Cestovateľ, podnikateľ a v neposlednom rade major Andrej (András) Gállfy-Gallik (1815 – 1885), rodák z Gemera, prežil vskutku pozoruhodný život. Časť života strávil vo Francúzsku, USA, ale aj v Austrálii, aby sa na jeho sklonku vrátil do Uhorska, konkrétne k synovi do Košíc. V dome na Alžbetinej ulici, kde strávil posledné roky, bola inštalovaná pamätná tabuľa, aby jeho príbeh neupadol do zabudnutia.
Andrej Gállfy-Gallik sa narodil v obci Brzotín v novembri 1815 do rodiny zemana a bývalého vojaka napoleonských vojen Samuela Gallika. Po štúdiách v Rožňave a Levoči prišiel do Košíc, kde sa venoval obchodu. Po vypuknutí uhorskej revolúcie v roku 1848 vstúpil do košickej národnej gardy ako dôstojník jazdectva. Bojoval vo viacerých bitkách a bol aj ranený. Priamo sa zúčastnil bitky pri Világosi, v ktorej uhorské revolučné vojská kapitulovali.
Za jeho prorevolučné aktivity mu hrozili perzekúcie, čo ho viedlo k rozhodnutiu opustiť svoju rodinu a aj Uhorsko. Jeho prvou zastávkou sa stalo Francúzsko, najskôr žil v Paríži, neskôr v prístavnom meste Le Havre. Odtiaľ v roku 1856 na plachetnici Erickson vyrazil do „nového sveta“. Krátko žil v New Yorku a následne sa usadil v meste Cincinatti v štáte Ohio. Tu sa spočiatku venoval príležitostnej práci, no potom, čo si osvojil anglický jazyk, sa mohol pokúsiť o plnohodnotnejšie začlenenie do spoločnosti. Jeho podnikateľské aktivity sa nanešťastie skončili neúspechom, venoval sa napríklad výučbe šermu a jazde na koni.
V rovnakom čase vrcholila zlatá horúčka v ďalekej Austrálii, Gállfy-Gallik preto neváhal a našiel si prácu v námorníctve. Vďaka tomu sa zanedlho ocitol na Novom Zélande a neskôr aj v Austrálii. Sen o rýchlom zbohatnutí sa však nekonal a väčšinu času v Austrálii živoril. Zvrat v jeho živote nastal v roku 1861, kedy vypukla Americká občianska vojna. Keďže mal vojenské skúsenosti z pôsobenia v Uhorsku, rozhodol sa pre urýchlený návrat do Spojených štátov.
Americká občianska vojna bola konfliktom medzi severnými štátmi a južnými štátmi USA v otázke oslobodzovania černochov z otroctva. Gállfy-Gallik narukoval do armády na strane Únie, teda Severu pod vedením generála Ulyssesa Granta v októbri 1861. Už v januári 1862 bol povýšený do hodnosti kapitána. V prvej polovici roka 1862 sa zúčastnil dvoch úspešných vojenských ťažení Severu na západnom fronte, v štáte Tennessee. Najprv bojoval v bitke o pevnosť Fort Donelson, pričom jej obsadenie znamenalo dôležité strategické víťazstvo pre vojská Únie, pretože bolo súčasťou plánov o obsadenie rieky Mississippi.
Následne pokračovala armáda spolu s Gállfy-Gallikom ďalej na juh. V apríli 1862 bol svedkom jednej z najkrvavejších bitiek Americkej občianskej vojny – bitky o Shiloh. Aj z tejto bitky vyšli vojská Severu víťazne, no obe bojujúce strany stratili vyše 25-tisíc mužov.
Pre Gállfy-Gallika nasledovalo relatívne pokojné obdobie, ktoré sa skončilo v decembri 1862, kedy sa znova ocitol tvárou tvár smrti, tentoraz na bojisku lagúny Chickasaw Bayou (štát Mississippi) v rámci operácie vojsk Únie o dobytie dôležitého mesta Vicksburg. Nielenže tu po prvýkrát Gállfy zažil prehru vojsk Únie, ale bol aj zranený a upadol do zajatia. O jeho pobyte v zajatí nemáme bližšie informácie, s istotu vieme, že sa po troch mesiacoch v apríli 1863 dostal v rámci výmeny zajatcov na slobodu.
O mesiac neskôr sa vrátil späť k svojmu pluku, ktorý vtedy brázdil rieku Mississippi a stal sa veliteľom parníka Mound City. Severanom sa napokon v lete 1863 podarilo dobyť kľúčové mesto Vicksburg, čím sa vojenské operácie na západnom fronte prakticky skončili. Gállfy-Gallik v meste zotrval až do Vianoc 1864, kedy sa podľa rozkazu premiestnil do mesta Columbus, kde bol oficiálne vyradený z vojenskej služby.
V minulosti sme sa opakovane mohli stretnúť s mylnými tvrdeniami, že sa Gállfy-Gallikovi stal plukovníkom či dokonca generálmajorom. Avšak na základe publikovaných vojenských prameňov bola jeho najvyššou métou hodnosť majora, ktorú získal v októbri 1864. Po vojne žil od roku 1869 v Kansas City (v štáte Missouri), založil si tu veterinárnu stanicu pre kone a hovädzí dobytok a postupne sa stal váženým občanom mesta. Bol členom niekoľkých spolkov združujúcich veteránov občianskej vojny a spolupracoval aj s lokálnym periodikom.
V roku 1881 sa vrátil do Košíc a posledné roky svojho života prežil so synom Gejzom v dome na Alžbetinej ulici číslo 16. Krátko po jeho smrti vyšla v jednej z košických tlačiarní stručná biografia zachytávajúca pozoruhodný príbeh majora Gállfy-Gallika.
Zomrel v júni 1885 a pochovaný bol na starom evanjelickom cintoríne, ktorý sa nachádzal v blízkosti dnešnej Žriedlovej ulice. Tento cintorín – významná historická pamiatka Košíc, na ktorom bolo pochovaných viacero významných Košičanov, nanešťastie zanikol na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia. Po roku 1989 sa objavili snahy o jeho obnovenie či zriadenie pietneho miesta, zatiaľ však neúspešne.
Použitá literatúra a zdroje:
Gécziová, Katarína: Zo vzácneho cintorína má byť park. In Košický večer, r. 53, č. 28, s. 2-4.
Ondrejšík, Tomáš: Andrej Gállfy-Gallik – košický bojovník v Americkej občianskej vojne. In. Historické zošity, r. 2015, s. 16-22.
Tindall, George B. - Shi, David E. Dějiny Spojných Států Amerických. Praha: Nakladatelství Lidové noviny. 903 s.
Magyar életrajzi lexikon, I. kötet A-K. s. 566. Budapest 1967.
Borovsky, Samu. Gömör-Kishont vármegye (Magyarország vármegyéi és városai). s. 375. Budapest 1903.
Szinnyei, József: Magyar írók élete és munkái, III. Kötet – G, s. 976-980. Budapest 1891.