Niekedy vám správny pohyb môže zmeniť celý život, hovorí svetoznámy fotograf Yuri Dojc. Rodák z Humenného oslávil 75 rokov

Yuriho Dojca som spoznal pred troma rokmi v Bardejove. Zatiaľ čo londýnska producentka Katya Krausová, s ktorou do židovského suburbia prišiel, telefonovala v starej synagóge ostošesť, aby na diaľku doorganizovala výstavu Last Folio v Bratislave, Yuri sedel na starých schodoch jednej z polorozpadnutých židovských stavieb a pozoroval okolie.

Bol úplne pokojný a vyzeral na päťdesiat. Aj keď mal vtedy už sedemdesiatdva. Strapaté vlasy, okrúhle tmavé okuliare, bežecké tenisky, v ruke malá Leica. Urobil som s ním vtedy krátky rozhovor o projekte Last Folio. Hovoril tichou, tvrdo kostrbatou, zabudnutou slovenčinou spred päťdesiatich rokov. Sem-tam urobil pár krokov po schodoch, niekde sa zapozeral, niečo vyfotil. 12. mája 2021 oslávil 75 rokov.

Ateliérom svetoznámeho fotografa so slovenskými koreňmi je celý svet. Rodák z Humenného už viac ako 50 rokov žije v Kanade.

Ako fotograf rád experimentuje so žánrami, s technikami a snaží sa pochopiť život. O čom človek je, o čom sníva. Je známy svojím nenapodobiteľným videním sveta, vytvoril svojrázny štýl. Aj preto získava vo fotografickom svete jeden úspech za druhým. Nielen v žánri komerčnej, ale aj umeleckej fotografie.

Yuri Dojc zachytáva celé spektrum tém. Od portrétov vojnových veteránov, cez obrazy miest a ženské akty, až po obete holokaustu.

Yuri Dojc, pôvodným menom Juraj Dojč, sa narodil 12. mája 1946 do učiteľskej rodiny v Humennom. Jeho otec bol prvým riaditeľom slovenského gymnázia v jeho rodnom meste, matka na tom istom gymnáziu učila.

Keď mal osem rokov, presťahoval sa s rodičmi do Bratislavy. Po základnej a strednej škole začal v roku 1966 študovať psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Tragický august 1968 a vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa ho zastihol na letnej brigáde v Londýne.

V prvý deň invázie sa rozhodol, že domov sa už nevráti. Po roku so šiestimi dolármi vo vrecku emigroval do Kanady. Usadil sa v Toronte. V roku 1974 absolvoval štúdium fotografie na Ryerson Polytechnical Institut. O rok neskôr si otvoril vlastný fotografický ateliér. Začal pracovať pre významné firmy a reklamné agentúry po celom svete.

Ako autor reklamných kampaní pre svetové značky American Express, Canon, IBM, Apple, Panasonic, General Motors či Porsche vydal viaceré odborníkmi vysoko oceňované knihy. Práce Yuriho Dojca sa pravidelne objavujú na rôznych výstavách po celom svete, jeho fotografie uverejňujú najprestížnejšie fotografické časopisy.

V období, keď sa do módy dostali fotografické plagáty, patril Dojc medzi najpopulárnejších predstaviteľov tohto žánru. Dokázal totiž vyrozprávať príbeh aj jednou jedinou snímkou. Jeho fotografie boli na stovke titulných stránok najrôznejších časopisov.

„Bol som reklamný fotograf v Kanade. Robil som krásne veci, lietal som po celom svete. Reklamy pre všetky firmy, ktoré poznáte. Viedol som spokojný život, všetko mi išlo veľmi dobre. Na prelome tisícročia som si uvedomil, že reklamná fotografia v takej forme, ako sa robila dovtedy, končí. Internet a photoshop zmenili celé moje krásne cestovanie. Prišlo to jednoducho v správny čas,“ komentuje svoj úspešný život reklamného fotografa Yuri Dojc.

Yuri Dojc je autorom mnohých úspešných projektov. Napríklad American Dreams (Americké sny) alebo známeho cyklu portrétov ľudí, ktorí prežili holokaust pod názvom We endured (My, čo sme prežili).

Koncom 90. rokov sa začal na Slovensku venovať projektu Last Folio (Posledný list), s ktorým od roku 2009 úspešne cestuje po celom svete. Na svojich fotografiách zobrazuje knihy, učebnice a zošity opradené dávnymi príbehmi a pavučinami, ako aj rôzne predmety slovenských židovských komunít, opustené a zabudnuté kvôli deportáciám Židov do koncentračných táborov.

