Seniori pani Ivana a pán Cyril sú kvôli prísnym zákazom a opatreniam už druhý mesiac uväznení vo svojich izbách v mestskom Centre sociálnych služieb v Bardejove. Porozprávali nám o ťažkom živote v „domove dôchodcov“ počas druhej vlny pandémie.
Sedím v starom byte tehlovej bytovky v centre mesta. Oproti mne sedia dve zúfalé ženy a viac ako dve hodiny rozprávajú celkom desivé príbehy z mestského Centra sociálnych služieb. Jedna z nich v ňom mala rodičov, druhej v ňom pred niekoľkými dňami zomrel svokor, ktorý sa tam koronavírusom nakazil od personálu.
O deň na to sa na sociálnej sieti objaví šesť strán textu, ktorý o tom napísali. V priebehu niekoľkých hodín ho vidí 25-tisíc Bardejovčanov, zdieľajú ho stovky ľudí. V desiatkach komentárov pribúdajú ďalší ľudia kritizujúci praktiky mestského centra pre seniorov.
O dva dni stojí pred jednou z budov centra na Wolkerovej ulici štáb televízie Markíza. Keď prechádzam okolo vchodu do budovy, všimnem si, že pri zamrežovanom zatvorenom okne vedľa vstupných dverí stojí žena s igelitovou taškou v ruke a telefonuje.
Cez mreže a odhrnutú záclonu sa pozerá na starého muža vo vnútri. Sedí na posteli a pri uchu má mobilný telefón. Okolo neho sa pohybujú dvaja ľudia v bielych ochranných oblekoch. Instantná návšteva v čase korony.
Niektorí klienti domova dôchodcov a ich príbuzní sú na tom ešte horšie. Kvôli prísnym nariadeniam a zákazom sa nevideli a nepočuli už niekoľko mesiacov.
O niekoľko hodín sa mi podarí zohnať čísla na dvoch seniorov uväznených vo vnútri. Na druhý deň im zavolám a vypočujem si ich svedectvo.
Ivana: Žiješ? Fajn. Zomrieš? Tvoj problém
Ivana Bolčová (72) je v bardejovskom Centre sociálnych služieb tri roky. 33 rokov pracovala medzi pacientmi v liečebnom dome v Bardejovských Kúpeľoch. Pred 10 dňami zistila, že má COVID-19. Nakazila sa počas všeobecnej karantény a zákazu vychádzania z izieb v budove centra na Wolkerovej ulici. Počas rozhovoru trochu kašle.
Keď sa jej nakoniec opýtam, kde jej môžem poslať link na článok, povie, že prístup k internetu nemajú. Navrhujem, že ho vytlačím a nechám pod jej menom na vrátnici. „To bude ťažké, neviem, či sa to vôbec ku mne dostane,“ vzdychne pani Ivana.
Ako sa žije v čase korony v sociálnom zariadení?
Myslím, že so sociálnym zariadením to nemá nič spoločné. Ani so starostlivosťou o zdravie. Napríklad, u ležiacich pacientov. Je úplne minimálna.
Ako to myslíte?
Tak, že aj keď my tu nie sme žiadni pacienti, ale klienti, zdravotná starostlivosť je tu absolútne nedostačujúca. Máme iba jednu kvalifikovanú zdravotnú sestru. Druhá je pomocná. Opatrovateľky s dvojmesačným rýchlokurzom to jednoducho nezvládajú.
Nedokážu ležiacim klientom, mnohokrát s ťažkými preležaninami a stavmi, poskytnúť takú odbornú starostlivosť, akú by mali mať. Napríklad, je potrebné ich polohovať. To sa tu vôbec nedeje.
Nechcem podceňovať všetky dievčatá, niektoré sú milé a snaživé. Ale pri niektorých je to katastrofa. Už som sa ich aj pýtala, či by sa rovnako chovali k svojej babke alebo mame. Bude to možno znieť veľmi drsne, ale ľudia tu zomierajú bez toho, aby si vedeli privolať pomoc.
Kvôli čomu si ju nevedia privolať?
Správne by sme tu mali mať také hodinkové náramky, ktorých stlačením privoláte personál. Ale jediné, čo tu máme, je stacionárny telefón pri dverách.
