Nežný revolucionár po 31 rokoch: Dostal som lustrák od Langoša a kladivko od Húsku

VýchodĽudia

Meno: Vladimír Harajda. Dátum narodenia: 21. marec 1955. Vek v čase revolúcie: 34. Miesto narodenia: Bardejov. Miesto v čase revolúcie: Košice, Bardejov. Povolania: futbalista, karikaturista, závozník, hrobár, predák lisu, majster, prednosta, poslanec kontrolór.

Foto
Vladimír Harajda: Spolupatričnosť ľudí bola v Novembri 89 obrovská / KOŠICE ONLINE

Vlado Harajda je chodiaca bardejovská kronika. Futbalová, samosprávna aj politická. Skvelý karikaturista roky kreslí a paroduje mestskú politiku a politikov.

Karikatúry kreslil už do učebnice dejepisu na gymnáziu. K trojke z chovania sa dopracoval aj preto, že triednemu profesorovi povedal, že nie je socialistický typ učiteľa. Kvôli tomu ho nevzali na vysokú, a tak musel začať robiť závozníka v štátnom podniku Ovocie – Zelenina. Tam ho ako 19-ročného našiel manažér prešovského Tatrana.       

Pred novembrom 1989 bol súčasťou undergroundovej partie okolo Jozefa Porjandu, ktorá v bývalej bardejovskej kolkárni (Klube mladých, M-ku) organizovala akcie a koncerty českých zakázaných pesničkárov a udržiavala intenzívne vzťahy z pražským disidentským jadrom.  

Foto
Prvý ponovembrový predseda federálnej vlády Marián Čalfa na pive v bardejovskej krčme Gažoľ v roku 1992 (vpravo vedľa neho Vlado Harajda) / VH

Toto je originál dražobné kladivko. Bum. Jeho buchnutím odišli po revolúcii z mesta stovky privatizačných miliónov. Bum. Rok 1991, 1992, 1993. Malá privatizácia. Bum. Augustín Marián Húska. Bum. Privatizačná komisia. Bum. Mäsiarne, obchody, reštaurácie, malé prevádzky. Bum!“

S nezameniteľným ironickým humorom začína vo svojom rozsiahlom pivničnom archíve na Přerovskej ulici odklepávať odpovede na moje otázky. Pýtam sa ho na revolučné a ponovembrové udalosti spred 31 rokov.

„Tu je prvý ponovembrový predseda federálnej vlády takzvaného národného porozumenia Marián Čalfa. Pije pivo v slávnej bardejovskej krčme u Garžoľa. Rok 1992,“ vyťahuje z kartónových krabíc ďalšie a ďalšie fascikle, papiere, staré noviny a fotografie.                

„Akurát v piatok 17. novembra nás poslali z práce na politické školenie do Košíc. Riaditeľ nám povedal: Musíte ísť, lebo vás vyhodia! V Košiciach a vlastne všade to už vrelo. Na školenie sme sa vykašlali a v pondelok sme išli rovno na námestie na míting. Potom do kina a na pivo. Pamätám sa, že hrali Jakubiskov film Sedím na konári a je mi dobre,“ spomína na rok 1989 Harajda.          

Foto
Buchnutím dražobného kladivka odišli po revolúcii z mesta stovky privatizačných miliónov / KOŠICE ONLINE

Ako a kde si prežil November 89?

Na Slovensko dorazila novembrová revolúcia trochu s omeškaním. Presne tak, ako to bolo v minulom režime s vlakmi. Presne to kopíroval aj vznik VPN (hnutia Verejnosť proti násiliu) v Košiciach. Preto tu bolo najprv OF (Občanské fórum). November 89 a prvý kontakt s jeho protagonistami (Marcelom Strýkom, Petrom Raševom atď), hovorili sme im vtedy poeticky – tribúni ľudu, som zažil na mítingoch v Košiciach a v Bardejove. Bol som v dave a takmer som im závidel to hrdinstvo.

Kde si v čase Nežnej revolúcie pracoval?

