Novšie dejiny obce Bohdanovce

Otázka spisovnej slovenčiny bola v novovzniknutej ČSR pálčivým problémom a autority, dobová tlač, ale aj verejnosť vyžadovali, aby sa používala spisovná slovenčina, očistená od maďarizujúcich pojmov, ktoré pripomínali minulé časy. V roku 1928 bola v Bohdanovciach obecným zastupiteľstvom prijatá slovenčina ako oficiálny rokovací jazyk zastupiteľstva. Pri tejto príležitosti sa písalo: „Obecný zastupiteľský úrad sa uzniesol, aby úradné jednania a výkony obecného zastupiteľstva sa konaly v jazyku slovenskom a čiastky v najsúrnejšom páde tiež v jazyku maďarskom a to s ohľadom na tu okolnosť, že väčšina členov obecného zastupiteľstva je nábožen. ref. kalv. a dotial pri najlepšej snahe nemohli si členovia osvojiť dokonale jazyk štátny.“

Bohdanovce – okres Košický, v obci je: pošta, notariát a matrika, železničná stanica, štátna škola, fara reformovanej cirkvi. Spolu 74 domov, 439 obyvateľov, 331 Čechov a Slovákov, 78 Maďarov, 6 Nemcov, 23 Židov, 1 ako iné. Policajná stanica a zdravotný obvod v Slanci (neskôr vo Vyšnej Myšli), Daňový úrad, finančné riaditeľstvo, okresný a krajský súd v Košiciach. / Štatistika Bohdanoviec z roku 1924 / HistoricKE

Sľubne rozvíjajúce sa plány pre rozvoj Bohdanoviec boli prerušené udalosťami, ktoré sa odohrávali na medzinárodnej politickej scéne. Po Mníchovskej konferencii v septembri a Viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa európske mocnosti dohodli o odstúpení slovenského južného územia Československa v prospech Maďarska. Kritériom bol celkový počet príslušníkov k maďarskej národnosti, ak bola vyššia ako 50 percent, územie bolo pričlenené k Maďarsku. Tak bola južná časť Košického okresu začiatkom novembra obsadená horthyovskými vojskami. Bola obnovená niekdajšia Abovsko‑Turnianska župa a Bohdanovce sa stali súčasťou okresu Füzer‑Gönc so sídlom v Ždani. 

Uvedené udalosti narušili aj pokojne plynúci život v obci Bohdanovce. Po pripojení Bohdanoviec k Maďarskému kráľovstvu začal platiť jeho právny poriadok, ktorý zahŕňal brannú povinnosť vzťahujúcu sa na mužov od 21 rokov. Maďarské vojská bojovali na strane Nemecka proti Sovietskemu zväzu, avšak ich účasť na ťažení bola na začiatku vojny skôr symbolická, situácia sa zmenila po porážke Nemcov pri Moskve koncom roka 1941. Vtedy Hitler dôrazne požadoval od maďarskej vlády vyslanie väčšieho počtu vojsk. A tak bola na jar 1942 odvelená na východný front 2. maďarská armáda, do ktorej boli povolaní aj viacerí muži z Bohdanoviec. O tomto vypovedá aj zápis v kronike: „Z mužov, čo bolo zdravé a primerane mladé alebo staré, všetko odišlo za vojakov.“

Aj počas druhej svetovej vojny sídlil notársky úrad v Bohdanovciach, patrili sem ešte aj obce Rákoš, Vyšný Čaj, Balogd, Nižný Čaj. Štatistika z roku 1941 nám detailnejšie približuje pomery v obci. V obci žilo 496 ľudí, maďarský materinský jazyk malo uvedený 232, slovenský 328 a jeden nemecký. V obci žilo 18 Židov, ktorých zastihol rovnaký tragický osud ako väčšinu ľudí tejto rasy. Spočiatku boli povinní nosiť žltú hviezdu, potom ako 19. marca 1944 nemecká armáda obsadila Maďarsko a pokúšala sa ho totálne zapojiť do vojny, sa začalo zhoršovať spoločenské postavenie Židov v mestách i na vidieku. Začali sa zriaďovať getá po celej krajine. Do priestorov bývalej košickej tehelne na dnešnej Moldavskej ulici boli v priebehu niekoľkých dní sústredené tisícky Židov z celej Abovsko-turnianskej župy. Odtiaľ boli deportovaní do koncentračných táborov v Poľsku, medzi nimi sa nachádzali aj obyvatelia Bohdanoviec, ktorí sa už nikdy nevrátili domov.