Poviem vám príbeh pána Šida, ani nie pred rokom tu zomrel. Večer dostal mozgovú príhodu, spadol a ostal ležať na zemi. Nevládal sa dotiahnuť k tomu telefónu. Našli ho až ráno. Previezli ho do nemocnice, o dva dni zomrel. Len kvôli tomu, že si nemal ako zavolať pomoc.
Pred niekoľkými mesiacmi mi zomrela spolubývajúca. Babička mala viac ako 80 rokov. Viete, čo povedali v nemocnici príbuzným? Že keď ju tam priviezli, bola taká dehydrovaná, že jej už nevedeli pomôcť. Toto je vizitka starostlivosti o ležiacich.
Ďalšia klientka išla večer na záchod a spadla. Ležala na zemi viac ako 12 hodín. Prechladla, zobrali ju do nemocnice. Na druhý deň zomrela.
Nemáte pri posteli zvončeky?
Nie, nič. Iba ten telefón pri dverách.
Skúšali ste na to niekoho upozorniť?
Viacerí klienti na to bezvýsledne upozorňovali. Ja mám rovnakú skúsenosť. Keď som išla za prevádzkarom, aby nám zvýšil teplotu na izbe z 22 ℃ na viac, pretože my starí ľudia sme viac zimomraví, povedal mi, že to nejde. Že to by musel urobiť dodávateľ tepla. Tak som zavolala na dispečing dodávateľovi. Povedali, že pridajú, ale musia mať žiadosť od vedenia centra. Tak si urobte obraz, ako s nami jednajú. Sme tu taký studený odchov.
Vie o tom vedenie?
Myslím, že áno. Som však presvedčená, že manažment tohto centra nemá ani len potuchy, čo by malo takéto zariadenie obnášať. Pokiaľ viem, riaditeľka na to nemá ani kvalifikáciu.
Pred týždňom vás pozitívne testovali na COVID-19. Ako ste sa nakazili?
Od personálu tu v zariadení. Je mi to ľúto a som z toho smutná. Pretože v takomto zariadení by k tomu dochádzať nemalo. Zamestnanci by sa podľa môjho názoru mali testovať každý deň, ak nie každý, tak minimálne každý druhý. Pozitívni by mali ísť domov, negatívni do práce.
U nás sa to už na začiatku druhej vlny premiešalo. Jeden potom nakazil druhého a potom aj personál viacerých klientov. Ja som jeden z nich.
Personál u vás vôbec netestovali?
Testovali, ale neskoro. A nie tak často, ako by mali. V poslednej dobe sa snažia napraviť, čo zanedbali.
Ako znášate chorobu?
Minulý piatok som mala zimnicu a celý víkend som sa veľmi potila, nebrala som ani žiadne lieky. Inak sa cítim celkom dobre.
Kto sa stará o pozitívnych klientov? Ako v centre prebieha liečba?
Nijako. Prídu opatrovateľky a zmerajú mi tlak a teplotu. To je všetko. Žiadny lekár, žiadna zdravotná sestra. Viete, príde mi to veľmi ľúto. Som tu zavretá na izbe v karanténe, akékoľvek návštevy sú zakázané.
Aspoň keby prišiel niekto z vedenia a opýtal sa: Počúvaj, si chorá, máš ten COVID-19, znášaš to? Aký to má priebeh? Ale nie, nepríde nikto. Nikto sa o vás nezaujíma, nikto sa vás na nič neopýta. Absolútne nič. Keď po prvej vlne začiatkom leta znova povolili návštevy a za klientmi prišli príbuzní, viacerí boli zhrození, ako ich starkí schudli.
Ako často tam chodí lekár?
To ani neviem, ani neviem, ako sa volá. Myslím, že tu chodí nejaká lekárka každý pondelok. Ja mám svojho ošetrujúceho lekára v meste.
Starí ľudia potrebujú lásku a kontakt. Potrebujú pohladkať, prehodiť slovo. U nás vám opatrovateľky iba prinesú stravu. Keď nejete, tak vám ju zoberú.
Čo by ste urobili, ak by ste mali moc to zmeniť?
Vymenila by som riaditeľku, vrchnú sestru a vedúcu stravovania. A urobila by som poriadok v účtovníctve.
Aká je strava?
