Pandémia koronavírusu je nová skúsenosť aj pre cirkev. Boh však podľa jeho slov vie aj z najväčšieho zla vyvodiť dobro.
Pápež František koncom marca vymenoval nového pomocného biskupa Spišskej diecézy, ktorým sa stal Ján Kuboš. Rodák z Trstenej vyštudoval teológiu v Bratislave, kde aj prijal kňazskú vysviacku. Za tridsať rokov svojej služby pôsobil v Podolínci, Svite, Liptovskom Mikuláši, Ružomberku či v Liptovskej Osade a od roku 2017 je farárom a dekanom v Kežmarku. Správa o vymenovaní nového biskupa potešila veriacich v čase pandémie koronavírusu, kvôli ktorej platí zákaz slávenia verejných bohoslužieb.
Ako si spomínate na slávenie Veľkej noci z detských čias?
Veľkonočné trojdnie bolo pre nás čímsi mimoriadnym. Po pôstnej dobe, ktorá bola v našej rodine časom stíšenia nielen v zmysle stíšenia počúvanej hudby, ale stíšenia ako odloženia svojich osobných záľub a odrieknutia si aj niečoho dovoleného (napr. nepozerali sme filmy v televízii, zriekli sme sa sladkostí a pod.) – boli sme už v očakávaní jedinečného liturgického slávenia. S ostatnými miništrantmi sme sa tešili na samotné nácviky miništrantskej služby, ktorá je práve počas Veľkonočného trojdnia špecifická. Práve Veľkonočná vigília má svoju silu; dokáže preniknúť do hĺbky srdca človeka. Je akoby predzvesťou nebeskej liturgie – tej hostiny, na ktorú nás Boží Syn všetkých pozýva. Na dobrej hostine sa človek dobre cíti. Na nebeskej – podľa apoštola Pavla – ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Svojím detským rozumom som sa snažil pochopiť, že to, čo sa na Veľkú noc slávi, je obsahom našej viery a dáva jej zmysel. Tak nám to slovom, ale ešte viac príkladom približovali naši rodičia. Veľkonočný pondelok bol potom dňom radostného stretnutia celej veľkej rodiny, pri ktorom som s bratmi a bratrancami chodil „po kúpaní“ – obliať alebo skôr navoňavkovať naše sesternice.
Čo pre vás znamená Veľká noc?
Je to sviatok dávajúci zmysel nielen našej viere, ale aj celému nášmu životu; sviatok, ktorým Boh dokazuje svoju lásku k nám. A jeho láska je mocnejšia než smrť. Takáto láska ma fascinuje.
Prečo ste sa rozhodli pre štúdium teológie? Prečo ste sa stali kňazom?
Myslím, že deväť z desiatich opýtaných kňazov by na túto otázku odpovedalo podobne: to je tajomstvo Božieho povolania. Samozrejme, že Pán Boh môže pozvať do kňazskej služby cez vnútorný hlas svedomia, alebo cez blízke osoby (rodičia, kňaz, rehoľnica...), alebo cez udalosti v živote mladého muža, alebo kombináciou týchto a ešte iných okolností, kam sa radím i ja. V konečnom dôsledku i tak to zostáva akýmsi tajomstvom viery aj u samého kandidáta pre kňazstvo.
Ako ste prijali informáciu o tom, že ste novým pomocným biskupom Spišskej diecézy?
Pociťujem bázeň pred Pánom Bohom a vedomie zodpovednosti za túto službu. Na druhej strane však podstata služby zostáva rovnaká, pretože cieľ, ktorý mám, je dosiahnuť nebo. A prostriedok na dosiahnutie neba je služba Bohu i blížnemu, čo sa vlastne nemení, lebo takto to bolo aj doposiaľ. To, čo sa mení, je obsah mojej služby, nakoľko to bude pre mňa nová situácia, takže si uvedomujem, že to nebude jednoduché a mám pred ňou rešpekt a bázeň.
Aké sú vaše plány či vízia do služby biskupa?
Chcel by som byť blízky aj Pánu Bohu i ľuďom. Chcel by som mať ako biskup blízko k všetkému Božiemu ľudu. Budem sa snažiť, a tak to bolo aj v mojich prvých rokoch kňazskej služby, byť otvorený naozaj pre všetkých. Aj moja pastoračná služba vo farnostiach, keď som bol kaplánom alebo farárom nebola cielene zameraná na nejakú konkrétnu skupinu obyvateľov. Chcel som vždy zahrnúť všetky skupiny Božieho ľudu, aj deti, aj mládež, aj rodiny, ale i chorých či osamelých ľudí a tiež i cirkevné hnutia.
Ako prežívate preventívne opatrenia v súvislosti s koronavírusom, teda slávenie bohoslužieb bez účasti verejnosti?
Je to nová skúsenosť. Pán Boh vie aj z najväčšieho zla vyvodiť dobro. My sa môžeme o to aspoň trošku pousilovať. V tieto dni sme všetci istým spôsobom obmedzovaní v našej slobode. Ako ľahko sme doteraz dokázali prejsť nad skutočnosťou, že v čase socializmu mnohí trpeli pre svoje náboženské presvedčenie, pre svoju vieru. Boli nespravodlivo odsúdení a väznení celé roky. Takto aj rehoľná sestra Justína – sestra mojej mamy – bola odsúdená za vlastizradu na viac než deväť rokov. Vo výkone trestu bola šesť rokov. My sme obmedzení v našej slobode necelý mesiac (aj keď sa to nedá porovnať s väzením) a už mnohí nevieme nájsť normálne vľúdne slovo – ani voči tým, čo spravujú štát, ani voči našim najbližším. Rehoľná sestra Justína sa vrátila z väzenia posilnená vo viere aj v odpúšťajúcej láske. Dožila sa 96 rokov a nikdy sa nesťažovala, čo všetko prežila, a nikdy nenadávala. Kde len mohla, tam vnášala Božiu dobrotu. Skúsme toto naše aktuálne väzenie zužitkovať na posilnenie svojej viery a obetavej i odpúšťajúcej lásky. Každá jedna sv. omša, aj keď je slávená bez prítomnosti členov Božieho ľudu, je službou Ježiša Krista a celej Cirkvi. Teda prináša ovocie milosti nielen tým, za koho je slávená, ale aj za celú Cirkev. Stačí štipka viery a lásky z našej strany a aj z tejto neprajnej doby môžeme vyjsť posilnení vo viere, láske a nádeji.
Všetkým Vašim čitateľom želám a vyprosujem hojnosť Božieho požehnania a radostnej veľkonočnej nádeje v týchto neľahkých časoch; Božie svetlo nech prežiari všetku temnotu zla a naplní naše srdcia Kristovou láskou a tým pokojom, ktorý je ovocím Božieho milosrdenstva.
Autorka: JANA TOMAŠKOVIČOVÁ