Robil som šéfa kádrovo-personálneho úseku v takzvanom Stavebno-montážnom odštepnom závode Východoslovenských vodární a kanalizácií v Bardejove. Ten podnik mal honosne socialistickú skratku SMOZ VVaK. Nebol som ale v strane a nestihol som ani nikoho „prekádrovať“. Pracoval som tam iba dva roky. Šéfom toho oddelenia som sa stal úplne náhodou. Moju nadriadenú prepustili z práce, pretože bola kleptomanka. Kradla v obchodoch fľaše s pálenkou.

Foto
November 1989, Bardejov, Radničné námestie / Ferdinand Hažlinský

Čo si robil dovtedy?

Do roku 1988 som sa viac-menej živil ako profesionálny futbalista na socialistický spôsob. Vysvetlenie pre mladšie ročníky: išlo napríklad o kumulovanú funkciu stopéra a predáka lisu v drevokombináte, prípadne stopéra a hrobára v pohrebných službách (Tatran Prešov) alebo stopéra a majstra odborného výcviku v štátnom obuvníckom podniku (Partizán Bardejov).

Na konci futbalovej kariéry, keď som hral za Bardejovskú Novú Ves, som už naplno od 5.30 do 14.00 hod. makal v tom odštepnom závode. Poobede každý deň tréningy, v nedeľu zápas. Pomerne nudný futbalový stereotyp. Hlavne pre manželku a dve malé deti. Citujem: „Keby som vedela, čo to znamená, tak si ťa nikdy nezoberiem.“

 

Bolo to absolútne hektické obdobie dohnívajúcich národných výborov a  prvej reformy verejnej správy. Po dvoch rokoch som sa ako triedny nepriateľ Mečiarovho HZDS dostal do ofsajdu a musel som sa z prednostovskej stoličky pakovať preč.

 

Foto
Bardejovská VPN-ka sa sformovala v bývalej kolkárni, okolo Jozefa Porjandu (Ilustračná fotografia) / Ferdinand Hažlinský

S futbalom si skončil celkom skoro, v 33 rokoch.

Pretože mi na konci 20-ročnej futbalovej kariéry vychádzali hlavne pasíva. Dvojitá fraktúra pravého predkolenia, jeden zlomený nos a pár rebier, trikrát zašívané obočie. Nato všetko dve operácie nohy.

Na druhej strane mi predtým vyšli aj nejaké tie aktíva. S Tatranom Prešov som sa v roku 1982 stal víťazom Stredoeurópskeho pohára. Znova pre mladších: už zaniknutá súťaž prvoligových mužstiev z krajín Československo, Taliansko, Rakúsko, Juhoslávia a Maďarsko.

Keďže moja ďalšia vášeň bola od malička výtvarné umenie, za odmenu z výhry som si kúpil v socialistickom obchode s umením Dielo, tapisériu od akademickej maliarky Evy Trizuljakovej.

Foto
Vlado Harajda ako víťaz Stredoeurópskeho pohára v roku 1982 / VH

Poďme naspäť k ponovembrovej politike. Od začiatku si sa motal okolo centra bardejovského disentu v bývalom Klube mladých, v takzvanej bardejovskej kolkárni. Po 17. novembri si bol členom VPN. Kedy a prečo si sa začal angažovať?

V roku 1990 mi riaditeľ podniku, kde som robil vedúceho personálneho úseku, nechal urobiť zopár zmlúv a dohôd s osobami, ktoré boli v bývalom režime v riadiacich komunistických funkciách. Chceli sa upratať na teplé miestečka. Keď som si v dennej tlači prečítal, čo všetko majú za ušami, zutekal som odtiaľ a začal chodiť po konkurzoch.

V januári 1991 ma starostovia obcí zvolili za prvého prednostu Obvodného úradu v Bardejove. Vydržal som tam dva roky. Bolo to absolútne hektické obdobie dohnívajúcich národných výborov a prvej reformy verejnej správy. Po dvoch rokoch som sa ako triedny nepriateľ Mečiarovho HZDS dostal do ofsajdu a musel som sa z prednostovskej stoličky pakovať preč.

Bol som členom VPN, potom ODÚ (Občianskej demokratickej únie) a DS (Demokratickej strany). Do SDKÚ (Slovenská demokratická a kresťanská únia) som už nevstúpil.