„V roku 1997 zomrel môj otec. Išiel som na jeho pohreb do Bratislavy a tam som stretol pani, ktorá mi rozprávala neskutočný príbeh z druhej svetovej vojny. Ako bola v Osvienčime a ako jej tam veštica vyveštila celý život. Všetko sa jej splnilo. Dojalo ma to a začal som veriť, že existuje osud. Dovtedy som tomu neveril. Povedala mi, že navštevuje tých, čo prežili holokaust a nemajú nikoho, že im robí spoločnosť. Donesie im nejaké keksy, drobnosti a tak. Poprosil som ju, či môžem chodiť s ňou. Tak to celé začalo. Začal som fotiť portréty tých ľudí,“ hovorí fotograf o tom, ako sa zrodil projekt Last Folio.

Fotografie projektu Last Folio s neobyčajnou umeleckou a historickou silou zachytávajú a približujú miesta, kde sa zastavil čas.

„Chcel som, aby si heslo Never again (Nikdy viac) vštiepili ľudia do pamäti. Ale to sa asi nikdy nepodarí. Takže je to len spomienka a pripomenutie,“ hovorí Yuri Dojc o svojom projekte Last Folio.

Na projekte od roku 2005 spolupracuje s nezávislou filmovou a televíznou londýnskou producentkou a režisérkou Katyou Krausovou, ktorá emigrovala z Československa, rovnako ako Yuri Dojc v roku 1968.

„V septembri 2001 ma Martin Bútora, ktorý bol vtedy slovenský veľvyslanec v USA, poprosil, či by som z toho celého neurobil výstavu vo Washingtone. Výstava mala byť 12. septembra, do Washingtonu sme leteli 11. septembra 2001, keď spadli dvojičky. Po výstave sme mali stretnutie v Bratislave, kde som sa stretol s filmovou producentkou Katyou Krausovou. Otočila sa pre pohár a všimla si moje fotky, ktoré som tam premietal. Tiež náhoda. Niekedy vám správny pohyb môže zmeniť celý život. Povedala mi, že by chcela o ľuďoch, ktorých fotím, urobiť film. Krátko na to sme začali filmovať,“ vysvetľuje Yuri Dojc.

„Keď sme potom boli v jednom židovskom dome v Michalovciach, po chodbe tam bolo porozhadzovaných päťtisíc kníh. Niekoľko sme si ich pozreli a zistili sme, že každá má pečiatku majiteľa. Zatiaľ čo som fotil, Katya medzi nimi našla modlitebnú knihu môjho starého otca Jacoba, ktorý bol v Michalovciach dámsky krajčír. V živote som ho nevidel. Človek potom začína rozmýšľať, že to nie je náhoda.“

Ako súčasť projektu vydali v roku 2015 knihu pod rovnomenným názvom a natočili dokumentárny film o osude rodiny Yuriho Dojca Posledný portrét (2015). Odvysielali ho mnohé krajiny sveta a vidieť ho mohli aj diváci RTVS.

„Ten film je o fotografovi, ktorého dobieha jeho minulosť. Minulosť, ktorú ignoroval a ktorej nebol súčasťou. V podstate je to o ľudskom osude,“ vysvetľuje fotograf.

V roku 1942 boli, v priebehu niekoľkých mesiacov, tri štvrtiny židovského obyvateľstva na Slovensku deportované do koncentračných táborov. Vrátane starého otca Yuriho Dojca. Po mnohých rokoch sa Dojc vrátil do domu svojich predkov s fotoaparátom v ruke. Náhodná udalosť ho priviedla do opustenej židovskej školy na východe Slovenska, kde od momentu, keď všetkých čo ju navštevovali odvliekli preč, zastal čas. To, čo našiel vnútri, rovnako ako to, čo našiel v opustených synagógach a cintorínoch, ktoré navštívil, boli pozostatky starej kultúry, ktorá náhle zanikla. Dojcove neobyčajné zábery majú umeleckú, ale aj historickú silu. Svojou takmer abstraktnou kompozíciou hovoria oveľa viac o tom, ako títo ľudia žili, než o tom, ako zahynuli. (z knihy Last Folio, A photographic memory, Yuri Dojc, Katya Karusova, 2015)

Aj napriek tomu, že svetoznámy a oceňovaný fotograf žije už viac ako polstoročie v Toronte, na Slovensko sa pravidelne a rád vracia.

„Miesto, kde sa človek narodil, sa nikdy nevytratí z pamäti. Tak, ako nezabudnete na matku a otca, tak si vždy budete pamätať odkiaľ ste prišli,“ hovorí fotograf.

A na čom momentálne Yuri Dojc pracuje? „Na sebe. Podľa tibetského porekadla: Jedz polovicu, prechádzaj sa dvojnásobne, smej sa trojnásobne a miluj bez prestávky,“ odhaľuje tajomstvo svojej vynikajúcej fyzickej kondície jedna z vedúcich osobností svetovej fotografie.