Roky jeme to isté. Ryžu a cestoviny s omáčkou, z času na čas nejaké zemiaky. Neviem, či tá vedúca doma varí, lebo ak by toto navarila svojmu mužovi, asi by jej to otrieskal o hlavu. Bez chuti, bez fantázie. Dnes sme mali na raňajky bryndzovú pomazánku. Bola taká slaná, že som im ju vrátila späť. Nedalo sa to jesť. Pritom by tu mala byť diétna sestra alebo nejaký nutričný špecialista, ktorý by na to celé dohliadal.
Prečo by ste urobili poriadok v účtovníctve?
Je to jedna mafia. Nikto vám nedá toľko, koľko vám naše vedenie nasľubuje. Peniaze, ktoré prichádzajú z mesta, sa podľa mňa neinvestujú do zariadenia, ale rozdeľujú vyvoleným zamestnancom ako prémie a odmeny.
Čo vám v sociálnom zariadení chýba najviac?
Toto nie je sociálne zariadenie, aj keď sa to tak volá. Starí ľudia potrebujú lásku a kontakt. Potrebujú pohladkať, prehodiť slovo. U nás vám opatrovateľky iba prinesú stravu. Keď nejete, tak vám ju zoberú.
Namiesto toho, aby sa sociálne pracovníčky venovali nám, behajú po nákupoch. Alebo musia robiť iné veci. Toto má robiť personál s vysokoškolským vzdelaním? Nedostáva sa nám ani milého slova, ani kontaktu s ľuďmi. Jednoducho, sme tu zatvorení ako zajace v králikárni. Podľa hesla: žiješ – fajn, zomrieš – tvoj problém.
To je smutné.
Áno, je to smutné. Aj vy raz budete starý. Je to hrozný pocit, keď sa cítite odsunutý a nepotrebný. Pritom si za pobyt a služby platíme nemalé peniaze.
Cyril: Mala by tu prísť televízia
Volajme ho Cyril (74). Vysokoškolský vzdelaný sedemdesiatnik, bývalý športovec, tréner a manažér je v bardejovskom sociálnom zariadení na Toplianskej ulici viac ako 10 rokov.
„Môžete mi, prosím, zavolať tak o hodinku, pozriem sa do poznámok a urobím si nejaký rešerš,“ požiada ma, keď mu zavolám prvýkrát s prosbou, či sa s ním môžem porozprávať o živote v sociálnom zariadení. O hodinu mu volám znova. Je pripravený. Tentoraz má oveľa zvláštnejšiu prosbu.
„Pán redaktor, mám takú požiadavku. Prosím, nespomínajte tam moje krstné meno. Dajte nejaké iné. Napríklad Jano alebo Cyril. Aby ma nespoznali. Nebol by som rád, ak by mi narobili nepríjemnosti,“ hovorí so strachom v hlase.
„Rozumiem. Nebojte sa, nič sa vám nestane. Nejako to vymyslíme,“ uisťujem ho. Premýšľam, prečo sa 31 rokov po Nežnej revolúcii musia seniori v mestskom „domove dôchodcov“, za ktorý si každý mesiac platia niekoľko stovák eur, báť, aby ich za ich slová niekto nepotrestal.
Koľko klientov je na Toplianskej? Ako sa vám tam býva?
Asi 15 normálnych, ako hovoríme my – chodiacich, potom 40 ležiacich s plným servisom, ľudí, ktorých kŕmia a prebaľujú. A zvyšok – asi 50 mentálne chorých klientov. Niekedy mám pocit, že sa to tu o chvíľu zmení na hospic alebo ústav pre mentálne chorých.
Začali ste dosť strašidelne.
Hovorím to preto, lebo s tým mám osobne nepríjemnú skúsenosť. Býval som s jedným takýmto nesvojprávnym človekom. Stávalo sa napríklad, že som sa v noci prebudil a on nado mnou stál s nožom v ruke. Máme tu napríklad človeka, ktorý 24 hodín kričí. Takže, čo sa týka bývania v tejto budove, je to dosť ťažké. Navyše, sme teraz zavretí na izbách, vonku alebo na vzduch ísť nemôžeme vôbec.
Prečo?