Foto
Karikatúry kreslil už do učebnice dejepisu na gymnáziu. Roky paroduje mestskú politiku a politikov vrátane seba / VH

Prečo?

Už to nebolo pre mňa. Od vtedajšieho ministra vnútra Jána Langoša som obdržal lustrák (lustračné osvedčenie – úradná listina vydávaná po príslušných lustráciách v roku 1991 – 1992 ministerstvom vnútra), že som na nikoho nebonzoval. Od Augustína Mariána Húsku (ministra pre správu a privatizáciu národného majetku) splnomocnenie do privatizačnej komisie, ktorá mala v takzvanej „malej privatizácii“ dohliadať na rozpredaje socialistického majetku ľudu, súkromným divoko-kapitalistickým podnikateľom.

Tri volebné obdobia (1994 – 2006) som bol poslancom mestského zastupiteľstva v Bardejove, desať rokov (2008 – 2018) som pracoval ako hlavný mestský kontrolór. Dnes som už na dôchodku.

 

Niekedy sa mi zdá, že nevieme, nedokážeme a nechceme odovzdať spoločnosť a prostredie, v ktorých žijeme našim deťom také, aby tu boli šťastní.

 

Foto
Pred 31 rokmi. 17. november 1989 v Prahe / TASR

Čo si najviac pamätáš z novembrových dní v Bardejove?

Obrovskú spolupatričnosť ľudí. Niečo také som dovtedy, ani potom nikdy nezažil.

Aký je tvoj novembrový odkaz 31 rokov po Nežnej revolúcii?

Mám pocit, že za tých 31 rokov sa toho vo finále zmenilo veľmi málo. Akoby tu tí komunisti boli vždy latentne prítomní. Iba ich prirodzené (alebo neprirodzené?) zafarbenie sa mení od názvu práve zaregistrovanej strany. Personálna korupcia, dosadzovanie našich ľudí na teplé miestečka sú ešte aj teraz neuveriteľné. Na regionálnej a lokalnej úrovni sú veľkým problémom transparentné výberové konania. 

Akoby vymierajúci voliči nechávali posmrtný odkaz ďalšej, po sľuboch bažiacej generácii – načúvať sladkým rečičkám politikov, akí sú pre nich nenahraditeľní a čo všetko musia oni robiť tam hore, aby sme sa my tu dole mali dobre.

Foto
V pivničnom archíve na Přerovskej ulici v Bardejove archivuje Vlado Harajda históriu ponovembrových udalostí v meste / KOŠICE ONLINE

Máš v rukáve aj nejaké porevolučné aktíva?

Najvýznamnejší prínos Novembra 89 je podľa mňa vznik občianskej spoločnosti a generácie mladých, ktorí majú záujem sa venovať takým bohumilým činnostiam, ako sú napríklad angažované postoje pri ochrane životného prostredia, snaha zachovať prírodné vodné zdroje, zdravú faunu a flóru a tak ďalej.

Ale predovšetkým snahu zatlačiť na politikov, aby sme tu o pár rokov nemuseli pod rozpáleným slnkom chodiť v nejakých ochladzovacích skafandroch. Pretože to, čo sa nám javí ako modrá obloha, môže byť aj ozónová diera. Niekedy sa mi zdá, že nevieme, nedokážeme a nechceme odovzdať spoločnosť a prostredie, v ktorých žijeme našim deťom také, aby tu boli šťastní.

Stále čakáme na tých správnych politikov?

Ja už nečakám. Tri desaťročia po Novembrovej revolúcii, bohužiaľ, nadobúdam presvedčenie, že politici – a bol som jeden z nich – to za nikoho, ani za nás, ani za vás nevyriešia. Pretože to bude zasa iba kopec výhovoriek a koalično-opozičných dohôd, ktoré aj tak vedú do ....  (ste dospelí, tak si to doplňte sami). Takže ak chcete niečo naozaj zmeniť, musíte pre to niečo konkrétne urobiť. A vôbec sa nespoliehajte na politikov.                                                                                                                               

Komentáre