Na ulici Hušťak mali už v roku 1944 spoločnú základňu maďarskí a nemeckí vojaci. Podľa rozprávania pamätníkov mali obe skupiny samostatne zriadené poľné kuchyne. Po neúspešnom ťažení nacistického Nemecka do Sovietskeho zväzu Červená armáda postupovala ďalej na západ, v októbri 1944 prebiehala na severovýchodnom území Slovenska náročná Karpatsko‑duklianska operácia, ktorá naštartovala proces oslobodzovania krajiny. Červenej armáde sa do cesty postavila hradba Slanských vrchov, v ktorých sa nemecká armáda opevnila v postavení Gizela (Gizella Stellung). 16. decembra 1944 sovietska armáda prekročila Slanské vrchy a vstúpila na územie Košického okresu. Bohdanovce sa nachádzali iba sedem kilometrov od postupujúceho frontu, takže obyvatelia obce boli po prvýkrát od začiatku vojny bezprostredne dotknutí bojovými operáciami. Ľudia väčšinu tohto času prežili skrývaním sa v pivniciach, v stiesnených priestoroch sa zdržiavali aj desiatky osôb. 14. januára medzi treťou a štvrtou poobede obsadila Bohdanovce sovietska armáda, čím boli fakticky oslobodené. Posledná hŕstka nemeckých vojakov odišla z dediny tesne pred ich príchodom a po ich odchode sa Bohdanovcami rozľahol veľký výbuch, ktorý nastal po vyhodení mosta na rieke Olšava.

Aj po ústupe vojsk boli obyvatelia nútení vysporiadať sa s následkami bojov. V spomenutom roku podala stanica národnej bezpečnosti v Nižnej Myšli hlásenie, podľa ktorého sa v chotároch obcí Bohdanovce a Nižný Čaj nachádzala časť poľa, ktorá bola zamínovaná ustupujúcou nemeckou brannou mocou. Nakoľko boli v plnom prúde jarné práce na poliach, bolo v záujme verejného zásobovania, aby boli polia obrobené a obsiate. Vyskytovali sa prípady náhodného poranenia osôb a, žiaľ, aj tragickej udalosti: „V poslednom čase sa stal prípad, že výbuchom míny boli usmrtené dve osoby.“ Nešťastie sa pravdepodobne udialo, keď mládenci začali s odmíňovaním zeme na vlastnú päsť.

Jednou z prvých úloh po II. svetovej vojne bola preto rekonštrukcia železničných tratí a mostov pri Vyšnej a Nižnej Myšli a pri Krásnej nad Hornádom. Bolo tiež potrebné postaviť aspoň provizórny most cez Olšavu. Do tejto stavby boli zapojení obyvatelia z obce všetkých vekových kategórií. Železničná trať Košice – Michaľany bola slávnostne odovzdaná do užívania 1. mája 1945. Pod vedením vojakov Červenej armády sa cez Olšavu podarilo vybudovať drevený most.

Po obnovení Československa v roku 1945 sa orgánmi štátnej správy stali Národné výbory (NV). Tie ako nové orgány štátnej verejnej správy boli volené ľudom a ľudu zodpovedné. Na základe týchto ustanovení organizovali svoju činnosť v rokoch 1945 – 1948. Kľúčovú úlohu zohralo aj oslobodenie Československa Červenou armádou, keďže komunisti úzko spolupracovali so Sovietskym zväzom. Po vojne sa strane na čele s Klementom Gottwaldom darilo prepracovať k dôležitým pozíciám v rámci československej vlády. V krajine prebehol komunistický prevrat. Dátum 25. február 1948 je dnes vnímaný ako prechod od demokratického k totalitnému zriadeniu, čo malo ďalekosiahle následky pre život všetkých občanov krajiny.

