť rokov vychovávala sama. Mala som dve práce, upratovala som na pamiatkovej správe, robila som dobrovoľnú zdravotnú sestru hokejistom na štadióne v Poprade. Musela som sa prispôsobovať deťom.“
Ani druhé manželstvo nedopadlo podľa jej predstáv: „Potom som sa druhýkrát vydala, tiež sme sa rozišli. S ním som mala jedného syna. Keď sme sa rozviedli, musela som zase mať dve-tri práce, aby som sama všetko utiahla.“ V práci spoznala svojho tretieho manžela: „Je to najzlatší človek pod slnkom,“ usmiala sa Jarmila a pozrela na svojho manžela Jaroslava, ktorý počas rozhovoru sedel vedľa nej. „Vraví sa, že na dobré sa dlho čaká, tak som čakala až do päťdesiatky. Potom sme žili spolu desať rokov a päť rokov sme teraz manželia. Za celých tých pätnásť rokov sme si jedno škaredé slovo nepovedali, tak spolu dobre vychádzame a to sme boli spolu v kamióne dvadsaťštyri hodín denne a niekedy štyri mesiace vkuse.“
Ako je možné, že sa napriek mnohým okolnostiam nevzdala? „Lebo človek musí. Mám ešte dvoch synov okrem dcérky. Najmladší má tridsať, najstarší 47 a teraz mám toho manžela môjho zlatého. Veľmi ich ľúbim všetkých a kvôli nim sa musí človek pozbierať a musí ísť ďalej. Čo by som tým dosiahla, keby som to vzdala? Nič. Takže sa musí človek otrepať a ísť. Nedá sa inak.“
Nedostatok pracovných miest a odvrhnutie ľudí ju priviedli k životu v kabíne kamióna: „V okolí Popradu už po päťdesiatke nie je práca pre ženy. Keď som volala, tak som jednej pani povedala, že či si myslí, že už trénujem skok do truhly. Vtedy som sa trošku rozčúlila na to, že teda nevzdám to a idem si urobiť ten vodičák, keď mi nepriznali predčasný starobný dôchodok. Spravila som ho na plný počet, na prvýkrát, všetko bolo v pohode.“
Na kamióne spolu s manželom precestovala západnú Európu, Anglicko, Dánsko či Lotyšsko. Vo svojich cestách a písaní kníh plánuje aj naďalej pokračovať: „Teraz sa ešte chystám na kamión s manželom. Idem písať ďalšiu knihu, aj keď budem v kamióne, dá sa to, vezmem notebook so sebou a budem pokračovať v písaní. Bude to Môj život kamionistky 2 a budem robiť rozšírené kapitoly, ešte vstúpim do toho deja. Knihu som si písala úplne sama. A potom budem pokračovať v písaní ešte z tých ciest, čo budeme jazdiť s manželom ďalej.“
Autorka: JANA TOMAŠKOVIČOVÁ