O obetiach okupácie v Košiciach

Narodil sa a býval s rodičmi v Košiciach. V čase vpádu vojsk Varšavskej zmluvy bol učňom vo VSŽ v Košiciach. Stal sa obeťou besnej sovietskej paľby do bezbranných obyvateľov Košíc 21. augusta 1968 na Námestí osloboditeľov. Okolo 12.30 hod. bol zasiahnutý projektilom, a to do hrudníka. Zraneniu na mieste podľahol. Jeho pohreb sa uskutočnil 24. augusta, spoločne s ďalšími obeťami sovietskej paľby. Michal Hamrák je pochovaný na Verejnom cintoríne v Košiciach na Rastislavovej ulici.

Katarína Rubínová, rodená Hamráková, sa narodila v roku 1958 v Levoči, vyrastala v Poprade a Košiciach. Jej brat Michal Hamrák sa 21. augusta 1968 stal prvou obeťou okupačných vojsk v Košiciach. V roku 1976 sa vydala do Bosny a Hercegoviny vo vtedajšej Juhoslávii. V Belehrade vyštudovala odbor diplomovaná zdravotná sestra, pracovala v bosnianskych ordináciách aj nemocniciach, otvorila si nechtové štúdio, pôsobila ako prekladateľka, dodnes pracuje v Rakúsku ako opatrovateľka. Žije v Bosne a Hercegovine, je jedinou tamojšou súdnou tlmočníčkou do slovenčiny, má dve deti a štyri vnúčatá. O tragédii, keď jej Sovieti zabili brata, hovorí:

„Na tú tragédiu sa nedá zabudnúť, v človeku to ostane, nevie to vymazať. Bola som na návšteve u maminej sestry, brat odišiel do železiarní, kde chodil do školy. Keď mama videla, že v meste sú vojská, ihneď volala sestre, aby som prišla za ňou do práce. Nasadla som na električku a šla za ňou. Mama neustále zháňala aj Miška. Dovolala sa do železiarní, ale povedali jej, že učňov už poslali domov. Telefóny zrazu prestali fungovať. Šli sme domov, čakali sme, či sa nevráti, stále však nechodil, mama preto vyvolávala jeho kamarátom. Okolo ôsmej či pol deviatej večer sme stále netušili, čo sa stalo, tak ma mama vzala za ruku a šli sme z nemocnice do nemocnice. Hneď v prvej nám povedali, že čokoľvek sa stalo, budú o tom vedieť vo vojenskej nemocnici. Problém bol, že v noci už platil zákaz vychádzania, takže sme sa po uliciach doslova plazili. Nikdy nezabudnem na tie svetlomety, ktoré prečesávali ulice. Doplazili sme sa k vojenskej nemocnici, čupli sme si a mama zabúchala na dvere. Otvorilo sa okienko, mama sa predstavila a spýtala si, či tam nie je jej syn. Dvere sa otvorili, vošli sme a medzi oči sme dostali nasledovnú informáciu, citujem ju úplne presne – áno, je tu, ale je mŕtvy.“

Pochádzal z obce Ličartovce. Býval v Košiciach na ulici Dobrianskeho 13. Bol slobodný, povolaním stavebný robotník a v čase invázie pracoval na stavbe hotela Slovan na košickom Námestí osloboditeľov. Tu ho 21. augusta 1968 zasiahla paľba sovietskych okupačných jednotiek. Horváth utrpel priestrel v oblasti brucha a projektil mu poranil aj ľavú ruku. Bol odvezený do nemocnice na Rastislavovej ulici, kde niekoľko týždňov bojoval o život. Po troch týždňoch a niekoľkých operáciách nakoniec svojim zraneniam 11. septembra podľahol. Bol pochovaný na Verejnom cintoríne v Košiciach.

Podľa očitých svedkov, ako aj jeho výpovede ošetrujúcemu lekárovi v košickej nemocnici, Bartolomej Horváth sa vyškriabal na tank prechádzajúci okolo rozostavaného hotela Slovan a lopatou rozbíjal priezory, aby vodič tanku nemohol pokračovať ďalej. Z vežičky tanku sa vysunul sovietsky vojak, ktorý Horvátha postrelil do oblasti brucha. Skonal v nemocnici, ako je uvedené vyššie.