Elektrifikácia obce sa uskutočnila v roku 1956. Bohdanovčania sa tak nielenže definitívne zbavili zastaralých petrolejových lámp, ale bolo im umožnené zakúpiť si napríklad aj rádiá či elektrické motory, ktoré pomáhali pri práci. V druhej polovici 50. rokov sa v Bohdanovciach objavil prvý osobný automobil značky Spartak, v roku 1960 pisateľ kroniky v Bohdanovciach zaznamenal v obci tri televízory, prirodzene ich počet v nasledujúcich rokoch narastal.

Popri postavení novej školskej budovy, svoju činnosť v roku 1961 začal miestny rozhlas, o rok neskôr bola prevedená rekonštrukcia cestných komunikácií, v roku 1966 bolo v Bohdanociach namontované verejné osvetlenie a o dva roky neskôr pribudla na dvore MNV telefónna búdka ako odpoveď na ponosy občanov ohľadom problematického prepájania telefonátov na pošte.

Sľubné napredovanie Bohdanoviec bolo v auguste 1968 prerušené okupáciou Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Išlo o odpoveď Sovietskeho zväzu na postupné uvoľňovanie politickej situácie a demokratizáciu krajiny, ktoré sa začalo ešte v roku 1967. Svedectvo o priebehu kritických augustových dní v roku 1968 v Bohdanovciach je zachytené v obecnej kronike:

„Najsmutnejší deň roku bol 21. august. Celú noc lietali lietadlá a vrtuľníky, ľudia nespali od hluku, ale si to nevedeli vysvetliť. Až ráno z prvých rozhlasových správ sme sa dozvedeli o vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Hneď každý myslel na to najhoršie. Chlapi v robote bez práce počúvali rozhlas a čakali, čo bude a ženy sa tlačili v dlhých zástupoch pri obchode, aby sa zaistili s tým najnutnejším. Už prvý deň došlo mlieko. Z toho ľudia robili paniku. Na druhý deň už hodinu pred otvorením stáli pred obchodom. Tu sa vykladali správy, kto aké počul a tak veľa razy i nepravdivé. V ďalších dňoch prísun tovaru bol normálny aj keď nie načas, ale chlieb a mlieko vozili každý deň. Za tri dni sa valili obcou vojská, ktoré išli od Bidoviec do Košíc, ľudia sa s nepochopeným údivom pozerali na nich s očakávaním, čo bude. V nedeľu sa už objavovali rôzne plagáty a nápisy po stenách, ktoré vyjadrovali podporu našej vláde ako Svoboda – otec náš, ale aj hanebné na vojakov. Niektorí občania obracali vojsko opačným smerom na Slanec a tak veliteľstvo v Košiciach dalo v obci vyhlásiť štatarium, v tom zmysle, ak by sa proti vojakom robili akcie, môže použiť zbrane.

Na podporu našej vlády bola spísaná rezolúcia, ktorá bola zaslaná na veľvyslanectvo štátov Varšavskej zmluvy. Napätie pokleslo po príchode prezidenta republiky z Moskvy, keď predniesol prejav do rozhlasu a televízie. Potom už prísun vojakov ustúpil a na poli sa začalo normálne pracovať.“ Kronika obce Bohdanovce

Priamym dôsledkom Pražskej jari bola v období rokov 1968 – 1989, teda do Nežnej revolúcie takzvaná normalizácia, ktorá znamenala návrat k represívnemu komunistickému režimu pomoci, pričom náprava pomerov v krajine sa mala udiať na základe princípov marxizmu – leninizmu. Praktickými prejavmi normalizácie v živote občanov ČSSR bolo napríklad opätovné zavedenie cenzúry či prítomnosť vojsk Sovietskeho zväzu, ktoré boli definitívne odsunuté až v roku 1991.

V roku 1971 bol v Bohdanovciach vytvorený spoločný národný výbor pre obce Blažice, Nižný Čaj, Rákoš, ktorý tvorilo 30 poslancov. Postavenie nového kultúrneho domu sa zrealizovalo začiatkom 80. rokov a 26. novembra 1988 sa konalo jeho slávnostné otvorenie.

