A bol to zážitok. Prekvapilo ma to hneď z niekoľkých dôvodov.
Keď sa povie „Rwanda“, väčšine z nás ako prvé zrejme napadnú hrozné udalosti z roku 1994, kedy počas genocídy bolo zabitých vyše 800 tisíc ľudí (niektoré zdroje uvádzajú až milión obetí). Drvivú väčšinu mŕtvych tvorili príslušníci menšinového kmeňa Tutsi, ktorí boli systematicky vyvražďovaní väčšinovou skupinou Hutuov. Hlavným vražedným nástrojom bola mačeta. Tieto udalosti rwandskej genocídy sú veľkou čiernou škvrnou nielen v histórii ľudstva ako takého, ale aj v histórii OSN, resp. medzinárodného spoločenstva, ktoré vtedy neurobilo nič, aby utláčanej menšine pomohlo.
Odvtedy už ubehli vyše dve desiatky rokov a to, ako teraz vyzerá Rwanda, považujem za obrovský zázrak. Krajina je bezpečná, čistá (ako prvý štát na svete Rwanda zákonom zakázala igelitové tašky), tempo jej ekonomického rastu patrí k najvyšším v celej Afrike a v rámci nedávneho udeľovania svetových cien v cestovnom ruchu (World Travel Awards) bola označená ako vedúca destinácia v Afrike (Africa´s Leading Destination in 2017).
Do hlavného mesta Kigali som priletel na konferenciu. V rámci nej som mal možnosť stretnúť sa aj so študentmi Univerzity UTB v Kigali (University of Tourism, Technology and Business Studies), ktorí sú hladní nielen po štúdiu, ale i po pracovných príležitostiach.
Žiaľ, počas krátkeho stretnutia s nimi som nadobudol dojem, že väčšina z nich len pasívne čaká na zázračnú pracovnú ponuku, ktorá zmení ich život. Tých aktívnych, ktorí na sebe usilovne pracujú už počas štúdia, sú ochotní urobiť aj niečo navyše (ako hovoria Angličania: go the extra mile) a reálne chcú niečo dosiahnuť, bolo pomenej. Na chvíľku som sa zamyslel nakoľko je to inak u nás na Slovensku...
Väčšina Rwandčanov hovorí plynule anglicky, avšak nie vždy im je dobre rozumieť. Čo im však rozhodne nechýba, je dobrá nálada, milý prístup a úsmev na tvári. V reštaurácii, v hoteli, či len tak na ulici sa mi niekedy zdalo, že sa až predbiehajú, kto sa krajšie pozdraví alebo ochotnejšie ponúkne pomoc. Navyše som nemal pocit, že by to robili umelo a afektovane. Bolo to naozaj srdečné a milé. A pre mňa aj vskutku obdivuhodné, lebo život bežného človeka tam ani zďaleka nie je taká „brnkačka“ ako v Európe, kde už niekedy ako keby sme nevedeli akú hlúposť od rozkoše vymyslieť.
Dva svety
Tak, ako vo všetkých rozvojových krajinách, i tu vám na prvý pohľad udrú do očí obrovské kontrasty: luxusné 5-hviezdičkové „radisony“ a „marioty“ s moderným konferenčným centrom a pristavenými limuzínami hodnými vyše 100 000 eur verzus chudobné štvrte s jednoduchými príbytkami a prašnými cestami. Samozrejme, kontrasty sa dajú nájsť všade - u nás, i na tom najvyspelejšom západe. Avšak tie skutočne priepastné rozdiely len niekoľko desiatok metrov od seba by vami nezatriasli, iba ak namiesto ľudskej kože nosíte tú hrošiu.
Apropo hrochy :) Spolu so žirafami či slonmi si ich môžete obzrieť počas rôznych safari výletov, ktorých je na výber vskutku dosť. Avšak jednoznačne najväčšou prírodnou atrakciou Rwandy sú tzv. horské gorily (mountain gorillas). Väčšina safari tripov je zameraná práve na spoznávanie týchto obrovských bylinožravcov, ktorých hmotnosť môže dosiahnuť aj 200 kilogramov. Po svete sa pohybuje už len okolo 900 týchto goríl, pričom drvivá väčšina žije v národných parkoch na území Rwandy, Ugandy a Konžskej demokratickej republiky.
Rwanda je známa aj ako krajina tisícich vrchov (a land of thousand hills). A naozaj, rovinku tu nájdete len ťažko. Ešte aj hlavné mesto Kigali s vyše miliónovou populáciou je popretkávané malými či väčšími kopčekmi a ranný beh jeho ulicami, ktorý som absolvoval, bol pomerne náročný. Nehovoriac o tom, že mesto je položené v nadmorskej výške 1 567 metrov nad hladinou mora. Vďaka tomu sa 28-stupňové teploty znášali veľmi príjemne.
Inak celkom zaujímavý nápad, začať deň na biznisovej konferencii ranným behom, ktorému punc výnimočnosti dodal domáci olympionik Alexis. Pomyselnou čerešničkou na torte bol náš policajný sprievod, ktorý kvôli štyrom desiatkam „VIP“ bežcov bez mihnutia oka na pár minút uzavrel dopravu v metropole krajiny.
I keď som zo samotnej krajiny videl len veľmi málo, resp. takmer nič - a preto by som s tam veľmi rád vrátil - naplno som si uvedomil jednu vec: cestovanie naozaj rozširuje obzory, búra predsudky, otvára oči a môže aj pretvárať myseľ. A preto som presvedčený o tom, že čím viac ľudí navštívi čím viac krajín, tým bude tento svet lepším. Naše malé Slovensko nevynímajúc.
Prajem šťastnú cestu :-)
Laci