Vstup do nového roka je oddávna považovaný za dôležitý medzník v ľudskom živote. Je rozlúčkou s rokom minulým, so všetkými jeho starosťami a ťažkosťami a očakávaním od nového roka obrat svojho osudu, splnenie všetkých svojich nádejí. Odpradávna bolo zvykom v novoročnom dni vymieňať si želania všetkého dobra, blahoželať si navzájom ústne či písomne, ale v dávnejšej dobe bolo časté i vymieňanie si darov.
Za starých dôb okrem novoročného želania bolo u väčšiny národov zvykom dávať zároveň tiež novoročné darčeky. V staroegyptských pamiatkach boli nájdené pospolu novoročné želania s novoročnými darčekmi a tiež Peržania, ktorí slávili novoročný deň ticho a vážne, odetí v smútočných farbách, sprevádzali svoje blahoželania pravidelne darom, ktorého hlavnou súčasťou boli novoročné vajíčka.
V Ríme počet a drahocennosť novoročných darov vzrastala so stúpajúcim blahobytom a väčšinou obdarovávali osoby nižšieho postavenia osoby vyššieho, najmä úradníkov, ktorých príchylnosť chceli si udržať a nakoniec úradníci takéto dary priamo požadovali ako poplatky. Ba i rímski cisári požadovali tribút novoročných darov. Cisár Caligula sa nehanbil prijímať novoročné dary osobne a dal si s potešením i od chudobných ľudí drobnú mincu vtisnúť do ruky. Pravidelne bývali dary sprevádzané blahoželaním vrytým buď do voskových tabuliek, alebo napísaným na papyrus.
V neskoršej dobe stalo sa však zvykom vymieňať si dary na Vianoce a vo väčšine krajín ustálil sa zvyk už len novoročných želaní. V stredoveku, kedy umenie čítať a písať nebolo ešte tak rozšírené ako dnes, zostalo písomné blahoželanie, samozrejme, obmedzené iba na vznešené kruhy. Boli to predovšetkým panovníci a členovia kláštorov, ktorí rozosielali blahoželania na pracne zhotovených a často drahými farbami zdobených pergamenoch. Používali sa k tomu aj staré a už popísané pergameny, vzhľadom na to, že pergamen bol stále veľmi drahý.
Prvý technický spôsob, ktorý nastúpil na miesto čistej ručnej práce, bol drevoryt, ktorý najprv bol ozdobovaný ešte ručne písaným textom. V druhej polovici 15. storočia sa objavujú prvé tlačené novoročné listy, u ktorých bol už pergamen zamenený papierom. Najstaršia karotka toho druhu, ktorá sa zachovala, je z roku 1466, je na nej zobrazené Jezuliatko stojace na rozkvitnutej, štylizovanej kvetine, ktorá predstavuje symbol nového roku. Od tej doby sa užívanie novoročných lístkov počalo šíriť aj u občianskych vrstiev.
Používal sa ďalej drevoryt alebo medirytiny, neskoršie nastúpila na jej miesto oceľorytina. Rýmované želania boli obklopované ozdobnými ornamentami a v 17. storočí boli v móde siahodlhé básne hýriace bombastom a frázami. Začiatkom 18. storočia zamenený bol starý technický spôsob kameňotlačou. Formát, ktorý nadobudol značných rozmerov, zmenšil sa na formát „navštevenky“ importovanej z Číny. Rokoková doba ozdobila novoročné želania nežnými kvetinkami a laškovnými amuletmi, cukrujúcimi sa holúbkami, sentimentálnymi pastierskymi výjavmi a rozcitlivenými veršami. Opakom k tejto sentimentalite rokoka uplatnil sa následne na novoročných želaniach humor, ktorý ale často prekročil medze a bol sprofanovaný obchodníckou rutinou.
„V najnovšej dobe nastúpi na miesto novoročného listu alebo novoročnú navštevenku vševládnúca dopisnica. Dnes v dobe pary, elektriny a telegrafov rozmohlo sa zasielanie novoročných pozdravov mierou netušenou; na Nový rok chrlí pošta státisíce Iístkov a pre listonošov nastáva jeden z najťažších dní. S poštou sa dostihujú aj telegrafné aparáty, ktoré roznášajú novoročné želania do celého sveta. Doklad, že zostali rovnako poverčiví ako naši predkovia pred jedným, dvoma, tromi tisícmi rokmi a veríme, že nový rok by opravdu mohol priniesť šťastlivú zmenu v našom životnom osude, poneváč nikto z nás niet celkom šťastlivý, niet človeka, ktorý by mal dajakého želania a v ktorého srdci by nebydlela tajná nádej. A preto k Novému roku sa upierajú nádeje miliónov srdcí, a preto zneje tiež 1. januára z úst: Šťastlivý a veselý Nový rok.“ Slovenský východ, 1. január 1924