Narodil sa v Košiciach, bol slobodný, mal dve sestry a býval v Rudňanoch, v okrese Spišská Nová Ves. Vyučil sa vo VSŽ za sústružníka, kde ostal aj pracovať. Vojaci Sovietskej armády ho zastrelili na benzínovej pumpe v Košiciach na Prešovskej ceste. Strela mu zasiahla a poškodila dvanástnik, ľadviny a pečeň, čo bolo zranenie nezlučiteľné so životom. Pohreb mal 25. augusta v obci Hnilec, kde bol aj pochovaný. Jeho otec potom na protest vystúpil z KSČ.

Narodil sa v obci Barca. V čase smrti bol slobodný, pracoval ako robotník. Býval v Košiciach. V deň začiatku invázie, teda 21. augusta 1968 bol na košickom Námestí osloboditeľov. Tam ho zasiahla pri streľbe sovietskych vojakov guľka a prestrelila mu hlavu. Zomrel na mieste. Pochovaný bol 26. augusta na Verejnom cintoríne v Košiciach.

Pochádzal z obce Gönczruszka v Maďarsku. Po ukončení základného vzdelania sa vyučil za obuvníka. V rokoch 2. svetovej vojny narukoval do maďarskej armády. Bol nasadený do bojov na východnom fronte, kde padol do sovietskeho zajatia. Tam strávil jeden rok. Po vojne sa nevrátil do Maďarska, ale ostal ako občan slovenskej národnosti na Slovensku. Usadil sa vo Veľkej  Ide, okres Košice-okolie. Pracoval ako obuvník a popri tom prevádzal našich občanov na Západ. Bol prezradený a Krajský súd v Košiciach ho odsúdil na jeden rok väzenia. Krajský prokurátor sa odvolal a Štátny súd, oddelenie Bratislava mu navýšil trest na päť rokov. 21. augusta išiel protestovať proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy a pri streľbe do davu ho jedna guľka okupanta zabila.

Ladislav Martoník sa narodil 28. decembra 1944 v Košiciach. Už ako šesťročný sa stal členom dychového orchestra. V roku 1953 je členom dychového orchestra na základnej škole v Košiciach. Po skončení základnej školy odchádza študovať na Strednú umeleckú priemyslovku, odbor hudba. Hra na trúbke sa stala jeho vášňou a vo voľnom čase hráva v rôznych vtedajších orchestroch a v kaviarňach v Košiciach a Bratislave. V roku 1961 sa stáva členom Bratislavského Traditional Clubu. V roku 1965 sa Ladislav Martoník zúčastnil na súťaži trubkárov vo Viedni – v porote boli prítomní zástupcovia hudobnej akadémie z Grazu, jazzovej fakulty Hochschule für Musik und Darstellende Kunst a ponúkli Martoníkovi štipendium na štúdium na tejto škole. V rokoch 1965 až 1968 navštevuje túto hudobnú akadémiu a je jej úspešným študentom. 21. augusta 1968 prichádza na prázdniny do Košíc a doobeda zaparkuje svoje auto na Námestí osloboditeľov. Vyhne sa kolóne prechádzajúcich okupačných vojsk a ponáhľa sa navštíviť svoju tetu v kaviarni Slávia. Vracia sa späť po Hlavnej ulici a pred predajňou Tuzex (dnešná Hlavná ulica 9) ho zasiahne guľka sovietskeho vojaka. Zasiahli ho pri streľbe do civilistov v Košiciach na Leninovej ulici. S vážnymi zraneniami bol prevezený do nemocnice na Rastislavovej ulici, kde však napriek snahe lekárov 21. augusta 1968 vo večerných hodinách zomrel. Je pochovaný na Verejnom cintoríne v Košiciach na Rastislavovej ulici.

Pochádzal z obce Rybáre – časť Sliače, v okrese Zvolen. Bol absolventom Strednej školy dopravnej v Českej Třebovej a v čase smrti pracoval ako rušňovodič Československých štátnych dráh. Popri zamestnaní diaľkovo študoval na Vysokej škole dopravnej v Žiline. S manželkou býval v Rimavskej Sobote. 21. augusta 1968 cestoval v Košiciach električkou, bol na ceste z práce domov, keď sovietski vojaci zahájili paľbu do bezbranných občanov. Cestujúci z električky vybehli v snahe skryť sa, no Ivana zasiahla guľka do hlavy na rohu Leninovej a Štúrovej ulice. Zomrel po prevoze do vojenskej nemocnice. Jeho pohreb sa konal 26. augusta na cintoríne v Spišskej Novej Vsi.

