Na obdobie spred 35 rokov si zaspomínali košické osobnosti.
Od Nežnej revolúcie dnes uplynulo presne 35 rokov. Najsilnejšou hybnou silou v tom období boli študenti, ktorých túžba po zmene nakoniec pomohla ukončiť komunistický režim v Československu. My sme sa preto zamerali práve na ľudí, ktorí v tom období nosili na kabátoch maturitné stužky alebo absolvovali semináre či cvičenia na vysokých školách. Na novembrové obdobie si zaspomínala dvojica zo Štátnej filharmónie v Košiciach - huslistka Dana Orgovánová Vrlíková a hráč na kontrabas Pavol Rozum. Dana v tom čase síce študovala v Košiciach, ale nachádzala sa na opačnom konci republiky.
„Práve v novembri sa organizovalo Stretnutie hudobnej mládeže všetkých vtedy troch konzervatórií slovenských. Takže stretli sme sa tam hudobníci z Bratislavy, zo Žiliny a Košíc. V Piešťanoch to bolo a viedli to významní slovenskí dirigenti ako Ľudovít Reiter, potom s nami pracoval Ján Pragant a Pavol Tužinský,” povedala Dana Orgovánová Vrlíková.
Študenti sa, samozrejme, dopočuli o udalostiach z Václavského námestia a po skúške sa rozhodli vycestovať do Bratislavy. Síce rozhodnutie podporiť Pražskú iniciatívu bolo jednoznačné, predsa len určitá obava prevládala, keďže protestovať bolo v tom období nemysliteľné. I napriek tomu, že išlo o významné podujatie v životoch študentov, spomienky už sú po 35 rokoch mierne zahmlené.
„Prevažujú vo mne skôr pocity ako konkrétne udalosti, pocity z toho dôvodu, že boli tam aj nejaké obavy, ako to celé dopadne. Toto je zvláštne, lebo som o tom aj premýšľala, že ja si vôbec nepamätám tých ľudí, ale tú atmosféru si pamätám. Cez pocity som to vnímala, že tie kľúče si pamätám, tú zimu a tú atmosféru, že sme skandovali. Námestie bolo plné, to si pamätám, že tam bolo veľmi veľa ľudí,” zamyslela sa Dana.
Podobne na tom s neúplnými spomienkami bol aj kolega Pavol Rozum:
„Detailne neviem. Len keď si na to spomínam, vnímam atmosféru. Rozmýšľal som, že k čomu to prirovnať, ako človek odsúdený na doživotie a zrazu mu povedia, že tak ideme tú väznicu zbúrať a môžete ísť domov. Pamätám si na udalosť, keď sme liezli na Hlavnej na strom so zástavou a vyvesili sme tam našu vlajku a hneď sa hlúčik ľudí zhŕkol a ľudia začali skandovať: Sloboda, sloboda!“
Následné obdobie by sa dalo charakterizovať ako búranie bariér, vďaka ktorému ľudia mohli zrazu cestovať do nepoznaných miest. A Dana Orgovánová Vrlíková nebola výnimkou:
„My sme išli potom do Grécka, myslím, s naštudovaním nejakej opery. To už bolo asi po revolúcii a to bolo pre nás niečo úžasné. Lebo vtedy sme museli vybavovať doložky k pasu, že tam nemohol ísť každý. To pre nás bola obrovská motivácia, že sme do Grécka mohli ísť. A ešte to si pamätám, že sme spali niekde na lavičkách pri Belehrade, že sme šli 24 hodín autobusom, ale nám to vôbec nevadilo, lebo sme sa šli nadýchnuť slobody.”
Pavol Rozum si spomína, že zmena vzbudzovala v ľuďoch nádej na lepšie zajtrajšky, čo pomáhalo aj ľahšie odpúšťať činom minulým:
„Zaujímavé bolo, že aj susedia, ktorí boli medzi komunistami, alebo poslanci za komunistickú stranu zrazu išli aj oni na polnočnú omšu, ale nikto ich neodháňal. Nie, bolo tam priateľstvo aj s týmito ľuďmi, neodstrkovali sme. Také jedno veľké objatie to bolo.“
Verme, že sa naša krajina bude posúvať aj vďaka 17. novembru 89 vpred a nenecháme vyjsť snahu predošlých generácií navnivoč.