Kvôli druhej vlne pandémie nariadila riaditeľka pre všetkých klientov zákaz vychádzania z izieb. Hoci tu máme aj nádvorie, opatrovateľky tam s nami nechodia. Sme celé dni zatvorení vo vnútri, máme nariadený absolútny zákaz pohybu. Stravu nám nosia na izbu. Jedine fajčiari môžu prejsť 20 metrov po chodbe do fajčiarne. A potom naspäť na izbu k televízoru. To je celý náš pohyb od 1. októbra. Niečo príšerné.
Niekedy sme tu vonku mali záhradku, pridelil nám ju ešte bývalý riaditeľ. Mohli sme pestovať všetko možné. Zeleninu sme dodávali aj do kuchyne. Nová riaditeľka pestovať zeleninu zakázala.
Čo robia sociálne pracovníčky?
Sú tu tri. Ja som tu už viac ako desať rokov. Pamätám si časy, keď ľudí brávali vonku, chodili k nám na izbu, rozprávali sa s nami. Za posledné roky sa to rapídne zhoršilo. Nič také sa nedeje. A k tomu tá hrozná, jednotvárna strava. Tipnite si, čo sa stalo, keď som dal návrh na jej spestrenie. Vyhodili ma zo stravovacej komisie.
Niekedy sme tu vonku mali záhradku, pridelil nám ju ešte bývalý riaditeľ. Mohli sme pestovať všetko možné. Zeleninu sme dodávali aj do kuchyne. Nová riaditeľka pestovať zeleninu zakázala. Vraj nemôžeme dávať zeleninu do kuchyne. Prečo? Pretože nemá dodací list. Rozumiete tomu? Predstavte si, že si doma niečo dopestujete a nesmiete si z toho nič navariť. Úplne postavené na hlavu.
Čo sa týka personálu všeobecne, stále sa to mení. Je tu veľká fluktuácia. Veľa ľudí odtiaľto po určitej dobe odchádza. Aj klientov.
Prečo?
Kvôli prístupu. Niektorým klientom napríklad zakazujú telefonovať. Dcére môjho kamaráta povedali, že s ňou nemôže telefonovať, pretože by telefón museli potom vydezinfikovať. Neskutočné. Niekedy som riadil stovky ľudí, neznášam, keď sa tu s nami zaobchádza ako s nulami.
Máte taký pocit?
Áno, bolo nám to aj povedané. Zdá sa vám v poriadku, že máme večeru každý deň o 16.00 hod.? Alebo že majú pracovníci zakázané s nami komunikovať?
Nie.
Ani mne. 11.30 hod. obed, 16.00 hod. večera a deň sa pre nás skončil. Moje jediné spojenie so svetom je cez tento telefón. A spoločenský život? Žiaden. Nula bodov.
Je v budove pripojenie na internet?
Áno, ale klienti majú pripojenie zakázané. Kvôli čomu, to netuším. Mám tu aj notebook, ale je mi na nič. Iba na neho sadá prach. Pritom to nechcem zadarmo. Niekoľkokrát som žiadal, že si ho aj zaplatím. Niekedy mám taký pocit, že vedenie chce, aby sme tu rýchlo pozomierali. A hotovo.
Dá sa to zmeniť?
Keby to bolo na mne, zmenil by som predovšetkým domáci poriadok zariadenia a stravovacie hodiny pre klientov. Od podlahy by som tiež riešil kuchyňu a spestrenie stravy. Personál by sa musel stopercentne otočiť a nastaviť na dobrú prax ku klientom. Problém je aj svojvoľné rozmiestňovanie klientov po izbách. Muselo by sa zmeniť aj správanie opatrovateliek a pracovníčok. Dnes podľa mňa žijú v strachu.
Čoho sa boja?
Že prídu o zamestnanie. Mala by tu prísť nejaká televízia, aby videli, v akom stave sú ľudia, klienti, personál, pracovníci a izby.
O stanovisko sme telefonicky požiadali aj riaditeľku Centra sociálnych služieb v Bardejove Annu Göblovú. Odpovedať na naše otázky odmietla.
Zriaďovateľovi centra – Mestu Bardejov sme prostredníctvom hovorcu bardejovskej radnice zaslali v utorok 10. novembra otázky so žiadosťou o odpovede a stanovisko. Do uzávierky sme žiadne informácie k aktuálnemu stavu v centre nedostali.