Bol vtedy talentovaný mladý fotograf, ktorý mal za sebou niekoľko výstav, venoval sa potápaniu, miloval motorky. Ako pravý dokumentarista nesmel chýbať tam, kde boli zlomové momenty, dokumentoval 21. august 1968 a okupáciu Československa. V Košiciach ho do hlavy postrelil sovietsky vojak a prežil len so šťastím. Navždy zostal však už na invalidnom vozíčku a hneď po prebudení ho v nemocnici navštívila Štátna bezpečnosť, ktorá hľadala jeho filmy. Šikanovali ho, internovali ho nakoniec v ústave niekde na konci republiky. No on tam spoznal svoju manželku. Zdravotnú sestru, ktorá stála vždy, aj napriek perzekúciam režimu, pri ňom. Svoje negatívy skrýval ďalších 20 rokov počas normalizácie v konštrukcii svojho vozíčka, aby po páde režimu dal tieto fotografie vyvolať a stali sa svedectvom doby o 21. auguste 1968.

„Som rada, že som mala vďaka jeho priateľom, fotografovi Fleischerovi a Petrovi Neuwirthovi, pána Kováča možnosť spoznať a nahrávať s ním televízny aj rozhlasový rozhovor – budem si pamätať najmä jeho optimizmus, ktorý si napriek všetkému zachoval. A lásku k fotografii, veď fotil dlho potom aj zo svojho invalidného vozíčka. Hoci včera odišiel, zostáva tu jeho tvorba a najmä tá osudná z 21. augusta 1968. Silná výpoveď najmä v čase, keď ruský putinovský režim bude tvrdiť, že Československo deformuje dejiny a okupácia vlastne bola zásahom proti kontrarevolúcii a pomocou...Práve fotky, ako urobil Tibor Kováč, hovoria svojou vlastnou rečou o tom, čo to bolo a budú to hovoriť spolu s príbehom, ktorý sa za nimi skrýva, navždy. Česť jeho životu aj jeho pamiatke.“ Soňa Gyarfášová, redaktorka RTVS Bratislava

Narodil sa v Malej Ide. V čase incidentu bol vedúcim závodnej stráže. Štefan Sabol, otec troch detí, býval s rodinou v obci Malá Ida. 12. septembra popíjal alkohol so sovietskymi vojakmi, ktorí prišli na transportéroch do krčmy v Malej Ide. Vojaci v podnapitom stave sa začali medzi sebou hádať a neuposlúchli výzvu svojho dôstojníka z vojenskej milície, aby odišli z krčmy preč. Podľa verzie Verejnej bezpečnosti mali viesť prestrelku vojaci z transportéru vojenskej milície, ktorí zastrelili a zranili troch vojakov a smrteľne postrelili aj Štefana Sabola, ktorý sa pokúšal chrániť svojím telom sovietskeho vojaka staršinu. Štefan Sabol svojím zraneniam podľahol v nemocnici v Šaci 26. septembra 1968.

Ján Bajtoš sa narodil 9. marca 1924, po základnom a strednom vzdelaní nastúpil v októbri 1952 k Zboru národnej bezpečnosti, kde postupne dosiahol hodnosť kapitána Štátnej bezpečnosti. Pracoval v rozviedke, ako aj v kontrarozviedke ako náčelník druhého odboru boja proti vnútornému nepriateľovi. 13. septembra 1968 sa do chaty Jána Bartoša vlámal a prespal v nej zbeh Sovietskej armády Grigorij Grigorievič Alexejčuk. Ráno 14. septembra sa na pozemok ku chate dostavil Ján Bajtoš a poslal svojho syna privolať susedov. No medzitým vyšiel z chaty Alexejčuk a postrelil Bajtoša a ten 22. septembra svojim zraneniam v košickej nemocnici podľahol.

