Medzi ľuďmi, ktorí štrngali kľúčmi za lepšiu budúcnosť našej krajiny, boli aj študenti.
Od jednej z najväčších demonštrácií v histórii uplynulo 35 rokov. Aj ulice Košíc sa vtedy zaplnili tisíckami osôb, ktorí bojovali za slobodu a demokraciu. Medzi ľuďmi, ktorí štrngali kľúčmi za lepšiu budúcnosť našej krajiny, boli aj študenti vrátane Rolanda Buššu. V čase Nežnej revolúcie bol v poslednom ročníku na vtedajšej Vysokej škole technickej:
„Ak sa mám premiestniť 35 rokov dozadu, tak by som klamal, keby som tvrdil, že sme boli ako študenti hrdinovia. Spomínam si na masový pochod v Košiciach, to nebola demonštrácia, kde prišlo približne 5000 študentov pred Aulu Maxima na Letnej ulici. To bolo v čase asi štyri až päť dní po 17. novembri, kedy ešte nebolo nič jasné, nič rozhodnuté. Skĺbila sa tam odvaha, ale aj s obavou.“
Spomienky Rolanda Buššu na novembrové udalosti sú nezabudnuteľné. Napriek tomu, že strach nie je dobrou motiváciou, po rokoch priznáva, že mal určité obavy:
„My sme vôbec netušili, čo bude o sto metrov, čo bude na Letnej ulici, čo bude na Komenského triede alebo na bývalej Leninovej, dnešnej Hlavnej ulici. Tieto tri ulice sme absolvovali úplne pokojne, bez výkrikov. Na konci sa zaspievala štátna hymna a celý tento pochod sa rozpustil. Bola to nádherná atmosféra, plná očakávania a túžob. Pravdepodobne nikto z nás netušil, ktorým smerom sa dejinné udalosti uberú, ale nejako vnútorne sme cítili ako mladí, že sa musíme pridať.“
Tisícky ľudí zaplnili námestia aj pred šiestimi rokmi. Vtedy ich vyhnala do ulíc vražda novinára a jeho snúbenice, ktorá spustila vlnu najmasovejších protestov práve od Nežnej revolúcie.
„V mladosti je hybná sila, pretože tam neprevláda strach vo väčšej miere. Je tam nejaká obava, ale nie sú tam ešte zábrany. Vo veku 50 a viac sa už revolúcie nerobia, pretože tam tá životná skúsenosť sa spája s obavami, so strachom zo zamestnania, z rodiny, z detí. Tá paralela tam určite je, ale s jedným rozdielom. V roku 2018 sme boli slobodnou krajinou, ale v roku 1989 nám vládla komunistická strana a bola tu ešte železná opona,“ skonštatoval Bušša.
Aký je podľa Buššu odkaz novembra 1989 po 35 rokoch?
„Nebáť sa a nekradnúť – v tom je asi všetko. Ja to vnímam tak, že čím sme vzdialenejší od dátumu novembrových udalostí v roku 1989, tým ako keby sa nám ten systém viac a viac približoval. V rokoch 2018 – 2019 sa nám to podarilo nejakým spôsobom odraziť. Dnes je tu veľmi veľa paralel, ktoré nás ako keby približovali k neslobode. Je to paradox, že čím sme vzdialenejší od dňa vydobytia slobody, tým sme bližšie k neslobode. V tom by som hľadal nejaký odkaz toho, že bdejte.“
17. november bol pred 35 rokmi významným momentom v našej histórii. Pre Košice to však kalendárne úplne neplatí, pretože udalosti z Prahy sa do metropoly východu dostali o štyri až päť dní neskôr. Podľa vtedajšieho člena štrajkového výboru Ivana Smatanu dovtedy v Košiciach nikto nič nevedel:
„Samozrejme, že komunisti sa snažili celý tento incident ututlať, ktorý sa stal v Prahe na Václavskom námestí a následne zásahu jednotiek bezpečnostných, ktoré tam boli a my sme o tom absolútne vôbec nič nevedeli. Stretli sme sa ako študenti s tým, že sa začne štrajkovať alebo sa nezačne štrajkovať. Tie reakcie boli rôzne. Niektorí dokonca prišli s tým, že budeme štrajkovať tak, že budeme ešte lepšie študovať, ako sme študovali predtým.“
O tom, že Ivan bol súčasťou štrajkového výboru, dlho nevedeli ani jeho rodičia. Pred samotným štrajkom sa povrávalo, že v Košiciach pristáli armádne zelené barety, ktoré by počas prípadných nepokojov mali nastoliť poriadok.
„My sme boli pred generálnym štrajkom zatvorení v A klube. To bol vysokoškolský klub s otvorenými oknami. To už bolo hodne kosno a so zapnutými ampliónmi s tým, že sme čakali, že proti nám zasiahnu poriadkové sily, aby sme mohli volať o pomoc,“ spomína si Smatana.
Počas samotného generálneho štrajku pred vedeckou knižnicou mali organizátori najväčšiu obavu z agentov Štátnej bezpečnosti. Samostatnou kapitolou boli podľa Smatanu taxikári:
„Keď sme sa potrebovali ako študenti skontaktovať aj s ľuďmi mimo akademickej obce, ktorí sa začali zapájať do toho hnutia, a to hneď bolo vypytovanie sa, kto sme, čo sme, kam ideme, takže sme to robili tak, že nechali sme sa niekde vyviesť. Zašli sme do podchodu a obišli sme to a išli sme niekam úplne inam, ako sme zadali, aby sme zase nekompromitovali, keby sa náhodou niečo stalo.“
Ivan Smatana sa aktívne venoval protestnej činnosti aj v Prahe, Žiline či Bratislave, kde sa stretol aj s Milanom Kňažkom, ktorého slová sa mu vryli do pamäte:
„Úloha študentov v Nežnej revolúcii alebo v tomto hnutí už skončila. Vráťte sa nazad do škôl,“ čo ma hodne prekvapilo, lebo v tom čase ešte stále napríklad fungovali ľudové milície ako nástroj moci strany. Nebol zrušený ani prvý, ani štvrtý článok ústavy o vedúcej úlohe strany v spoločnosti.“
Po čase sa dostal Ivan na križovatku, či chce pokračovať v politike, alebo dá prednosť štúdiu. Nakoniec vyhrala škola a stal sa absolventom Univerzity Pavla Jozefa Šafárika.
Autor: RÁDIO KOŠICE