Nežná revolúcia z novembra 1989 priniesla postupný pád komunistického režimu. Prvé slobodné parlamentné voľby sa uskutočnili v júni 1990. V Bohdanovciach existovala miestna odbočka Verejnosti proti násiliu, jej zástupcovia začali rokovania s členmi MNV, ich cieľom bolo nájsť konsenzus, kto by mal nastúpiť na uvoľnené miesta po bývalých poslancoch MNV. V roku 1990 museli Bohdanovce spolu so spádovými obcami bezodkladne riešiť otázku, či obce zotrvajú pod spoločným MNV. Blažice a Rákoš boli za odčlenenie, jedine v obci Nižný Čaj bola časť obyvateľstva za zotrvanie vo zväzku. Problém sa definitívne vyriešil po voľbách v roku 1990, kedy došlo k odčleneniu všetkých obcí. V rámci nich vznikli samostatné samosprávy.

Počas posledného desaťročia v Bohdanovciach bola prevažne kultivácia a zveľaďovanie verejných priestranstiev, medzi väčšie úlohy patrila rekonštrukcia čističky odpadových vôd (2008). Obci sa podarilo vyprofilovať kalendár spoločenských podujatí, medzi najobľúbenejšie patria určite oslavy Dňa detí, už tradične vyplnené atraktívnym programom, zábavné juniálesy či v decembri návštevy Mikuláša a rozsvietenie vianočného stromčeka. 28. júna 2008 sa po prvýkrát v dejinách Bohdanoviec konalo slávnostné podujatie Deň obce.

Sakrálnou dominantou Bohdanoviec je renesančný reformovaný kostol z roku 1637. Jeho najstaršou časťou je predná časť bez veže, od kazateľne ku frontálnej časti. Kostol bol výraznejšie prestavaný v rokoch 1760 a 1800. Zadná časť bola pristavaná v roku 1837. Veža bola pristavená k lodi v roku 1903 zo západnej strany. V tomto roku bola kompletne vymenená aj strecha kostola. Medzi cenný inventár kostola patrí kalich zo 16. storočia, ide o mimoriadnu umeleckú pamiatku s polodrahokamami.

Vo veži sa nachádzajú dva zvony. Malý zvon je vzácny renesančný zvon z roku 1640, ktorý je evidovaný ako hnuteľná kultúrna pamiatka. Viac informácií o ňom sa dozvedáme z nápisu, ktorý v preklade znie: „Na slávu Božiu odlial ma Juraj Wierd v Prešove, 1640.“ Väčší zvon bol vďaka zbierke veriacich odliaty v roku 1927 v dielni košického zvonolejára Buchnera.

Novodobú sakrálnu architektúru reprezentuje rímskokatolícky kostol, ktorý začali stavať v roku 1943. Podľa spomienok boli počas vojny už nakúpené potrebné drevené trámy na krov a strop, ale Nemci všetko zobrali a použili pri vytváraní zákopov smerom na Rákoš. Tak sa po vojne museli nakúpiť nové a ešte to trvalo, kým sa kostol dostaval. Slávnostne bol dokončený v roku 1947. Ako jeden z mála kostolov na Slovensku je zasvätený svätej Margite Alacoque. Secesiou inšpirovaná betónová stavba s korýtkovým stropom a úzkymi, polkruhom zakončenými skupinovými oknami. Štíhla štítová veža s ihlancom má vysoké trojité arkádové zvukové otvory. Pôvodný obraz hlavného oltára sv. Margity namaľoval známy košický maliar E. Halász-Hradil v roku 1943. Dnes je v kostole ale novší oltárny obraz.

Koncom februára 1973 obyvateľ Bohdanoviec Ernest Hegedüš počas práce na hriadke objavil keramickú nádobu, ktorá sa pri kopaní rozbila a vysypali sa z nej mince. Mince spolu s črepinami nádoby boli odovzdané do zbierok múzea, v ktorých sa poklad nachádza dodnes. Po očistení a zakonzervovaní mincí sa zistilo, že pozostával z 12 dukátov, 1 poľského trojgrojša, 196 toliarov a 8 poltoliarov, dohromady teda 217 kusov. Mince pochádzali zo súčasného Rumunska, Rakúska, Holandska, Poľska, ale aj Čiech a vtedajšieho Uhorska. Džbán i najmladšia minca kráľa Žigmunda Báthoryho z roku 1597 datujú poklad do obdobia 16. storočia. Do zeme boli ukryté pravdepodobne z bezpečnostných dôvodov, počas pohnutého obdobia protihabsburgských povstaní a reformácie.

Autor: HistoricKE