Narodil sa v Hnilci v okrese Spišská Nová Ves. Po ukončení základnej školy pracoval ako lesný robotník. Bojoval v 1. československom armádnom zbore a po vojne slúžil v armáde do marca 1946, potom vstúpil do ZNB a do KSČ. V roku 1968 pracoval ako zástupca náčelníka Okresného oddelenia ZNB v Košiciach. 26. septembra šiel vlastným motorovým vozidlom po ceste v obci Slanec, keď ho začala predbiehať kolóna sovietskych motorových vozidiel. Jeden zo sovietskych vodičov, vojak Samedov, ktorý ťahal za nákladným autom GAZ mínomet, mimovoľne zachytil Sekeľove auto a auto odhodilo na betónový mostík. Ján Sekeľ zomrel v dôsledku roztrhnutia srdca a rebrových zlomenín. Vyšetrovanie nehody bolo pre obdobie okupácie typické. Prípad sa odovzdal sovietskej prokuratúre vo Zvolene a tá stíhanie vojaka Samedova zastavila.

Štrnásťročný školák Ignác Šablatúra tragicky zomrel v dôsledku strelného poranenia v obci Košická Nová Ves. So svojím bratrancom chodili navštevovať sovietskych vojakov v tábore pri obci Košická Nová Ves. Bol zastrelený svojím bratrancom Karolom, ktorému nabitú zbraň značky Kalašnikov podali sovietski vojaci Alexander Vasilev a Vladimír Kizev, ktorí chlapcom 5. septembra 1968 umožnili prístup k nabitej a odistenej zbrani. Ignác Šablatúra bol pochovaný 8. septembra 1968 na Verejnom cintoríne na Rastislavovej ulici.

Výskum obdobia okupácie 1968 v Košiciach a Košickom kraji nie je uzavretý, minimálne Múzeum obetí komunizmu uskutočňuje v rámci možností čiastkový prieskum udalostí, ktoré sa odohrali v rokoch 1968 až 1991 v Košiciach. Nesprávny pohľad a zrýchlené bádania o obetiach okupácie priniesli aj niektoré chyby a nesprávne údaje, na ktoré reagujú žijúci pozostalí. Možno práve tento článok bude impulzom k rozsiahlejšiemu prieskumu a bádaniu týchto tragických udalostí, o ktorých mali rodiny príbuzných obetí zakázané rozprávať. Štátna bezpečnosť dbala svojím sledovaním rodín a vyšetrovaním na to, aby rodinní príslušníci obetí o tragédiách a úmrtiach nehovorili a nešírili správy o drastických metódach Štátnej bezpečnosti, ktorými si pomáhala zamlčiavať zločiny komunistov a majetkové škody okupácie. Tie spôsobila hlavne Sovietska armáda, ale aj československé štátne orgány, ktoré kolaborovali s okupačnou mocou. V článku O obetiach okupácie, ktorý bude mať viac pokračovaní, opisujeme udalosti tak, ako sa stali a ako ich zachytili orgány verejnej bezpečnosti, ošetrujúci lekári a zdravotníci v čase zranenia alebo smrti. Je ešte množstvo nezdokumentovaných prípadov ťažkých zranení, ktoré zapríčinili okupační vojaci streľbou do protestujúceho civilného obyvateľstva a prípadov škodových udalostí. Ďalšie pokračovania budú aj o prenasledovaní rodín zastrelených a ťažko zranených, ako aj o šikanovaní a zastrašovaní pozostalých.

Peter Neuwirth

Dokumentarista

Múzeum obetí komunizmu, Košice

Použité zdroje a pramene:

Okrem vlastných výpovedí a sprievodného textu s vykonanými opravami v niektorých pasážach prevzatých z kníh „Černá kniha sovětské okupace - 2.doplněné vydání: Sovětská armáda v Československu a její oběti 1968-1991“ autorov Prokopa Tomeka a Iva Pejčocha s opravami niektorých dát, ktoré doplnil Peter Neuwirth, dokumentarista Múzea obetí komunizmu v Košiciach knihy August 1968, Fakty, osobnosti, udalosti vydal ÚPN Bratislava, Archív bezpečnostných složek, Situační správy Praha, besedy o okupácii v relácii Múzea obetí komunizmu v Košiciach a právami použiť texty o osudoch rodiny Hamrákovej a Martoníkovej, ako aj s právom použiť fotografiu Tibora Kováča a ďalších fotiek, ktoré fotografoval Peter Neuwirth a Soňa Gyarfášová